Som hokejový fanúšik. Teda - fanúšik slovenskej hokejovej reprezentácie. 

Nie, len keď sa "našim" darí, ale aj keď chodíme so "zvesenými nosmi", lebo naši prehrali. Ale o inom som chcela.

Úsmevná spomienka z vlaku

Piatkové neskoré popoludnie. Vlak na trase Bratislava - Dunajská Streda - Komárno sa vezú desiatky študentov a hádam dve stovky rôznych zamestnancov. Niekto len s kabelkou, ďalší s taškou z reťazca, ktorej obsah svedčí všeličo o plánovanom nedeľnom obede. A ja, čo som si ešte na Hlavnej stanici našla fajn flek. Taký, aby moje chodítko aj nikomu nezavadzalo, ale aby som ho mala na dosah, keď ho budem potrebovať. 

Na mobile mám kryt so slovenskou vlajkou v obryse krajiny. Taký ten za pár centov z čínskeho internetového obchou. Na Slovensku som ho skrátka nenašla a to mi ho hľadali známi, ktorých mám z internátnych šias mnoho od Kysúc po Zemplín. Tak si ten môj mobil, ktorý používam aj ako mp3 prehrávač, položím na mini stolík, pichnem doň slúchadlá a už mi do ucha znie nejaká dobrá kniha. Oproti mne si však sadá mamička s dievčatkom. To, v snahe zabaviť sa, vyťahuje papier a miniatúrny stolík slúži ako stôl pre jej kreativitu. A tak mobil ide do vrecka kabáta. 

Dohodnutá som s asistentkou. Možno bude musieť ostať dlhšie v práci, tiež má rodičov a tak mi má volať, či pre mňa príde ona, alebo mi pošle taxík. A tak niekde okolo Dolného Štálu mi začal zvoniť mobil - Slovenská hymna v rockovom prevedení. Mobil vo vrecku kabáta, slúchadlá v ušiach, cez ne ramienko kabelky ... no skrátka kým som sa k nemu dostala, celým vlakom znela už sloha "Ešte jedle rastú..." No a to vytiahnem telefón v slovenskom "šate". Podotýkam, že na trati, kde Slovenčinu medzi cestujúcimi počuť skôr minimálne. Dohodneme sa s asistentkou a ja mobil znovu šup do vrecka. Spolucestujúci sa uškřňajú, lebo veď čo za čudáka dnes, v dobe globalizácie, si dá na mobil kryt s národnou vlajkou (ešte keby maďarskou, tak je to supre, ale slovenskou?!?) a ako zvonenie má nastavenú hymnu ... No te nem normáliš ember! (No ty nie si normálny človek, pozn. red.)

Strih, návrat o 20 rokov

V máji sme sa stali majstrami sveta v hokeji. Po prvýkrát som po finále počula spievať Slovenskú hymnu. Moja národná hrdosť je, ako moja kresťanská viera. Nepotrebujem sa s ňou ostentatívne ukazovať, ale nedám si ju ani urážať. Preto mi je nie že cudzie, ale až odporné, keď sa všetko slovenské ponižuje, doslova hádže do žumpy. 

Strih, návrat o 53 rokov

Vtedy sme vo finále vyhrali nad "zachvatčikmi" a ľudia sa tešili, lebo aspoň v hokeji malé, vtedy ani nie 15 miliónové ČeskoSlovensko dokázalo poraziť Zbornú. Na to si samozrejme nepamätám a tak o tom veľa hovoriť nemôžem. Dnešný odkaz "Yankee, go home!" ma však potešil - predpokladám podobne, ako keď pred rokmi športoví fanúšikovia s úsmevom mohli beztrestne (?) povedať "Idite domoj!"

Ale - späť k veci

Dnes je deň, kedy sa od nás neočakáva, že budeme nadávať na všetko slovenské. No nie. Nebudem. Nikdy. Už len pre to, lebo geneticky som síce taká správna stredoeurópska križovatka, ale. Keď si mám vybrať medzi haluškami a hamburgerom, vyberiem si halušky. Radšej, ako Jacksona či Madonny si pustím Metalindu, či Gombitovú. Pokojne aj Ambróza či Hulejovú. Cudzie ponižovať nebudem. Ale nech nik neponižuje to "moje". To slovenské.

Pomáhame si navzájom

Vážení čitatelia, ďakujeme Vám za prečítanie článku.

Ak máte pocit, že si zaslúži, aby si ho pozreli viacerí, poprosíme vás o zdieľanie pomocou tlačidla f – zdieľať.

Do našej ponuky sme zaradili aj rubriku Regióny, pomocou ktorej chceme byť k vám ešte informačne bližšie.

Články z tejto rubriky si môžete prečítať kliknutím na Regióny v hlavičke našej webovej stránky www.hlavnydennik.sk alebo zrolovaním stránky dolu až nad baner blog.

Ak máte záujem pracovať pre nás z domu a máte žurnalistické skúsenosti, píšte na [email protected]. Ak nás zaujmete, určite sa ozveme.

Ďakujeme za vaše návštevy. Redakcia HD.