Putin so svojou vojnovou truhlou viac ako 600 miliárd dolárov, s rukou na plynovom kohútiku do Európy a so 6 tisícovým atómovým arzenálom sa na všetko pripravil. A my musíme rátať s tým, že potrvá roky, kým sa prejavia následky 24. februára. Ale stále je toho veľa, čo môže Západ urobiť, aby Ukrajincom pomohol, konštatuje vo svojom komentári pre Guardian historik, spisovateľ a publicista Timothy Garton Ash.
Ach, to je len problém na Balkáne, hovoríme – a potom atentát v Sarajeve rozpúta prvú svetovú vojnu.
Ach, hrozbou Adolfa Hitlera pre Československo je „hádka v ďalekej krajine, medzi ľuďmi, o ktorých nič nevieme“ – a potom sa ocitneme v druhej svetovej vojne.
Ach, ovládnutie vzdialeného Poľska Josifom Stalinom po roku 1945 nie je naša vec – a čoskoro tu máme studenú vojnu.
Teraz sme to urobili znova, nezobudíme sa, kým nie je príliš neskoro, aby sme pochopili, aké dôsledky môže mať zabratie Krymu Vladimírom Putinom v roku 2014. A tak tu vo štvrtok 24. februára 2022 opäť stojíme, oblečení len do kúskov našich stratených ilúzií.
V takýchto chvíľach potrebujeme odvahu a odhodlanie, ale aj múdrosť. To zahŕňa opatrnosť pri používaní slov. Toto nie je tretia svetová vojna. Je to však už niečo oveľa vážnejšie ako sovietske invázie do Maďarska v roku 1956 a Československa v roku 1968.
Päť vojen v bývalej Juhoslávii v 90. rokoch bolo hrozných, ale väčšie medzinárodné nebezpečenstvá, ktoré z nich plynuli, neboli takého rozsahu.
V roku 1956 boli v Budapešti statoční odbojári, ale na Ukrajine dnes máme celý nezávislý, suverénny štát s veľkou armádou a ľuďmi, ktorí sa hlásia k odporu. Ak nebudú klásť odpor vo veľkom rozsahu, bude to okupácia. Ak tak urobia, mohla by to byť najväčšia vojna v Európe od roku 1945.
Proti nim je postavená ohromná sila jednej z najsilnejších vojenských mocností na svete s dobre vycvičenými a vybavenými konvenčnými silami a asi 6000 jadrovými zbraňami. Rusko je teraz najväčším darebáckym štátom na svete.
Velí mu prezident, ktorý podľa hysterických chýrov tento týždeň opustil sféru racionálnej kalkulácie – ako to skôr či neskôr zvyknú robiť izolovaní diktátori.
Aby bolo jasné: keď vo štvrtok ráno vo vyhlásení vojny pohrozil každému, „kto sa nám pokúsi postaviť do cesty“ „následkami, s akými ste sa vo svojej histórii ešte nestretli“, vyhrážal sa nám jadrovou vojnou.
Bude čas premýšľať o všetkých našich minulých chybách. Ak by sme počnúc rokom 2014 mysleli vážne na pomoc pri budovaní obranyschopnosti Ukrajiny, na zníženie energetickej závislosti Európy od Ruska, na vyčistenie kanalizačných jazier od ruských špinavých peňazí povalujúcich sa okolo Londýna a na uvalenie ďalších sankcií na Putinov režim, možno by sme boli na lepšom mieste. Ale musíme začať tam, kde sme.
V ranej hmle vojny, ktorá sa práve začína, vidím štyri veci, ktoré Európa a zvyšok západu musia urobiť.
Po prvé, musíme zabezpečiť obranu každého centimetra územia NATO, najmä na jeho východných hraniciach s Ruskom, Bieloruskom a Ukrajinou, proti všetkým možným formám útoku, vrátane kybernetických a hybridných.
Bezpečnosť západoeurópskych krajín v konečnom dôsledku 70 rokov závisela od dôveryhodnosti prísľubu „jeden za všetkých a všetci za jedného“ článku 5 zmluvy o NATO.
Či sa nám to páči alebo nie, naša bezpečnosť je teraz neoddeliteľne spätá s bezpečnosťou estónskeho mesta Narva, Białystoku v Poľsku, a v meste Cluj-Napoca v Rumunsku.
