Komentár Toma Fowdyho (Russia Today)

Ako ukrajinská kríza pokračuje, medzi západnými komentátormi a elitami zahraničnej politiky narastajú obavy, že sa konsoliduje os „Čína-Rusko“. To by pre USA predstavovalo obrovskú hrozbu. S týmto zmýšľaním mnohí, najmä na pravici americkej politiky, vyzývali na snahu oddeliť Moskvu od Pekingu dvorením Rusku ako spojencovi na boj proti hrozbe Číny, konštatuje britský spisovateľ a analytik politiky a medzinárodných vzťahov s primárnym zameraním na východnú Áziu Tom Fowdy.

Aj keď to ešte nie je stanovisko Bidenovej administratívy, trochu sa to odráža v jej cieľoch zahraničnej politiky, v jej želaní „stabilného a predvídateľného“ vzťahu s Ruskom.

Rovný s rovným

Avšak kvôli nevyriešenej dileme ďalšieho rozširovania NATO pozdĺž ruských hraníc a opakovaniu chybnej logiky z Obamovej éry, podľa ktorej by sa o Moskve malo hovoriť, namiesto toho, aby sa s ňou zaobchádzalo ako s rovným, veci nefungovali podľa plánu.

Politika USA je aj naďalej v konečnom dôsledku definovaná rigidným absolutizmom, ktorý destabilizuje globálnu bezpečnosť, čo jeden americký akademik charakterizuje ako „pretiahnutú superveľmoc“ a pýta sa: „Má Amerika viac súperov, ako dokáže zvládnuť?

Moskva jasne stanovila svoje požiadavky na zlepšenie vzťahov s USA, ale bez ohľadu na to, čo navrhujú realisti v zahraničnej politike, neokonzervatívne myslenie dominantné vo Washingtone si nedokáže reálne predstaviť perspektívu akéhokoľvek kompromisu s krajinou, ktorá je považovaná za protivníka – či už je to Rusko, Čína, Severná Kórea alebo Irán. 

Hegemónia USA je dávno preč, len Američania si to nechcú priznať

Stratégia americkej zahraničnej politiky je od roku 1991 fanaticky posadnutá potvrdením svojej jednostrannej hegemónie nad celým medzinárodným systémom za každú cenu. Bez ohľadu na to, nakoľko je to realistické. To znemožňuje vyváženú politiku. 

Teraz sa Washington konečne ocitá v situácii, keď čelí tlaku na viacerých frontoch zo strany rivalov, ktorí sú oveľa silnejší ako oni. Tento faktor je skutočnou hybnou silou rozvíjajúceho sa strategického partnerstva medzi Čínou a Ruskom, ich rastúcej blízkosti s Iránom a zdvojnásobením jadrového programu Pchjongjangu. Zahraničná politika Bidenovej administratívy môže skolabovať na tomto kopci protichodných tlakov.

Spojené štáty sú hlavnou veľmocou už viac ako 100 rokov a budú ňou aj v dohľadnej budúcnosti. Jej vnútorná politika môže byť čoraz nestabilnejšia a nepredvídateľnejšia, ale krajina nie je na pokraji kolapsu. To nie je problém. 

Problém je v tom, že Amerika sa posledných niekoľko desaťročí naladila na presvedčenie, že musí byť jedinou unipolárnou mocnosťou na svete, a že jej hegemónia potvrdená po studenej vojne sa rovná určitej forme osudu. 

Scestná zahraničná politika

To vytvorilo zahraničnú politiku založenú na extrémnych úrovniach agresie, myslení s nulovým súčtom a predstave, že všetci konkurenti v akomkoľvek regióne zemegule musia podliehať plnej váhe vojenského a ekonomického obmedzenia. Nemožno s nimi zaobchádzať pragmaticky alebo kreatívne, ani im dovoliť vstúpiť do partnerstva s USA v tom, čo by mohlo byť v najlepšom záujme sveta. 

Pokiaľ svet nebude trvalo a nezvratne prispôsobený obrazu Ameriky, nikdy nemôže byť mier

V niektorých ohľadoch toto hegemónne myslenie nahlodalo jeho domácu politiku rovnako, ako má svoje miesto vo svete. Slogany ako „Make America Great Again!“ (Urobme Ameriku opäť veľkou) a "Amerika je späť!" sú potvrdením pocitu vlastného postavenia, ktorý v strachu zo straty dominancie v meniacom sa geopolitickom svete musia znovu získať. 

Tento prístup k zahraničnej politike typu všetko alebo nič viedol k novej studenej vojne s Čínou, rastúcemu konfliktu s Ruskom vyvolanému expanzionizmom NATO, sérii zástupných konfliktov na Blízkom východe proti Iránu a jadrovej Severnej Kórei. Tá aj napriek tomu, že čelí maximálnym sankciám, pokračuje v budovaní svojich vojenských spôsobilostí. 

