Naučil som sa milovať jazyk, kultúru a tradície môjho zaprisahaného nepriateľa! Ako dieťa studenej vojny som vyrastal a poznal som Sovietsky zväz ako nášho protivníka. Keď sa zrútil, vytvoril vákuum, pokiaľ ide o obranu USA, píše Scott Ritter v komentári pre portál Russia Today.

Ukazuje sa, že sme potrebovali ZSSR, aby priniesol zmysel našej vlastnej existencii, zaspomínal si na svoje mladé roky tento bývalý spravodajský dôstojník americkej námornej pechoty.

Dieťa studenej vojny

Bol som dieťaťom studenej vojny. V roku 1961, keď som sa narodil, vyrástol Berlínsky múr. Keď som mal takmer rok a pol, kubánska raketová kríza prinútila mojich rodičov uvažovať, či bude zajtra (v tom čase sme žili v centrálnej Floride).

Môj otec bol dôstojníkom letectva. V roku 1964 bol nasadený v Turecku, kde udržiaval v pohotovosti pri Izmire bojové bombardéry F-100 Super Sabre, vyzbrojené jadrovými zbraňami.

S otcom po celom svete

V rokoch 1965-66 ho poslali do Vietnamu bojovať proti komunistom. V roku 1969 išiel do Južnej Kórey, aby bol pripravený urobiť to isté.

V roku 1975 vzal našu rodinu do Turecka, kde som bol obklopený realitou studenej vojny – tajnými odpočúvacími stanicami USA v Sinope, ktoré špehovali sovietsku komunikáciu, tajnou seizmickou stanicou, ktorá monitorovala sovietske jadrové testy, a tajnými bunkrami vyzbrojenými jadrovými zbraňami. Zbraňami, ktoré by boli naložené na turecké stíhačky v prípade vojny so Sovietskym zväzom.

Čo by kameňom dohodil od skladu jadrových zbraní

V roku 1977 sme sa presťahovali do Západného Nemecka, kde bola sovietska hrozba každodennou realitou. Americké tanky a obrnené vozidlá sa tlačili na nemeckých diaľniciach a vyryli koľaje do nemeckých polí, keď sa pripravovali postaviť sovietskej armáde, ktorá bola doslova zhromaždená priamo za hranicou. 

Môj domov, zasadený do malebnej nemeckej dedinky, bol čo by kameňom dohodil od amerického skladu jadrových zbraní. To znamenalo, že ak by sklad vyletel do vzduchu, s najväčšou pravdepodobnosťou by sme išli hore s ním. 

Do okupovaného Berlína som cestoval trikrát, cestou, železnicou a lietadlom. Zakaždým som bol vydaný, aspoň dočasne, na milosť a nemilosť sovietskym vojakom okupujúcim východný Berlín.

Boj s komunistami

Do armády som vstúpil v roku 1979 s výslovným účelom poslania do frontovej línie, aby som mohol bojovať proti Sovietom, len čo prekročia hranice. Neskôr, ako dôstojník námornej pechoty, som trénoval na boj so sovietskou armádou pomocou novovytvorených pravidiel manévrového boja. 

Mojou kariérnou ambíciou ako spravodajského dôstojníka bolo byť pridelený na vojenskú styčnú misiu v Postupime vo východnom Nemecku, kde by som dostal de facto licenciu na špehovanie sovietskej skupiny síl v Nemecku. 

Namiesto toho som bol jednou z prvých osôb pridelených do novovytvorenej Inšpekčnej agentúry na mieste, zriadenej na implementáciu zmluvy o jadrových silách stredného doletu (INF), ktorú podpísal prezident Ronald Reagan a generálny tajomník Michail Gorbačov v decembri 1987.

https://www.hlavnydennik.sk/2021/12/26/biely-dom-nechtiac-potvrdil-putinove-slova-o-nato

Doktorát zo sovietskej reality

Bol som umiestnený v meste Votkinsk – západne od pohoria Ural – neďaleko závodu na montáž rakiet, kde som sledoval cestné mobilné medzikontinentálne rakety SS-25 opúšťajúce továreň. Len aby som si overil, že to v skutočnosti nie sú SS-20 - rakety stredného doletu zakázané zmluvou. 

Život vo Votkinsku mi poskytol doktorát zo sovietskej reality. Naučil som sa milovať jazyk, kultúru a tradície môjho zaprisahaného nepriateľa. Zmluva bola založená na princípe reciprocity. To znamenalo, ako sme sa správali k sovietskym inšpektorom sídliacim pri závode na výrobu pevných raketových motorov Hercules v Magne v Utahu, ovplyvnilo to, ako sa Sovieti správali k nám vo Votkinsku a naopak. 

Strach založený na nevedomosti vystriedal rešpekt

Vyrastal som v strachu zo Sovietskeho zväzu. Po dvoch rokoch takmer nepretržitého kontaktu s občanmi a pracovníkmi továrne Votkinska tento strach vystriedal druh rešpektu, ktorý možno získať len skutočným spoznaním niekoho – dobrého, zlého, škaredého, ale hlavne dobrého.... Nahromadenie vedomostí pomohlo zmiesť strach založený na nevedomosti, ktorý ovládal môj svetonázor pred mojím pridelením do Votkinska. 