Po druhé, musíme Ukrajincom ponúknuť všetku podporu, ktorú môžeme, okrem prekročenia prahu, ktorý by priviedol Západ do priamej vojny s Ruskom.
Tí Ukrajinci, ktorí sa rozhodnú zostať a klásť odpor, budú bojovať vojenskými a civilnými prostriedkami na obranu slobody svojej krajiny, na čo majú zo zákona a svedomia všetky možné práva a ako by sme to urobili my pre naše vlastné krajiny.
Obmedzený rozsah našej odpovede medzi nimi nevyhnutne povedie k trpkému sklamaniu. E-maily od ukrajinských priateľov hovoria napríklad o tom, aby Západ zaviedol bezletovú zónu a odoprel ukrajinský vzdušný priestor ruským lietadlám.
NATO to neurobí. Ako Čechoslováci v roku 1938, ako Poliaci v roku 1945, ako Maďari v roku 1956, aj Ukrajinci povedia: „Vy, naši Európania, ste nás opustili!"
Môžeme naďalej dodávať zbrane, komunikačné a iné vybavenie tým, ktorí úplne legitímne vzdorujú ozbrojenej sile ozbrojenou silou.
Ako dôležité v strednodobom horizonte, môžeme pomôcť tým, ktorí budú používať osvedčené techniky občianskeho odporu proti ruskej okupácii a akémukoľvek pokusu o nastolenie bábkovej vlády. Musíme byť tiež pripravení pomôcť mnohým Ukrajincom, ktorí utečú na západ.
Po tretie, sankcie, ktoré uvalíme na Rusko, by mali ísť nad rámec toho, čo už bolo pripravené. Okrem komplexných ekonomických opatrení by malo ísť o vyhostenie Rusov akokoľvek spojeného s Putinovým režimom.
Putin so svojou vojnovou truhlou viac ako 600 miliárd dolárov a s rukou na plynovom kohútiku do Európy sa na to pripravil, takže bude chvíľu trvať, kým sa sankcie naplno prejavia.
Nakoniec to budú musieť byť samotní Rusi, ktorí sa otočia a povedia: „Dosť. Nie v našom mene." Mnohí z nich, vrátane nositeľa Nobelovej ceny Dmitrija Muratova, už vyjadrujú svoje zdesenie nad touto vojnou.
Podobne aj ukrajinská novinárka Natalia Gumaňuková dojímavo napísala o ruskej novinárke, ktorá s ňou po telefóne plakala, keď sa k nej prisunuli ruské tanky. (Viď v HD)
Táto hrôza sa ešte zväčší, keď sa mŕtvoly mladých ruských mužov vrátia vo vreciach na telá – a keď sa ekonomické sankcie prejavia v plnej sile doma v Rusku. Rusi budú prvou a poslednou obeťou Vladimira Putina.
To ma privádza k poslednému dôležitému bodu: musíme byť pripravení na dlhý boj. Bude trvať roky, pravdepodobne desaťročia, kým sa prejavia všetky dôsledky 24. februára.
Z krátkodobého hľadiska sú vyhliadky Ukrajiny zúfalo pochmúrne. Ale v tejto chvíli myslím na úžasný názov knihy o maďarskej revolúcii z roku 1956: Víťazstvo porážky.
Takmer každý na Západe sa teraz prebudil s tým, že Ukrajina je európska krajina, na ktorú útočí a rozdeľuje ju diktátor. Kyjev je dnes mestom plným novinárov z celého sveta. Táto skúsenosť navždy ovplyvní ich pohľad na Ukrajinu.
V rokoch našich ilúzií po studenej vojne sme zabudli, že takto sa národy zapisujú do mentálnej mapy Európy: krvou, potom a slzami.
Vážení čitatelia, ďakujeme Vám za prečítanie článku.
Vždy sme boli radi, ak ste si naše články zdieľali aj na FB. Tam sa ich však vďaka cenzúre a brigádnickým udavačom „závadného obsahu“ zjavuje čoraz menej. My však odmietame tak cenzúru, ako predstavu podľahnúť udavačom, samozvaným, no dočasným majiteľom a strážcom jedinej – ich – prípustnej pravdy.
Na FB zostávame s tým, čo nám „dovolia“, na Telegram prechádzame so všetkými článkami bez cenzúry.
Nájdete nás tu: https://t.me/hlavnydennik
Ďakujeme za vaše nové a pribúdajúce návštevy. Redakcia HD.
Zdieľať tento článok