Všetky tieto zahraničnopolitické hranice majú veľmi odlišné kontexty a historické pozadie, ale všetky sú zakorenené v doktríne, že kompromisy s týmito krajinami na akejkoľvek úrovni sú neprijateľné. S výnimkou ich akceptovania americkej vojenskej a strategickej nadvlády nad nimi. Ak reagujú na agresivitu Washingtonu voči nim, sú označovaní za „agresorov“.

Strategické partnerstvo medzi Čínou a Ruskom nie je globálnzm sprisahaním 

Uprostred toho všetkého americká neúnavná kampaň proti Pekingu len povzbudila ostatných, aby si našli strategický priestor. Strategické partnerstvo medzi Čínou a Ruskom a ich rastúce trojstranné partnerstvo s Iránom nie je sprisahaním pre globálnu hegemóniu alebo dokonca alianciu vo formálnom zmysle, ale je to splývajúci súbor spoločných záujmov proti americkým pokusom presadiť vojenskú a strategickú hegemóniu nad jednotlivými krajinami. 

Ako sa NATO rozširovalo na východ, USA a ich spojenci tiež militarizovali okolie Číny a oznámili destabilizujúce nové dohody, ako je AUKUS. Čínsko-ruské partnerstvo nie je proaktívne vo svojich cieľoch, ale reaguje na geopolitické prostredie, ktoré proti nim USA postavili. 

Prichádza multipolarita, Washington túto realitu však neakceptuje

Je to znamenie, že prichádza multipolárny medzinárodný poriadok, ale Washington túto realitu neakceptuje a pokúša sa ju potlačiť. To vedie k rastúcemu riziku konfliktu vo viacerých oblastiach a novým globálnym pretekom v zbrojení.

https://www.hlavnydennik.sk/2022/01/27/americky-plan-barbarossa-koniec-sveta-video

Hlavným problémom USA je však to, že hrozí, že sa preťažia. Ako môže dosiahnuť prevahu na toľkých frontoch? A to všetko bez toho, aby boli pripravení urobiť kompromis alebo ustúpiť aspoň o centimeter? 

To svedčí o tom, že zahraničná politika USA nie je až tak strategická, ale vo svojom jadre je posadnutá mocou. Washington hovorí o „Indo-Pacifiku“ ako o svojej priorite, ale má prsty v každom jednom koláči do tej miery, že aj keď chce bagatelizovať určité problémy, ako je Severná Kórea alebo Irán alebo Rusko, nemôže. 

Požiadavky USA sú takto na papieri priam smiešne: Pokloňte sa nám, inak vám ublížime

Všetko preto, že je nepredstaviteľné, že robí nejaké ústupky krajinám, ktoré spochybňujú status quo ovládaný USA. Rusko musí nechať Ukrajinu na pokoji a akceptovať rozšírenie NATO. Irán by sa mal vrátiť k dohode, ktorú USA zrušili. Severná Kórea musí úplne denuklearizovať a akceptovať nad ňou vojenskú hegemóniu USA skôr, ako dostane akékoľvek úľavy od sankcií. Čína musí dať USA právo ekonomicky a vojensky nad ňou dominovať.

Bidenova administratíva nemá ani vedenie, ani politickú vôľu, ani gambit, aby urobila to, čo Richard Nixon urobil pred 50 rokmi pri svojej historickej návšteve Číny, aby sa stretol s predsedom Maom a urobil krok, ktorý by prospel záujmom USA – a záujmom sveta – v tejto oblasti. Nie, všetko je videné cez nebezpečnú prizmu pokračujúcej americkej dominancie – pokloňte sa nám, inak vám ublížime. 

Amerika je skutočným nebezpečenstvom pre mier

Toto s nulovým súčtom a univerzalistické stvárnenie zahraničnej politiky USA znamená, že máme pred sebou niekoľko tvrdých lekcií, ako aj ďalšie potenciálne krízy, keďže Washington pokračuje vo svojich križiackych výpravách na viacerých frontoch.

Amerika, ktorá popiera svoje miznúce miesto vo svete, je skutočným nebezpečenstvom pre mier. A Washington sa ani len neprikláňa k tomu, aby o tom mal zjavnú predstavu. Keďže sa snaží presadiť svoju politiku na Blízkom východe, v Indo-Pacifiku, vo východnej Európe a na Kórejskom polostrove.

Pomáhame si navzájom  

Vážení čitatelia, ďakujeme Vám za prečítanie článku.

Ak máte pocit, že si zaslúži, aby si ho pozreli viacerí, poprosíme vás o zdieľanie pomocou tlačidla f – zdieľať. Ďakujeme, že pomáhate šíriť názory, ktoré sa tradičnými médiami k verejnosti nedostávajú.

Do našej ponuky sme zaradili aj rubriku Regióny, pomocou ktorej chceme byť k vám ešte informačne bližšie. Články z tejto rubriky si môžete prečítať kliknutím na Regióny v hlavičke našej webovej stránky www.hlavnydennik.sk, alebo zrolovaním stránky dolu až nad baner blog.