Rusko a Západ v posledných týždňoch bili na poplach pre patovú situáciu za hranicou s Ukrajinou. Obe strany sa navzájom obviňujú z podnecovania situácie a je čoraz jasnejšie, že konflikt vidia rozdielne, konštatuje Glenn Diesen, profesor na Univerzite Juhovýchodného Nórska a editor platformy Russia in Global Affairs. Komentár uverejnila Russia Today.
Nedávny prieskum moskovského centra Levada, registrovaného moskovským ministerstvom spravodlivosti ako „zahraničný agent“ v súvislosti s väzbami na zahraničné financovanie, odhaľuje, koho Rusi obviňujú z eskalácie situácie.
Kolosálnych 50 % verí, že je zodpovedné NATO, zatiaľ čo len 16 % obviňuje Ukrajinu a 3 % ukazujú prstom na vojnou zničenú oblasť Donbasu. Ďalšie 4 % sa domnievajú, že vinníkom je Rusko. Jednoducho povedané, tí vnútri krajiny považujú konflikt o Ukrajinu za vojnu NATO.
Prečo len jeden zo šiestich Rusov obviňuje Kyjev, vzhľadom na to, ako často to médiá vykresľujú ako boj medzi dvoma národmi? Zdá sa, že je to v súlade so skutočnosťou, ktorú vyhlásila Moskva. Vyjednávanie s Ukrajinou vraj nemá zmysel, keďže jej vedenie je pod kontrolou Washingtonu.
Jeden prieskum z Ukrajiny odhaľuje, že 65 % Ukrajincov verí, že ich krajina je pod cudzou kontrolou, a vo východných a južných oblastiach Ukrajiny, ktoré sú pre NATO kritickejšie, je toto číslo 75 % a 71 %. Tieto čísla by nemali nikoho prekvapiť, ak vezmeme do úvahy fakty:
Počas studenej vojny slúžilo NATO účelu zadržania Sovietskeho zväzu kolektívnou obranou. Cieľom bloku bolo zachovať status quo proti sovietskemu revizionizmu.
Po rozpustení Varšavskej zmluvy a rozpade Sovietskeho zväzu mnohí očakávali, že bude rozpustené aj NATO. Aliancia však urobila pravý opak transformáciou zo status quo na revizionistickú vojenskú alianciu.
Dňa 12. marca 1999 sa NATO začalo rozširovať a o necelé dva týždne neskôr napadlo Juhosláviu v rozpore s medzinárodným právom. Ako v tom čase varoval Henry Kissinger, NATO sa už nemôže vyhlasovať za obrannú alianciu a obavy Ruska zo západného revizionizmu v Európe sa potvrdili.
Ústredný princíp „nedeliteľnej bezpečnosti“ , ktorý naznačuje, že jedna strana by nemala zvyšovať svoju bezpečnosť na úkor druhej strany, bol kľúčovým princípom každého celoeurópskeho bezpečnostného usporiadania od Helsinských dohôd z roku 1975 cez Parížsku chartu za Novú Európu v roku 1990 až po založenie OBSE v roku 1994.
https://www.hlavnydennik.sk/2021/12/19/podaktori-vedia-kto-by-raz-mohol-nahradit-putina-analytici-prisli-s-prekvapujucom-zaverom
Rozpínavosť a revizionizmus NATO sa však obliekli do ideológie, keď sa vojenská aliancia premenovala na „spoločenstvo demokracií“. Argumentom bolo, že Rusko by sa nemalo znepokojovať, keďže rozšírenie NATO sa rovná rozšíreniu zóny mieru a stability, čo by tiež prospelo ruskej bezpečnosti. S týmto ideologickým trikom boli zničené všetky paneurópske bezpečnostné dohody a paneurópska bezpečnosť sa predvídateľne zrúti.
Rozšírenie NATO implicitne znamenalo predložiť Rusku ultimátum. Moskva by buď mohla akceptovať expanziu NATO smerom k ruským hraniciam ako „silu dobra“, alebo by sa mohla postaviť proti expanzii a byť kritizovaná ako antidemokratická a proticivilizačná sila, ktorú by bolo potrebné kontrolovať. V každom prípade by sa NATO rozšírilo a celoeurópske bezpečnostné dohody by sa stali bezvýznamnými.
Názor, že NATO už nie je protiruskou alianciou, spočíva na zvláštnej logike. Rusko by mohlo akceptovať, že NATO sa premenilo na mierové spoločenstvo hodnôt, inak by bolo NATO nútené vrátiť sa k svojej bývalej misii zadržiavania Ruska.
Teraz sa stalo to, čo bolo nevyhnutné. Ruské snahy obmedziť expanzionizmus NATO sú zobrazené ako ruská agresia, ktorá si vyžaduje, aby NATO rozšírilo členstvo a posunulo svoju vojenskú infraštruktúru ďalej k ruským hraniciam.
https://www.hlavnydennik.sk/2021/12/15/lietajuce-ruske-tanky
Rusko nepožadovalo od Ukrajiny záruky, že nebude akceptovať členstvo v NATO. Namiesto toho vyzvalo NATO, aby členstvo v prvom rade neponúkalo. Môže sa to zdať ako nepatrný rozdiel, ale ich spojenie je jadrom propagandy NATO počas ukrajinskej krízy.
Zrazu už nejde o to, že Rusko požaduje, aby NATO prestalo rozširovať protiruskú vojenskú alianciu s rozpočtom viac ako 10-násobkom rozpočtu Ruska – čo je požiadavka zlučiteľná s princípom „nedeliteľnej bezpečnosti“ každej celoeurópskej bezpečnostnej dohody.
Namiesto toho je konflikt o tom, že Rusko diktuje svojmu menšiemu susedovi, čo by mu malo byť dovolené. S týmto trikom sa z konfliktu medzi NATO a Ruskom stáva konflikt medzi Ruskom a Ukrajinou a Rusko sa stáva revizionistickou mocnosťou namiesto NATO.
Toto je očividne priaznivý priebeh, keďže NATO sa stáva zdrojom nestability a stáva sa externým poskytovateľom bezpečnosti „podporujúcim Ukrajinu“. Členstvo v NATO zrazu nie je zdrojom konfliktu, ale riešením.
Chcete nám pomôcť?
Vážení čitatelia, ak po prečítaní článku máte pocit, že si zaslúži, aby si ho pozreli viacerí, poprosíme vás o zdieľanie pomocou tlačidla f – zdieľať. Ďakujeme, že pomáhate šíriť názory, ktoré sa tradičnými médiami k verejnosti nedostávajú. Ak si chcete pozrieť našu aktuálnu výrobu, kliknite na stránku www.hlavnydennik.sk. Ďakujeme. Redakcia HD.