Od 1. januára tohto roku bol do Trestného zákona zavedený trestný čin ohýbania a teda zneužívania práva. Časť odbornej verejnosti ho kritizovala, ako zneužiteľný. Navrhovatľ však ubezpečoval, že tento paragraf na "šikanu nepohodlných sudcov" za ich právny názor slúžiť nebude. O tom, ako to vyzerá po takmer roku účinnosti tohto paragrafu píše viac sudca Šamko. Jeho text uvádzame v plnom znení.

1/ Prí­pad z praxe – mož­né ne­dodr­ža­nie pro­ces­ných le­hôt ako trest­ný čin ohý­ba­nia prá­va?

V kon­krét­nom tres­tnom ko­na­ní reali­zo­va­nom na Pre­zí­diu Po­li­caj­né­ho zbo­ru, ná­rod­ná kri­mi­nál­na agen­tú­ra, od­bor Stred, Ban­ská Bys­tri­ca je pod sp. zn. PPZ: - 197/NKA – ST3 – 2021 ve­de­né ko­na­nie vo ve­ci po­doz­re­nia zo spá­chania  tres­tné­ho či­nu ohý­ba­nia prá­va pod­ľa § 326a Tres­tné­ho zá­ko­na „v sú­vis­los­ti s roz­sud­kom Ok­res­né­ho sú­du Bra­tis­la­va III pod sp. zn. 6T/88/2021 zo dňa 04.08.2021“.

Pri­po­me­niem, že pod­ľa me­dia­li­zo­va­ných správ iš­lo o prí­pad ob­vi­ne­né­ho Csa­bu Do­mo­to­ra, u kto­ré­ho Ok­res­ný súd Bra­tis­la­va III roz­sud­kom schvá­lil do­ho­du o vi­ne a tres­te za spá­chanie zlo­či­nu kri­vej vý­po­ve­de a kri­vej prí­sa­hy, pri­čom v ča­se schva­ľo­va­nia do­ho­dy o vi­ne a tres­te bol ob­ža­lo­va­ný vo väz­be s tým, že schvá­le­ným tres­tom bol pod­mie­neč­ný trest od­ňa­tia slo­bo­dy vo vý­me­re 32 me­sia­cov so skú­šob­nou do­bou 5 ro­kov.

1A/ hmot­nop­ráv­ne hľa­dis­ko – vý­klad zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ohý­ba­nia prá­va pod­ľa § 326a Tr. zák.

Z hľa­dis­ka hmot­nop­ráv­ne­ho za­uj­me, že po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu ohý­ba­nia prá­va pod­ľa § 326a Tr. zák. tu má vy­plý­vať z to­ho, či bo­la dodr­ža­ná zá­kon­ná le­ho­ta pia­tich pra­cov­ných dní na príp­ra­vu na ve­rej­né za­sad­nu­tie pod­ľa § 292 ods. 4 Tr. por., res­pek­tí­ve, či k jej skrá­te­niu doš­lo so súh­la­som op­ráv­ne­nej oso­by (ob­vi­ne­né­ho).

Nik­to te­da nes­po­chyb­ňu­je sa­mot­ný roz­su­dok, kto­rým doš­lo k schvá­le­niu do­ho­dy o vi­ne a tres­te uzat­vo­re­nej me­dzi pro­ku­rá­to­rom a ob­vi­ne­ným v tom sme­re, že by bol svoj­voľ­ný (nik­to te­da netvr­dí, že by sud­ca tým­to roz­sud­kom „svoj­voľ­ne up­lat­nil prá­vo a tým iné­ho poš­ko­dil ale­bo zvý­hod­nil“ tak ako to sta­no­vu­je skut­ko­vá pod­sta­ta tres­tné­ho či­nu ohý­ba­nia prá­va pod­ľa § 326a ods. 1 Tr. zák., res­pek­tí­ve, že by bo­lo „svoj­voľ­né“ ko­na­nie kto­ré je­ho vy­da­niu pred­chá­dza­lo, t. j. prie­beh ve­rej­né­ho za­sad­nu­tia na kto­rom ob­vi­ne­ný for­mál­ne od­po­ve­dal na otáz­ky tý­ka­jú­ce sa pred­lo­že­né­ho návr­hu do­ho­dy), ale po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu ohý­ba­nia prá­va má za­kla­dať len otáz­ka (!!!), či bo­la dodr­ža­ná päť­dňo­vá le­ho­ta na príp­ra­vu ob­vi­ne­né­ho na ve­rej­né za­sad­nu­tie a ak nie tak pre­čo. Už z vy­ššie po­pí­sa­né­ho (nes­po­chyb­ňo­va­nie prie­be­hu ve­rej­né­ho za­sad­nu­tia a vy­hlá­se­nia roz­sud­ku, kto­rým doš­lo k schvá­le­niu do­ho­dy o vi­ne a tres­te na zá­kla­de návr­hu pro­ku­rá­to­ra) je zjav­né, že tu v žiad­nom prí­pa­de ne­mô­že ísť o tres­tnop­ráv­nu prob­le­ma­ti­ku (nik­to ne­bol neop­ráv­ne­ne zvý­hod­ne­ný a ani poš­ko­de­ný, pre­to­že doš­lo iba k schvá­le­niu pred­tým uzat­vo­re­nej do­ho­dy o vi­ne a tres­te na kto­rej zne­ní pro­ces­né stra­ny evi­den­tne tr­va­li aj na ve­rej­nom za­sad­nu­tí).

