EÚ sa uzavrela a zdržala sa akejkoľvek kritiky Poľska. Vyvinula však tlak na niekoľko leteckých spoločností, o ktorých hovorí, že lietajú so zúfalými ľuďmi z Blízkeho východu, ktorí mieria k hranici. Ďalšie sankcie boli uvalené aj na Bielorusko, pričom nemecký minister zahraničných vecí Heiko Maas varoval , že je potrebné uvaliť aj ďalšie. Teraz sa do hry dokonca zapájajú konzultácie s NATO.

Morálne a právne zlyhania

Kríza sa zmenila na lakmusový papierik. Popri zjavných krutostiach, ktoré spôsobil bieloruský autoritatívny vodca a poľskí nacionalisti vo Varšave, prináša skutočné farby politikov a komentátorov a výsledok je často škaredý.

Zoznam morálnych a právnych zlyhaní je dlhý a rastie. Ale musia stačiť dva príklady. Novozvolený nemecký kancelár Olaf Scholz a Maas napríklad prejavujú svoj populizmus, cynizmus a ignorovanie medzinárodného práva.

Status utečenca

Zdá sa, že Maas si nevie spomenúť, že utečenci na poľských hraniciach si zachovávajú právo na riadne posúdenie ich žiadosti o status utečenca, teda právo požiadať o azyl. Skutočnosť, že ich Lukašenko využíva – alebo ako sa dostali na hranicu – v tomto nerobí žiadny rozdiel. 

Zdá sa, že videá zverejnené online ukazujú, že bieloruskí dôstojníci im bránia dostať sa na kontrolný bod, kde Poľsko tvrdí, že je pripravené prijať žiadosti, a obracia ich späť k hraničnému plotu. Ale je jasné, že EÚ by mohla urobiť oveľa viac, aby sa tento proces uskutočnil.

Napriek tomu, podobne ako šéf bruselskej zahraničnej politiky Josep Borrell, Maas jednoducho predstiera, že ich možno poslať späť tam, odkiaľ prišli, súhrnne, bez posudzovania prípadu od prípadu. To je právny a morálny nihilizmus. 

Ak nemecký minister zahraničných vecí naozaj nevie nič lepšie, je v podstate ešte neschopnejší, ako sa zdal pri jeho zničujúcom riešení úlohy Berlína pri ústupe Západu z Afganistanu. Ak to vie, tak je cynik a populista.

Prejav falošnej pokory

Kancelár Scholz nie je o nič lepší: To, že nazýva Lukašenka diktátorom, dáva zmysel. Nemá však zmysel ponúkať Poľsku bezpodmienečnú „solidaritu“. Scholz sa domnieva, že Nemecko nemá právo ani komentovať opatrenia Varšavy, vrátane výstavby hraničného múru. Aké pohodlné! 

V Berlíne je však takýto prejav falošnej pokory groteskný, najmä od človeka, ktorý ako bývalý minister financií nikdy neváhal vnútiť nemecké nápady v oblasti financií, ekonomiky a v neposlednom rade ako uniknúť daniam celej EÚ.

Nemecký humor, ukazuje sa, existuje. Je suchý a veľmi temný. Práve v čase, keď nacionalistické a čoraz viac nedemokratické Poľsko šliape po právach ľudí tmavšej pleti, väčšinou moslimov, s ktorými Nemecko nechce mať nič do činenia, je Scholz skromný a príliš hanblivý na to, aby čo i len prehovoril. 

Hybridná vojna

Jednotlivé prípady však nie sú celým príbehom. Namiesto toho je čas venovať sa zmätenému mysleniu a orwellovskému newspeaku: konceptu „hybridnej vojny“ s jej terminologickým príbuzenstvom, ako je „hybridný útok“.

Existujú prípady, keď tento výraz dával zmysel od svojho vynálezu v roku 2000. Ale teraz je to nafúknuté do bodu, že to nemá zmysel. Čo zostáva, je mimoriadne módny, často propagandistický termín, ktorý láka politikov a think-tankerov do hraničných neslušných náporov skupinového myslenia. 

Je senzačne dramatický, pretože obsahuje „vojnu“, znie to inteligentne vďaka „hybridu“ a prichádza s nádychom veľkého, nového objavu: vojna môže mať aj iné formy ako streľba. Ó môj bože!

Nevojenské taktiky

Zároveň je „hybridná vojna“ pohodlne vágna a veľmi všestranná. NATO napríklad definuje „ hybridnú vojnu “ ako „metódy... ako propaganda, podvod, sabotáž a iné nevojenské taktiky“. Všimnite si frázu „a iné nevojenské taktiky“. Zatiaľ čo veci ako propaganda alebo sabotáž sú stále dosť konkrétne, pridaný univerzálny jazyk otvára bránu k predefinovaniu čohokoľvek, čo chcete byť obzvlášť drsné, ako nejaký druh vojny.

