Prišla k nám do kancelárie mladá žena. Jej hlas mi bol povedomý, no v prvom momente som ju nevedela zaradiť. O čosi neskôr mi došlo - chodila som k nim jej starého otca učiť Braillovo písmo.

Ďalej vás neodveziem, budete si musieť poradiť,

oznámil mi taxikár asi desať minút po tom, čo som mu nastúpila do auta. Prezradila som mu adresu, kam to bude a on sa na mňa obrátil s otázkou, či tam naozaj chcem ísť a pohli sme sa. Vysvetlila som mu, že idem pána učiť Braillovo písmo a toto v kufríku je stroj, na ktorom ho budem učiť písať a tak sme debatovali o fungovaní bez zraku. 

Ulica vôbec nebola priateľská

Nie, nikto mi neublížil. Len húf detí ma sprevádzal, čosi si šepkali a z okien ma sprevádzali nedôverčivé oči dospelých. Deti som využila a opýtala som sa, kde býva pán Rigó. "To je ten slepý?" opýtalo sa dievčatko a ja som prikývla, že áno, to je ten nevidiaci. Dievčatko mi chytilo palicu, že ma tam za ňu odvedie. Poďakovala som sa jej s tým, že nie, takto to nepôjde, stačí, keď pôjde predo mnou a kým sme prišli, vysvetlila som jej, načo tú palicu mám. 

Po rokoch

Pani, ktorá v tej kancelárii sedela predo mnou, mala v tom čase 16 a môj klient bol jej starý otec. Dnes prišla, lebo jej ako dospelej zistili dedičnú zrakovú vadu. Síce zatiaľ vidí, ale nie je to ono. Vyplnili sme papiere, čo bolo treba a pri adrese mi zaplo, tak som sa jej opýtala, či to bol jej starý otec. 

Prečo prišla

V susednom okresnom meste robila asi päť rokov sanitárku. Lenže už to nešlo, takže musela ísť na invalidný dôchodok. "Prišli ste sa informovať, na aké príspevky máte nárok?" Pýtam sa jej, lebo aj sociálno-právne poradenstvo je jednou z našich služieb a už som jej chcela dať kontakt na pracovníčku, ktorá ho zabezôečuje. "Nie, ja chcem pracovať." Pozrela na mňa, ako keby nechápala, prečo má dostať nejaké príspevky. "Ja vás tu ale zamestnať neviem. My sme tu všetci dobrovoľníci," pripomínam jej. Vedela to. 

Chcela, aby som jej pomohla dohodnúť prácu. Akúkoľvek, ktorú by so svojim slabnúcim zrakom zvládla. Nemôže dokladať tovar v obchode, lebo nemôže dvíhať ťažké veci. Nemôže šoférovať, hoci kedysi mala vodičák. Mohla by robiť upratovačku, veď to robí aj doma ... Bola v knižnici, kde si cez internet vypísala telefónne čísla na nejaké voľné miesta a či môžem na tie čísla zavolať. Ona asi nevolá, lebo nemá kredit, pomyslela som si a tak som jej povedala, nech mi nadiktuje číslo na prvú firmu.

Po treťom telefonáte už som vedela, prečo

"Dobrý deň, volám v mene našej slabozrakej klientky, má 30 rokov a chcela by sa u vás zamestnať ako upratovačka. Je to miesto ešte voľné? 

"Áno, je. Pracovná doba je od 5:30 do siedmej a potom od 16:00 do 20:00."

"To bude asi problém, lebo jej posledný autobus ide o 19tej. Nedalo by sa nejako upraviť pracovnú dobu?" 

"No mohla by som sa na to pozrieť... V ktorej časti mesta býva vaša klientka?" pýta sa ma z povinnosti kompetentná osoba na druhej strane linky a ja jej odpovedám. Na to zaznie "Aaaha." a šťukot počítačovej klávesnice. Za tým oznam, že systém jej ukazuje, že miesto je už obsadené, alebo "oni sa jej ozvú. Nestihnem sa však opýtať ako, keďže na ňu nemajú kontakt. 

Z čoho žijú

Invalidný dôchodok jej vypočítali 250 eur. Zarábala dvakrát toľko. Manžel chodí robiť s partiou kamarátov. (Načierno, ale pssst). Niekedy donesie päť stovák, inokedy ani tri nie. Nebývajú v dome starého otca, ale v činžiaku s nízkoprahovými bytmi. Inkaso, aj všetko, čo treba vedia platiť, veď ona má dôchodok, aj tri deti chodia do školy, nechodia hladné, ani špinavé a učia sa dobre (to mám "z prvej ruky", lebo dve z nich sa zúčastňujú školských súťaží a ich najstaršia sestra nám pomáhala pri nejakej akcii, ktorú sme organizovali so školou, kam chodí). 

Čo chcú?

"Ja som hrdá Cigánka," hovorí mi, "ale chcem byť aj užitočná. Nepotrebujem zalepiť oči nejakým príspevkom, aby som ostala doma. Chcem svoje deti poslať na gymnázium, dcéra krásne spieva, chce ísť na konzervatórium. Ale sú mesiace, kedy decká veziem do školy na bicykli. Teda nie až do školy, len štyri kilometre k mostu, odtiaľ to majú do školy päť minút." hovorí mi a vysvetľuje, že jej muž prispôsobil bicykel na kvázi rikšu, no decká sa hanbia, aby ich vozila až pred školu. Dobré sú mesiace, keď im môže kúpiť mesačný lístok na autobus...

Hnevá sa na susedov

Lebo sú to Rómovia, ktorí už rezignovali na dôstojný život. Vlastne druhá generácia. Jej rodičia ešte zamladi robili na družstve. Jej rovesníci ... a hodí rukou. Lenže aj to sú ľudia a aj medzi nimi sa nájdu takí, čo chcú žiť, ako bieli.

Chcete nám pomôcť?

Vážení čitatelia, ak po prečítaní článku máte pocit, že si zaslúži, aby si ho pozreli viacerí, poprosíme vás o zdieľanie pomocou tlačidla f – zdieľať. Ďakujeme, že pomáhate šíriť názory, ktoré sa tradičnými médiami k verejnosti nedostávajú. Ak si chcete pozrieť našu aktuálnu výrobu, kliknite na stránku www.hlavnydennik.sk. Ďakujeme. Redakcia HD.