Ako hovoriť s deťmi o vojne? Určite nemá zmysel tému zamlčiavať a ani deti nasilu chlácholiť. Ako sa teda postaviť k otázke: Mami, čo sa to deje?

Pri menších je vhodné použiť príklad alebo si pozrieť mapku, pri tínedžeroch treba byť partnerom v dialógu. Vyhýbať sa treba aj umelým prísľubom a nesnažiť sa dieťa nasilu rozveseliť.

Bez hanby komunikujte to, ako sa cítite, ak sa k tomu schýli, dajte priestor aj plaču. V spolupráci s tímom psychológov (PaedDr. Erik Papp, Mgr. Judita Malík a PhDr. Eva Smiková, PhD.) prinášame užitočné rady, ktoré publikovala TA3.

Deti sú citlivé a hoci im nič nepoviete, budú vnímať, že sa správate ako rodičia inak, ste viac hĺbaví, zamračení, prípadne vznetliví, že vaša neverbalita je zrazu iná, používate iné slová. Dieťa si začne domýšľať, že sa niečo deje, bude sa však báť spýtať sa priamo, lebo pochopí, že ide o vážnu vec. Preto odporúčame s deťmi prebrať situáciu priamo, ale primerane ich veku. Je potrebné zdôrazniť, že ak s dieťaťom neotvoríte túto tému vy, ako rodičia, dozvie sa tieto informácie inde a nevhodnou formou.

U menších detí je dobré uviesť nejaký príklad zo života dieťaťa, keď malo napr. konflikt s kamarátom a aké boli možnosti na vyriešenie, čo sa mohlo stať, ak jedna strana by bola veľmi nahnevaná a urobila by niečo, čo sa druhej strane výrazne nepáčilo. Rovnako užitočné je napr. pozrieť si spolu s dieťaťom mapu, kde sa vojnový konflikt odohráva, kde a čo sú hranice, chlapcov možno bude zaujímať všetko okolo zbraní a techniky.

U  teenegerov je z vývinového hľadiska dôležité uvedomiť si, že  si v tomto citlivom vekovom období  skúšajú vydobyť si svoj priestor. Ale aj pre nich sú rodičia ešte dôležití, najmä ako partneri, s ktorými môžu priamo diskutovať v bezpečnom priestore. Je veľmi dôležité viesť deti aj v tejto téme ku kritickému mysleniu.

Ako vysvetliť, čo je vojna

Vytvorte si priestor, kde nebudete rušení, dieťa bude najedené a v pokoji. Určite nezačínajte tému v zhone alebo medzi povinnosťami. Hovorte stručne, jasne a po dôležitej informácii zvoľte chvíľku ticha, aby si dieťa uvedomilo čo hovoríte a využilo to na prípadné otázky. Vyhýbajte sa umelým prísľubom „všetko dobre dopadne“.

Upokojujte ich v prípade strachu, že je normálne, že sa boja. Nech si v ťažkej situácii spomenú na niečo, čo im robí radosť. Nevyhýbajte sa pomenovaniu vlastných pocitov a ukážte ako s nimi narábate aj vy. Budete v tom deťom vzorom.

Informácie by sme mali smerovať k faktom, ktoré sú pozitívne ako napr. „Veľa krajín je pripravených pomáhať, aj Slovensko prichýli utečencov, aby sa nemuseli báť žiť vo svojej krajine, pomôže rodičom s deťmi, aby nemuseli byť počas vojny hladní, bez domova a pod.“ Týmto dávate deťom  príklady čo je súcit, spolupatričnosť, pomáhanie si.

Dozerať na to, aké informácie porijímajú

Nakoľko sú informácie o vojne plné nepredvídateľných záberov, ktoré prinášajú silné ohrozenie, môže sa stať, že dieťaťu uniká kontext hovoreného slova a emócie sa viažu na fotografie a videá. Je preto vhodné, aby informácie deťom rodičia sprostredkovali oni sami a citlivo zvážili, koľko toho deti majú vedieť a ako im to podať. Dieťa si možno nezapamätá všetky informácie, ktoré mu poviete, ale bude si pamätať, ako sa vtedy pri vás cítil. Užitočnejší je čas strávený rozhovorom, hrou, spoločnou aktivitou s dieťaťom ako spoločný čas strávený pred médiami.

Tieto zásady platia aj pre dospelých

To, čo platí pre deti, platí aj pre dospelých. Z hľadiska vlastnej psychohygieny a zachovania si duševného zdravia nie je dobré sledovať správy 24 hodín denne, 7 dní v týždni. Je preto dobré začleniť si prísun informácií do denného rozvrhu, rovnako ako máme vyčlenený konkrétny čas na prácu, odpočinok, šport a pod.

Každá správa obsahujúca výraznú emóciu nás môže zasiahnuť, ovplyvniť naše prežívanie, vyvolá potrebu ďalej ju zdieľať  s blízkymi, kolegami, kamarátmi.  Je dobré, aby sledovanie správ nebolo prioritou dňa. Najmä v takýchto „kritických  situáciách“ je potrebné zamerať svoju pozornosť  sa rutinné situácie a „obyčajné“ veci – starostlivosť o deti, rodinu, domácnosť, vlastné zdravie.

Komunikácia a otázky od detí sú dobrou cestou

Vytvorme deťom priestor aby sa pýtali otázky. Deti si vždy citlivo vyberajú na koho sa s otázkami obrátia. Informácie o vojne nás vedú k prežívaniu emócií ako je strach, bezradnosť, hnev, zúfalstvo, či bezmocnosť. Preto buďte pripravení na to, ako čeliť emóciám, ktoré k týmto informáciám patria.

Je veľmi podporné, aby rodičia boli fyzicky prítomní pri deťoch a ošetrili nielen mieru informovanosti, ale aj spôsob podania informácií. Najlepšie je, keď dôležité a informácie s emocionálnym podtónom sprostredkováva rodič alebo človek, ktorému dieťa dôveruje.

Vyhnite sa silenému upriamovaniu pozornosti na niečo iné, prípadne sa nesnažte dieťa nasilu rozveseliť. Dajte mu priestor, nech sa vyplače, a povedzte, čo pomáha vám, keď sa niečoho bojíte. A po chvíli ponúknite dieťaťu, čo by s tým chcelo robiť. Nakresliť si niečo? Chvíľu sa rozprávať o niečom inom? Hrať sa? Dieťa bude mať tak na výber, či chce v téme ostať, alebo je pripravené, ju zmeniť.

https://www.hlavnydennik.sk/2022/02/25/dalsi-kamarat-zdrhol-z-kyjeva

Ísť do školy?  

Paniku detí zmierni, ak sa zmierni panika u rodičov. Odporúčame čo najviac zachovať režim rodiny, rutinné činnosti, deti majú mať aj svoje povinnosti, aj svoje radosti, kamarátstva, záľuby.

Deti potrebujú, aby rodičia boli pre nich bezpečným prístavom a oporou, aby ich životom so všetkými zlými aj dobrými situáciami čitateľne viedli. Deti potrebujú rodičov, na ktorých sa môžu spoľahnúť a predvídať ich správanie v akejkoľvek téme.  

Rešpektujte, ak sa dieťa aktuálne nebude cítiť ísť do školy a ponúknite mu priestor, v ktorom sa bude cítiť v bezpečí. Ak je to o tom, že jeden deň vynechá školu, je to v poriadku. Skôr by bol problém, ak by išlo dieťa do školy na silu a celý deň sa pozeralo von oknom a sledovalo, či neuvidí vojnové lietadlá.