Z tejto práce som odišiel v lete 1990 vyzbrojený vedomím, že národ, ktorý som kedysi považoval za svojho smrteľného nepriateľa, sa stal ak nie dôveryhodným priateľom, tak spoľahlivým kolegom, najmä pokiaľ ide o otázky spoločného záujmu. 

Bojoval som v Púštnej búrke ako súčasť medzinárodnej koalície, ktorá bola možná len preto, že Sovietsky zväz sa rozhodol nepokračovať v praxi studenej vojny vetovať čokoľvek, čo by sa dalo vnímať ako geopolitická výhoda USA.

Úzka spolupráca so Sovietmi

Po vojne som ako inšpektor OSN poverený dohľadom nad odzbrojovaním irackých zbraní hromadného ničenia úzko spolupracoval so sovietskymi diplomatmi a vojenskými dôstojníkmi na plnení mandátu, ktorý nám dala Bezpečnostná rada. 

V decembri 1991 som úzko spolupracoval s jedným sovietskym špecialistom na kontrolu zbrojenia na príprave plánov na dlhodobé monitorovanie priemyselnej kapacity Iraku na výrobu ZHN, pričom som cestoval do Iraku s ďalším Sovietom, vyšším plukovníkom, ktorý bol expertom na rakety Scud.

Skúsenosti s inšpekciou zbraní v OSN boli pre mňa pokračovaním práce, ktorú som pred niekoľkými rokmi začal so Sovietmi vo Votkinsku, kde sme navzájom spolupracovali v snahe dosiahnuť obojstranne výhodný výsledok.

V šokovanom tichu som sledoval rozpad Sovietskeho zväzu

Niekoľko dní pred Vianocami som sa vrátil z inšpekcie v Iraku a sedel som v obývačke mojich rodičov, keď sa objavili správy o rezignácii Michaila Gorbačova a rozpade Sovietskeho zväzu. Sedel som v šokovanom tichu, keď sa na televíznej obrazovke premietal obraz sovietskej vlajky, ktorú stiahli z Kremľa a nahradila ju trikolóra Ruskej federácie. 

Hovoriace hlavy v televízii hlásali víťazstvo v studenej vojne, oslavujúc zánik nepriateľa, ktorý bol dominantnou silou v USA z hľadiska zahraničnej politiky a národnej bezpečnosti počas väčšej časti 35 rokov.

Vážne to bolo víťazstvo v studenej vojne?

Nezdieľal som ich radosť. Vyrastal som a považoval som Sovietov za svojho nepriateľa a ako mladý dospelý som trénoval zabíjať alebo byť zabitý, keď išlo o akúkoľvek interakciu s občanmi Sovietskeho zväzu. 

Neskôr som sa naučil rešpektovať Sovietov ako pracovitých, čestných ľudí, ktorí boli produktom histórie, ktorú človek potreboval poznať a pochopiť, aby ich videl v ich správnej perspektíve. Väčšina mojich amerických spoluobčanov však sovietskej histórii rozumela len povrchne. Nevedomosť odvodená z takejto povrchnosti pomohla podnietiť predstavu amerického víťazstva pri príležitosti zániku Sovietskeho zväzu.

Stratila sa rovnováha

Nezdieľal som tento pohľad. Namiesto toho som premýšľal o rovnováhe, ktorá existovala v globálnych záležitostiach počas studenej vojny a ktorá bola dosiahnutá len vďaka parite, ktorá existovala medzi týmito dvoma národmi, pokiaľ ide o ich schopnosť zničiť ten druhý jadrovými zbraňami. 

Myslel som na pokrok, ktorý sa dosiahol pri vzájomnom vracaní sa z priepasti nukleárnej likvidácie, ktorá prišla s principiálnym, obojstranne výhodným obojstranným odzbrojením. A zamyslel som sa nad potenciálom, ktorý sa práve začal prejavovať v OSN v otázkach Iraku, kde sa americké a sovietske záujmy zhodovali. 

Nepriateľ sa stal kolegom a dokonca priateľom

Keď som nad Kremľom videl poslednýkrát spustenú vlajku Sovietskeho zväzu, cítil som, ako sa mi v psychike otvorila diera. Nepriateľ, s ktorým som sa pripravil na boj, sa stal kolegom a dokonca priateľom. A teraz to bolo preč. 

Nie porazený, pretože Sovietsky zväz som už nepovažoval za nepriateľa. Bol preč a s ním aj zmysel pre rovnováhu, ktorý dával svetu zmysel počas troch desaťročí, ktoré som dovtedy žil na zemi.

Scott Ritter je autor a bývalý spravodajský dôstojník americkej námornej pechoty. Slúžil v Sovietskom zväze ako inšpektor implementácie zmluvy INF, v štábe generála Schwarzkopfa počas vojny v Perzskom zálive a v rokoch 1991-1998 ako zbrojný inšpektor OSN. 

Chcete nám pomôcť?

Vážení čitatelia, ak po prečítaní článku máte pocit, že si zaslúži, aby si ho pozreli viacerí, poprosíme vás o zdieľanie pomocou tlačidla f – zdieľať. Ďakujeme, že pomáhate šíriť názory, ktoré sa tradičnými médiami k verejnosti nedostávajú. Ak si chcete pozrieť našu aktuálnu výrobu, kliknite na stránku www.hlavnydennik.sk. Ďakujeme. Redakcia HD.