Vo všeo­bec­nos­ti mož­no uviesť, že po­kiaľ ide o päť­dňo­vú le­ho­tu na príp­ra­vu na ve­rej­né za­sad­nu­tie, na kto­rom sa má schva­ľo­vať do­ho­da o vi­ne a tres­te, tak tú­to le­ho­tu mož­no skrá­tiť so súh­la­som op­ráv­ne­nej oso­by a ap­li­kač­ná prax uz­ná­va, že tej­to le­ho­ty sa mô­že op­ráv­ne­ná oso­ba aj vý­slov­ne vzdať (ar­gu­men­tum a mi­no­ri ad maius)[2]. Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že „skra­co­va­nie“ le­hôt, či „vzda­nie“ sa le­hôt zo stra­ny op­ráv­ne­ných osôb je v praxi bež­né (a pod­ľa me­dia­li­zo­va­ných správ sa tak ma­lo stať aj vo vy­ššie po­pi­so­va­nom prí­pa­de), av­šak ne­zried­ka sa sta­ne aj to, že le­ho­ty na príp­ra­vu u op­ráv­ne­ných osôb dodr­ža­né nie sú a nap­rík­lad zo zá­pis­ni­ce o hlav­nom po­jed­ná­va­ní, či ve­rej­nom za­sad­nu­tí sa ne­dá zis­tiť pre­čo sa tak sta­lo a pre­čo nie je za­zna­me­na­ný súh­las op­ráv­ne­nej oso­by.

 V prí­pa­de, ak le­ho­ta na príp­ra­vu dodr­ža­ná ne­bo­la, pri­čom ab­sen­to­val súh­las op­ráv­ne­nej oso­by na jej skrá­te­nie, ide o po­ru­še­nie zá­ko­na, av­šak o „bež­né“ po­ru­še­nie zá­ko­na, s kto­rým po­čí­ta aj sám zá­ko­no­dar­ca, na­koľ­ko vy­tvo­ril sys­tém riad­nych a mi­mo­riad­nych op­rav­ných pros­tried­kov, kto­ré mô­že op­ráv­ne­ná oso­ba vy­užiť a žia­dať pres­kú­ma­nie pos­tu­pu sú­du pri vy­ko­ná­va­ní pro­ces­né­ho úko­nu, a ak sa tak sta­ne, tak je úlo­hou od­vo­la­cích, či do­vo­la­cích súd­nych or­gá­nov (nie or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní), aby sa s ta­kým­to prí­pad­ným pro­ces­ným po­chy­be­ním vy­rov­na­li v op­rav­nom ko­na­ní. Op­rav­ný pros­trie­dok je pri­tom mož­né vy­užiť aj v prí­pa­de, ak doš­lo k schvá­le­niu do­ho­dy o vi­ne a tres­te zo stra­ny sú­du a to po­da­nie do­vo­la­nia ob­vi­ne­ným pod­ľa § 371 ods. 1 písm. c) Tr. por. (t. j. dô­vod tý­ka­jú­ci sa zá­sad­ným spô­so­bom po­ru­še­né­ho prá­va na ob­ha­jo­bu).

