"Dôležité je zaručiť bezpečnosť a dôstojnosť pre ľudí v zariadeniach sociálnych služieb," povedala dnes pani prezidentka na stretnutí s ich poskytovateľmi.
I nastal ten Biblický plač a škrípanie zubov. Odkiaľ ho počuť?
Na Slovensku poskytuje sociálne služby cca 1300 zariadení. Žije v nich jedno percento slovenskej populácie.
Zariadenia sú v rôznych kategóriách od špičkovo vybavených, ktoré si však môže dovoliť len málokto, až po miesta, ktoré by ste nazvali skôr internátom, ako domovom. Lebo oni to domovy sú. Sú ľudia, ktorí v nich žijú aj desiatky rokov. Takže ich za domovy považovať musia. Aj odtiaľ počuť ten plač.
Pani prezidentka citlivo vníma nedôstojné zatváranie klientov na izbách, či nebodaj do sieťových postelí, ktoré sú zakázané. Opatrovateľka, ktorá máva v nočnej na starosti nezriedka aj štyridsať ľudí s ťažkými psychickými diagnózami mi k tomu povedala: "Keď som sem prišla pracovať, bola som zo sietí trošku mimo. Pripadalo mi to ako v zlom filme. Pri prvom splne v nočnej som pochopila. Nech pani prezidentka pokojne príde k nám na takú nočnú. Nebude musieť nič robiť, len so mnou lietať z izby do izby a sledovať náplň mojej práce. Máme vždy dvoch sanitárov, priznám sa, občas keď si tak rekapitulujem službu, tak nechápem, že sme to prežili v psychickom, ale aj fyzickom zdraví."
"Nehneváš sa na tých ľudí, čo sú schopní vám vyviesť?" zaujímam sa.
"Nie. Oni sa o svoju chorobu Bohu alebo prírode neprosili. Hnevám sa na tých, čo mudrujú, ale netušia, o čom to celé je. Aj mňa desia tie siete, ale ešte viac ma desí to, čo by sa mohlo stať, keby neboli. Ale o tom hovoriť nebudem."
- píše 55 ročný Martin. Tridsať rokov sa staral o klientov zariadenia "na samote u lesa". Dnes, nemať rodinu, ktorá sa stará, by bol klientom aj on. "Mal som šťastie, stalo sa mi to doma. Vystúpil som z auta po nočnej, spravil som tri kroky a vyplo mi nohy. Vedel som, že mám problémy s platničkami, aj som mal sľúbenú inú prácu, no chrbtica nebola taká trpezlivá. Keby sa mi to stalo v práci, tak ma hádam ešte aj po súdoch vláčia, lebo ani klient by neskončil dobre. Našich klientov treba denne polohovať, iných preložiť z postele na vozík, nedovoliť, aby sa im vytvorili preležaniny. Celé to vyzeralo krásne, lebo sme boli v grófskom sídle, pekný park a tak, lenže úpravy minimálne. Ešte tak rampa k hlavnému vchodu, dnu si poraď, ako vieš."
Zaujalo ma to "na samote u lesa", tak som sa opýtala. "Boli sme asi dva kilometre od dediny. Viedla k nám taká cesta, že zásobovacie autá a ich vodiči museli byť frajeri, aby sa v niektorých miestach nepohladili bokmi," spomína Martin: "Keď bola v 1987. tá kalamita, bol som tam asi pol roka. Klientka z psychického rozrušenia dostala epileptický záchvat, no sanitka sa k nám nedostala. Tak prišli na hlavnú cestu, na odbočku k dedine, čo bolo od nás asi 5 km a tam musíme klientku nejako dopraviť my. Lenže - ako? Tak kuchárkin manžel v dedine zapriahol koňa do saní, prišiel pre zdravotníka na hlavnú cestu, pohnal to k nám pre pacientku a odviezol ju k sanitke. To je síce veľmi pekné, aj to dopadlo dobre, ale takéto veci sa predsa diať nesmú." Na môj argument, že veď to bolo 35 rokov dozadu, len sa zasmial a opýtal sa, kde beriem istotu, že zariadenie nefunguje dodnes.
To je plat opatrovateľky v zariadení sociálnych služieb. Kam idú všetky tie dotácie, ktoré sú vyčlenené na fungovanie týchto zariadení? "Aby si nejakú dotáciu dostala, potrebuješ zamestnať jednu kancelársku silu navyše. Musíš splniť milión aj päť mnohokrát zbytočných podmienok a tie sú nastavené tak, že grantová komisia, ktorá o tom rozhoduje, vôbec nemusí tvoj projekt odsúhlasiť. Čo myslíš, prečo klienti takýchto zariadení nedostanú k obedu jablko alebo nejaké ovocie? Mnohokrát platia obrovské sumy za pobyt, no na službách, či podmienkach to mnohokrát nevidno." vysvetľuje mi ekonómka z jedného zo zariadení.
Tak sa kedysi hovorilo domovom dôchodcov. Dnes sa už aj v nich trošku dbá o to, aby starkí posledné roky svojho života prežili trošku dôstojne. Mnohé domovy dôchodcov za normálnych okolností organizujú návštevy divadiel, besedy so zaujímavými ľuďmi, chodia sa im venovať dobrovoľníci zo škôl a robia sa tam vystúpenia detí. Klienti sa majú na čo tešiť. Lenže nie každé zariadenie má také možnosti a vtedy sa naozaj zariadenie mení na...
Keď jej predložia zákon, ktorý je evidentne absurdný, jednoducho nevziať do rúk pero, ktorým ho má podpísať. Samozrejme, ona nemôže byť do podrobna oboznámená s každou podrobnosťou každého zákona. Na to by však mohla mať ľudí, ktorí jej v tom pomôžu a sú "zorientovaní".
Chcete nám pomôcť?
Vážení čitatelia, ak po prečítaní článku máte pocit, že si zaslúži, aby si ho pozreli viacerí, poprosíme vás o zdieľanie pomocou tlačidla f – zdieľať. Ďakujeme, že pomáhate šíriť názory, ktoré sa tradičnými médiami k verejnosti nedostávajú. Ak si chcete pozrieť našu aktuálnu výrobu, kliknite na stránku www.hlavnydennik.sk. Ďakujeme. Redakcia HD.