Niet divu, že pre fanúšikov tejto frázy už neexistuje nič – doslova –, čo by sa nedalo predefinovať ako zbraň. Znie to ako hyperbola? Kiežby. V skutočnosti je to Josep Borrell, kto hovoril o „svete, v ktorom možno všetko premeniť na zbraň“.

Je jasné, že Borrell má program. Pri príležitosti predstavenia nového prístupu Bruselu, nevhodne nazývaného „strategický kompas“, sa snaží zmobilizovať vlády a občanov zväčšovaním hrozieb a zdôrazňovaním toho, ako zle je EÚ pripravená čeliť im. V tomto poslednom ohľade má pravdu.

Ale skutočnosť, že jeho príliš hyperbolické reči nedvíhajú žiadne obočie, je dôkazom väčšieho posunu vo vnímaní verejnosti a politickej rétorike. Uvažujme o nasledujúcom príklade: V roku 2016, na vrchole amerického „Russiagate“, bola Moskva jednoducho – a neprávom – obviňovaná z toho, že urobila z megalomanského špekulanta s nehnuteľnosťami Donalda Trumpa prezidenta.

Aby sme si v záchvate paniky nevytvorili skutočnú vojnu

V záchvate hystérie Stephen Blank v poľutovaniahodne vplyvnej lobistickej skupine NATO Atlantic Council verejne fantazíroval, že Rusko je zapojené do „komplexnej, multidimenzionálnej vojny so Západom“ a Západ sa musí brániť. Zamyslite sa nad tým, čo teraz vieme o „Russiagate“, teda že to bola v podstate lož – a potom sa zamyslite, čo by sa stalo, keby Západ ako celok počúval takéto nezmysly a skutočne sa „bránil“.

Že voľné reči o vojne, keď žiadna nie je, môžu mať reálne dôsledky, ukazuje aj kríza na hraniciach medzi Bieloruskom a Poľskom. Od začiatku v lete Varšava urobila všetko, čo mohla, aby militarizovala svoje politické a mediálne rámovanie tým, že robila nepodložené tvrdenia o bielorusko-ruskom manévri Zapad-21. 

Privádzala stále viac jednotiek – okrem pohraničnej stráže a polície – do hry. Nie je prekvapením, že poľský premiér Mateusz Morawiecki využíva každú príležitosť na zinscenovanie nacionalistických fotografií vo vojensky vyzerajúcom oblečení.

Británia, trpí dvomi fiaskami, ktoré si sama spôsobila. Brexitom a zlým zvládnutím pandémie Covid. No nemala nič lepšie na práci, ako poslať symbolický kontingent na poľskú hranicu. Rusko odpovedalo preletmi jadrových bombardérov a cvičením výsadkárov v Bielorusku. 

Jediné, čo sa deje, je zvyšovanie eskalácie

Nič z toho nie je úmerné aktuálnemu problému. Bolo by lepšie, keby všetci aspoň odstavili svoju armádu. Jediné, čo robia je, že zvyšujú riziko eskalácie.

V neposlednom rade je to samozrejme akt prešpecifikovania ľudských bytostí na „zbrane“, ktorý pomohol Poľsku a EÚ s nimi zaobchádzať bezohľadne a bez ohľadu na ich individuálne a neodňateľné práva.

Teraz sa považuje za normálne pretaviť každý druh tlaku alebo konfliktu na vojnu. Ide o mimoriadne znepokojujúci vývoj. Pretože plnou rýchlosťou smerujeme do sveta, kde v podmienkach globálneho otepľovania a pokračujúceho prechodu k multipolarite bude napätie a konflikty len narastať.

Toto je presne ten typ sveta, kde by sme mali byť mimoriadne opatrní, aby sme rozlišovali medzi typmi agresie, ktoré nie sú vojnou – áno, aj keď sú nespravodlivé, vyzývavé alebo nezákonné – a tými, ktoré sa skutočne kvalifikujú ako vojna. 

Aj zlý mier je lepší ako vojna

V opačnom prípade nám hrozí, že sa dostaneme do skutočnej vojny jednoducho preto, že budeme príliš zmätení svojimi vlastnými, nafúknutými pojmami, aby sme si uvedomili, kedy ešte máme mier zachovať.

Skrátka, keď nabudúce budete počuť nejakého politika alebo vydierača z think-tanku hovoriť o „hybridnej vojne“, položte si otázku, či to, o čom v skutočnosti hovoria, nie je naozaj len zlý mier. A potom sa zamyslite, či zlý mier nie je stále lepší ako skutočná vojna.

https://www.hlavnydennik.sk/2021/11/18/rusko-necaka-na-prekvapenie

Ak sa chcete vyjadriť, ak sa chcete s čitateľmi podeliť o svoje pocity a názory - využite naše "blogovisko". Ak sa nehanbíte za svoju identitu, ak si myslíte, že viete svojim názorom osloviť a ak dodržíte etické princípy tvorby blogera - náš priestor na stránke hlavnydennik.sk je aj váš!