V praxi je pri­tom bež­né aj to, že op­ráv­ne­né oso­by ta­ké­to prí­pad­né po­ru­še­nie zá­ko­na spo­čí­va­jú­ce v ne­dodr­ža­ní pro­ces­nej le­ho­ty na príp­ra­vu ani ne­na­mie­ta­jú, na­koľ­ko žiad­nu le­ho­tu na príp­ra­vu ne­pot­re­bo­va­li a ani ne­pot­re­bu­jú (ve­dia čo je pred­me­tom roz­ho­do­va­nia sú­du, chcú, aby súd­ne ko­na­nie pre­beh­lo ih­neď a aby sa vy­ho­ve­lo ich návr­hu – nap­rík­lad aby sa schvá­li­la pred­lo­že­ná do­ho­da o vi­ne a tres­te) a jej za­cho­va­nie, či ne­za­cho­va­nie ne­má te­da žiad­ny vplyv na ko­neč­né roz­hod­nu­tie sú­du. Na­po­kon, vy­ko­na­nie hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia, či ve­rej­né­ho za­sad­nu­tia bez to­ho, aby bo­la dodr­ža­ná le­ho­ta na príp­ra­vu, pri ab­sen­cii súh­la­su op­ráv­ne­nej oso­by, ne­mu­sí byť v praxi ani dô­vo­dom na zru­še­nie roz­hod­nu­tia sú­du. Pod­stat­ným je to, či po­dá op­ráv­ne­ná oso­ba op­rav­ný pros­trie­dok ako aj to, či ta­ké­to ne­dodr­ža­nie pro­ces­nej le­ho­ty vô­bec moh­lo mať reál­ny vplyv na prie­beh ve­rej­né­ho za­sad­nu­tia ale­bo hlav­né­ho po­jed­ná­va­nia a tým aj na ko­neč­né roz­hod­nu­tie sú­du[3].

V po­su­dzo­va­nom prí­pa­de chce­li stra­ny, kto­ré uzat­vo­ri­li do­ho­du o vi­ne a tres­te, te­da pro­ku­rá­tor ako aj ob­vi­ne­ný, aby súd schvá­lil do­ho­du, kto­rá bo­la me­dzi ni­mi uzat­vo­re­ná a to ih­neď ako sa ma­lo roz­ho­do­vať o otáz­ke väz­by. Obid­ve stra­ny do­ho­dy te­da poz­na­li ob­sah do­ho­dy (uzat­vá­ra­li ju spo­lu), ob­vi­ne­ný bol pri­tom za­stú­pe­ný ob­haj­com a ob­sah do­ho­dy poz­nal aj súd, kto­rý ju nás­led­ne roz­sud­kom schvá­lil. Pri ve­rej­nom za­sad­nu­tí o schva­ľo­va­ní do­ho­dy o vi­ne a tres­te ide pri­tom len o for­mál­ne ko­na­nie, kto­ré sa ob­me­dzu­je na to, že ob­vi­ne­ný od­po­ve­dá na otáz­ky kla­de­né sud­com.

Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že v pos­tu­pe sú­du, kto­rý len roz­sud­kom potvr­dzu­je uzat­vo­re­nú do­ho­du me­dzi dvo­ma sub­jek­tmi, kto­ré tr­va­jú na jej schvá­le­ní  ne­mož­no nik­dy ani teo­re­tic­ky vi­dieť spá­chanie tres­tné­ho či­nu ohý­ba­nia prá­va a ani iné­ho tres­tné­ho či­nu a to ani vte­dy, ak by sku­toč­ne doš­lo k po­ru­še­niu zá­ko­na v tom sme­re, že ne­bo­la dodr­ža­ná le­ho­ta na príp­ra­vu a ob­vi­ne­ný na skrá­te­nie le­ho­ty ne­dal súh­las (čo však ne­bol vy­ššie uve­de­ný prí­pad), pre­to­že ob­vi­ne­ný by ne­bol neop­ráv­ne­ne zvý­hod­ne­ný a ani poš­ko­de­ný, na­koľ­ko zvý­hod­ne­nie a ani poš­ko­de­nie nie je mož­né vi­dieť v  schvá­le­ní do­ho­dy, kto­rú sám uzat­vá­ral a tr­val na nej aj v ko­na­ní pred sú­dom a ani v tom, že doš­lo k skor­šie­mu schvá­le­niu do­ho­dy, než by to bo­lo v prí­pa­de, ak by k dodr­ža­niu le­ho­ty na príp­ra­vu doš­lo (zvý­ho­de­nie, či poš­ko­de­nie inej oso­by sú ob­li­ga­tór­ne zna­ky skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ohý­ba­nia prá­va pod­ľa § 326a ods. 1 Tr. zák.).

