Od malička som to, čomu sa hovorí "človek so zdravotným postihnutím". Považujem za veľké šťastie, že žijem v dnešnej dobe, kedy už (alebo ešte?) nie sme považovaní za príťaž spoločnosti, ale bývalo to aj lepšie. Paradoxne.

Veľa sa o nás hovorí

A to tiež nie je vždy dobré. Teda nemám rada bulvarizovanie informácií o ľuďoch so zdravotným postihnutím. Tie väčšinou skĺzajú do jedného z extrémov. Buď nás vykresľujú, ako pomaly dokonalých - nevidiaci rodičia a ako krásne sa starajú o vidiace deti (no veď a čo majú robiť, že?); ITčkár na vozíku po obrne robí správcu siete firme so sto zamestnancami (veď to, že je na vozíku neznamená, že hlava a myslenie mu fungujú normálne); či čašník s mentálnym postihnutím, ktorý denne víta hostí s dobrou náladou (veď to by mala byť samozrejmosť) a príkladov by som tu vedela napísať ďaleko viac. Ten druhý extrém je v tom, že ľudia s handicapom sú tlačení do pozície "veď čo on, so svojim postihnutím už len môže." Nuž - môže všeličo, len stačí trošku pomeniť myslenie tých okolo neho.

Trošku z histórie

Od roku 1981 si 3. decembra každoročne pripomíname Medzinárodný deň osôb so zdravotným postihnutím, ktorý bol ustanovený na popud OSN. Myšlienkou je upozorniť na problémy ľudí so zdravotným postihnutím, pochopiť ich, podporiť ich práva a vytvoriť dôstojné a dobré podmienky pre žitie. Ide o to, aby sa hendikepovaným dala možnosť čo najväčšmi využívať ľudské práva a zúčastňovať sa v rovnakej miere ako zdravá populácia na živote spoločnosti. Zhruba desať percent svetovej populácie, čo predstavuje 650 miliónov ľudí, žije s hendikepom.
 

Zdroj: FB

A nemáte to?

Mnohí sa opýtajú. Veď na verejných budovách pribúdajú rampy pre invalidné vozíky, ozvučené križovatky sú už väčšinou tiež samozrejmosťou, tlačovky vládnych predstaviteľov a niektoré programy sa tlmočia do posunkového jazyka... Hej, toto funguje, len myslenie ľudí akosi zostalo. 

O čo mi teda ide

Pamätám si časy, keď sa o nás toľko nehovorilo. Neboli sme natoľko medializovaní, ale prístup úradov/firiem bol férovejší. Mám pocit, že veľmi veľa vecí sa robí len formálne. Síce to máme v papieroch, ale ak sa toho niekto dožaduje, je to problém.

Budem konkrétna

Webová stránka firmy, ktorá ponúka určitú službu. Tú využíva vysoké percento nevidiacich ľudí. Stránka nie je prístupná s čítačom obrazovky - je graficky náročná a čítač to skrátka nezvládne. Pre vidiaceho užívateľa vyzerá efektne, ale keď sa pohnete s čítačom, tam vám prečíta "obrázok", tak z toho veľa nemáte. A tak sme viacerí firme napísali, kde je problém. Tí, čo tomu rozumejú, aj ponúkli riešenie. Každý z nás dostal dpoveď: "Ďakujeme za podnet, pozrieme sa na možnosti riešenia a zjednáme nápravu." To je síce pekné, ale nie, keď sa tá náprava zjednáva niekoľko rokov a vám tú odpoveď poslali minimálne trikrát.

Viete, prečo si vozíčkar dá ráno len deci vody?

Teda nie každé ráno, bežne vypije trojdecový hrnček čaju, ale ráno, keď musí ísť do mesta, si viac dať nemôže, hoci vie, že už okolo desiatej bude jeho stav takmer na hranici dehydratácie. Prečo? Lebo ak v jeho meste aj niekde sú toalety pre vozíčkarov, mnohokrát slúžia ako sklad, v "lepšom" prípade si z vozíčkarskej toalety spraví upratovačka svoj "kumbál". 

Prečo o tom píšem? 

Nie, nepotrebujem v nikom z čitateľov prebúdzať zlé svedomie. To všetko, s čím sa my stretávame, bežný človek, ktorý vidí ľudí s handicapom občas v telke, veľmi nemá šancu vedieť a naoko to všetko vyzerá tak ideálne. Nečakám preto, že niekto bude hovoriť za nás. V prvom rade sa za svoje potreby musíme postaviť my sami. A to neplatí len o ľuďoch s handicapom V tomto (v dobrom) trošku závidím LGBT+ aktivistom. Asi by sme aj my, ľudia s handicapom, potrebovali len polovičnú aktivitu v oblasti ľudských práv.

Podporíte nás?

"Ak po prečítaní článku máte pocit, že si zaslúži, aby si ho pozreli viacerí, poprosíme Vás o zdieľanie pomocou tlačidla f – facebook. Ďakujeme, že pomáhate šíriť názory, ktoré sa tradičnými médiami do verejnosti nedostávajú." Redakcia HD