Nedostali dotáciu z Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, lebo nie sú "naši".

Literárny týždenník, Romboid a Dotyky. To sú tri periodiká, ktoré ohlásili svoj koniec. Prečo sa tak stalo, hodnotí na sociálnej sieti politológ a historik Eduard Chmelár.

"Ako dôvod sa uvádzajú výhrady ku grafickej a obsahovej stránke časopisov. Naopak, dotáciu dostali dve kultúrne prílohy denníka Sme – síce to neboli veľké sumy, každá vo výške ceny jedného prasaťa z farmy (dnes už bývalého, pozn. red.) štátneho tajomníka ministra pôdohospodárstva, ale prežijú z toho..." Vysvetľuje E. Chmelár dôvod ukončenia činnosti troch periodík.

Nebude ich škoda

To netvrdí E. Chmelár, to zachytil od poslanca za SaS Petra Osuského: "Lebo veď taký Literárny týždenník bol iba platformou „starých literátov a kritikov z mečiarovských čias, komunity ohrdnutých treťotriednych pisálkov, ktorých nik nemal záujem čítať“..." Cituje E. Chmelár poslanca a ďalej píše: "Literárny týždenník nie je mojou platformou, ale to predsa neznamená, že budem požadovať zákaz všetkého, čo nezodpovedá môjmu pohľadu na svet, a preto sa pýtam, akým právom nazýva niekto Etelu Farkašovú (jednu z najlepších slovenských prozaičiek a nositeľku Krištáľového krídla), skvelého básnika Štefana Moravčíka, špičkovú literárnu vedkyňu profesorku Máriu Bátorovú a ďalších tvorcov „treťotriednymi pisálkami“?"

Legendy s tradíciou

Eduard Chmelár pripomenul, že každé z týchto periodík je v kultúrnych dejinách Slovenska pojem.  "Pamätám sa, že Literárny týždenník bolo jediné periodikum, na ktoré sa stáli pred revolúciou každý štvrtok ráno dlhočizné rady, lebo mal štátom limitovaný náklad." Spomína E. Chmelár na časopis, v ktorom začínal aj on sám.

Podpora kultúry

"Ja viem, že dnes nemá svoje najlepšie časy, ale to je po prvé dané aj podporou kultúry v tomto štáte a po druhé, nemôžeme predsa zakaždým, keď to ide s časopisom dolu vodou, ho jednoducho zrušiť alebo zakázať. Takto to robili len fašisti a komunisti. A takýmto štýlom by sa Slovenské pohľady nikdy nestali najstarším literárnym časopisom v Európe, ak by sa zakaždým, keď ich úroveň upadala, ukončilo ich vydávanie." Upozorňuje politológ: "Kultúrne časopisy, to nie sú Sulíkove teplé rožky a Matovičove reďkovky, aby o ich existencii rozhodoval trh."

Dlhodobý trend úpadku kultúry na Slovensku

"Následky už dávno pociťujeme, aj keď si to mnohí ešte nevšimli." Dvíha prst E. Chmelár: "Táto spoločnosť totiž znepokojujúco stráca vkus. Uvediem len jeden príklad z mnohých – nadšenie z premiéry filmu Jozef Mak. Bol to priemerný film s nepresvedčivými hereckými výkonmi, nevýraznou réžiou od najpreceňovanejšieho filmového tvorcu súčasnosti a scenárom, ktorý nedokázal zachytiť Hronského poetiku. Ale diváci majú už zdeformovaný vkus. Tento úpadok zasahuje aj tých, ktorí sú voči týmto trendom zdanlivo imúnni."

Kultúra nie je niečo nadbytočné

Podľa E. Chmelára je to živý, veľmi zložitý organizmus, ktorý potrebuje vzdelaných aristokratov ducha.  "Ale ak stojí na čele rezortu hochštapler, ktorý len pasívne asistuje pri rozhodnutiach, ktoré si vymyslia páni v iných rezortoch, nebojuje za svoje inštitúcie a nemá žiadnu koncepciu, potom dochádza k nepredstaviteľným škodám, ktoré sa budú v nadchádzajúcich rokoch len ťažko naprávať." Najväčšiu vinu za stav rezortu však nekladie ministerke, ale mlčiacim prominentom, ktorí tento rezort najviac spolitizovali. "Richard Stanke, Juraj Kemka, Maroš Kramár, Táňa Pauhofová a podobní by už nemali liezť na žiadnu tribúnu, pretože svojím zbabelým mlčaním už nie sú žiadnymi autoritami, ostali z nich iba tie povestné „zneužívané tváre“, ktoré zneužívajú svoju lepšiu poznateľnosť na manipuláciu davov a z ktorých si súčasná mocenská štruktúra urobila užitočných idiotov."

Skutočnú a trvalú zmenu k lepšiemu môže priniesť jedine kultúra.

"Malý národ nemôže vyniknúť zahraničnými automobilkami, cudzími vojenskými základňami a megalomanskými projektmi, ale hĺbkou svojej kultúry, ktorá nás robí takými jedinečnými často až v svetovom meradle. Nikdy nebudeme riadiť svet, ale vždy ho môžeme inšpirovať svojím unikátnym kultúrnym prínosom." Píše v závere E. Chmelár a pripomína, že sa otvárajú reštaurácie, nos kultúrne stánky ostávajú zatvorené: "Cez okienko vás však v SND neobslúžia. A kultúra, ktorá zostáva na chvoste záujmu verejnosti, je zrkadlom našej úrovne. Urobme z kultúry prioritu tejto chorej otrávenej spoločnosti. Nikdy to nebude zbytočná investícia."

Chcete nám pomôcť?

Vážení čitatelia, ak po prečítaní článku máte pocit, že si zaslúži, aby si ho pozreli viacerí, poprosíme vás o zdieľanie pomocou tlačidla f – zdieľať. Ďakujeme, že pomáhate šíriť názory, ktoré sa tradičnými médiami k verejnosti nedostávajú. Ak si chcete pozrieť našu aktuálnu výrobu, kliknite na stránku www.hlavnydennik.sk – ďakujeme, redakcia HD.