Tento ťažko skúšaný región leží na juhu Stredného Slovenska. Spadá pod okresy Rimavská Sobota a Revúca. Patrí mu hneď niekoľko prvenstiev. Má najvyššiu mieru nezamestnanosti, najmenej zaočkovaných a najhoršie platy, ktoré sa tu pohybujú na úrovni minimálnej mzdy, dokonca aj u baníkov z Mútnika pri Hnúšti.
Kedysi to bol bohatý prosperujúci región. Hovorilo sa mu aj železné srdce Uhorska. Boli tu bane v ktorých sa ťažila železná ruda, boli tu vysoké pece, sklárne, prosperujúce podniky. Za prácou sem chodili ľudia z okolitých krajín.
Nedá sa presne povedať kedy, pretože zo starých hodín už dávno odpadli ručičky. Ale určite niekedy v minulom storočí. Takzvaná nežná revolúcia dokonala dielo skazy. Zo zlodejov, mafiánov a funkcionárov bývalého režimu sa stali podnikatelia a tí rozkradli aj to málo, čo tu zostalo.
Dediny tu vymierajú. Starostovia si od zúfalstva trhajú vlasy a preto sú mnohí plešatí, ale nevedia si pomôcť. Mladí utekajú za prácou, stredná generácia živorí a starí zomierajú. V dedinách kde žilo tisíc obyvateľov ich zostalo sto v dedinách kde žilo sto obyvateľov ich zostalo šesť.
Okres Rimavská Sobota si dlhodobo drží prvenstvo v miere evidovanej nezamestnanosti, ktorá sa pohybuje okolo dvadsať percent. Na druhom mieste je okres Revúca s osemnástimi percentami. Pre porovnanie Trnavský kraj má mieru nezamestnanosti 4,56 percenta. Ľudia sú vďační za akúkoľvek prácu, sú ochotní pracovať aj za minimálnu mzdu, lepšie málo ako nič.
Kedysi tu prekvital obchod aj remeslá. Remeselníci vymizli takmer úplne a obchodníci? Slabá kúpna sila obyvateľstva v regióne spôsobila, že obchody ako neperspektívne postupne pozatvárali. Dnes je úplne bežné, že jeden obchodík so zmiešaným tovarom zásobuje štyri dediny.
Stanislav Palic je starosta obce Ratkovská Suchá v ktorej žije papierovo 48 obyvateľov, ale v skutočnosti len asi polovica. Autobus sem chodí ráno a popoludní a najbližší obchod je vzdialený šesť kilometrov. „Hlavne starší ľudia mali problém ako sa dostať k základným potravinám, nie každý tu má auto a autobusom to zaberie pol dňa,“ hovorí starosta. „Tak sme sa rozhodli robiť spoločné nákupy. Dvakrát do týždňa zoberieme auto a nakúpime pre celú dedinu. Vždy ideme viacerí a tí čo sa nezmestia nám dajú papieriky, peniaze a my nakupujeme.“ Tento príklad nie je ojedinelý, takto to funguje vo viacerých dedinách.
Aj to málo čo tu zostalo postupne umiera. Zavreté prevádzky, reštaurácie, tých zopár hotelov čo tu ešte zostalo. Podnikatelia svorne kričia „nič ste nám nedali, alebo len nedostatočnú almužnu.“ Získať pomoc je zložité a mnohí sa nevedia dostať cez hrubý a nezmyselný múr byrokracie a často nesplniteľných podmienok. Exekútori si mädlia ruky....padni komu padni a tak mnohí prichádzajú o posledné zvyšky skromného majetku.
Dokonca sem zavítalo aj niekoľko členov vlády a parlamentu. Niektorých hneď vypískali, ako napríklad premiéra Hegera v Poltári. Predsedu parlamentu Borisa Kolára v Tisovci vypočuli. Nasľuboval im všeličo, okrem iného aj to, že žiadna zonácia národných parkov nebude, no a určite viete ako to dopadlo.
Áno taký je Gemer, zo severu ho chráni Muránska planina a z juhu Cerovská vrchovina. Ukrýva veľké kultúrne a technické dedičstvo. Gemer je doposiaľ neobjavená perla Slovenska a ľudia čo tu zostali nedokážu odísť, láska k tomuto kúsku zeme je príliš veľká.