Nep­ri­chá­dza te­da do úva­hy, aby tu po­lí­cia sup­lo­va­la prí­pad­né op­rav­né pros­tried­ky a už vô­bec nie v prí­pa­doch, v kto­rých je ob­vi­ne­ný na súd­nom ko­na­ní za­stú­pe­ný ob­haj­com, kto­rý je zna­lý prá­va a mô­že ob­vi­ne­né­mu pos­kyt­núť ná­le­ži­tú práv­nu po­moc.

Mož­no pre­to len špe­ku­lo­vať, čo je sku­toč­ným dô­vo­dom ve­de­nia tres­tné­ho ko­na­nia vo vy­ššie po­pi­so­va­nej ve­ci zo stra­ny po­lí­cie, keď je úpl­ne evi­den­tné, že tu nej­de a ani ne­mô­že ísť o tres­tnop­ráv­nu prob­le­ma­ti­ku. Tre­ba len dú­fať, že to nie je ši­ka­nóz­ny re­vanš vo­či sud­co­vi, kto­rý nás­led­ne v inej tres­tnej ve­ci roz­ho­do­val o väz­be prís­luš­ní­kov po­lí­cie.

Tak­tiež si mož­no po­lo­žiť otáz­ku, že ak po­lí­cia vy­šet­ru­je ako po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu ohý­ba­nia prá­va dodr­ža­nie, či ne­dodr­ža­nie le­ho­ty na príp­ra­vu, čo všet­ko po­tom bu­de po­lí­cia skú­mať v tres­tnom ko­na­ní v bu­dúc­nos­ti? Bu­de skú­mať nap­rík­lad to, pre­čo sud­ca ne­vyp­ra­co­val pí­som­né roz­hod­nu­tie v zá­kon­nej le­ho­te, res­pek­tí­ve, či tá­to le­ho­ta bo­la zá­kon­ne predĺže­ná op­ráv­ne­ným sub­jek­tom? Ale­bo aj to, či na súd­ne ko­na­nie v nep­rí­tom­nos­ti ob­ža­lo­va­né­ho bo­li spl­ne­né zá­kon­né pod­mien­ky? Ale­bo, či bol dô­vod­ne od­miet­nu­tý dô­kaz­ný návrh pro­ces­nej stra­ny? Ale­bo, či pri do­ru­čo­va­ní súd­nej zá­siel­ky sku­toč­ne bo­li spl­ne­né zá­kon­né pod­mien­ky na vznik fik­cie do­ru­če­nia? A mož­no aj to, či bo­la správ­ne ale­bo nes­práv­ne vy­zna­če­ná na roz­hod­nu­tí prá­vop­lat­nosť. A mož­no bu­de po­lí­cia se­lek­to­vať sud­cov a vy­šet­ro­va­ním za nez­my­sel­né údaj­né, či sku­toč­né drob­né po­chy­be­nia bu­dú dot­knu­tí len tí sud­co­via, kto­rých ne­bu­de môcť po­lí­cia ozna­čiť za „svo­jich“, pre­to­že z poh­ľa­du po­lí­cie ne­roz­ho­du­jú „správ­ne“. A vô­bec, ne­mal by sud­ca naj­skôr pre­kon­zul­to­vať svoj bu­dú­ci pro­ces­ný pos­tup vo ve­ci s po­lí­ciou?

1B/ pro­ces­nop­ráv­ne hľa­dis­ko (súd ako po­rad­ný or­gán pre po­lí­ciu?) – do­ka­zo­va­nie napl­ne­nia zna­kov skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu ohý­ba­nia prá­va pod­ľa § 326a Tr. zák.

Z hľa­dis­ka pro­ces­nop­ráv­ne­ho za­uj­me, že po­lí­cia vy­ššie po­pí­sa­né po­doz­re­nie do­ka­zo­va­la tak, že za­sla­la Ok­res­né­mu sú­du Bra­tis­la­va III žia­dosť v zmys­le § 196 ods. 2 Tr. por. s pou­ka­zom na § 3 ods. 3 Tr. por. a po­žia­da­la ok­res­ný súd „o za­sla­nie sprá­vy s vy­jad­re­ním k dodr­ža­niu le­ho­ty pia­tich pra­cov­ných dní na príp­ra­vu na ve­rej­né za­sad­nu­tie“ s tým, že v sprá­ve mal ok­res­ný súd uviesť, „či tá­to le­ho­ta bo­la dodr­ža­ná, res­pek­tí­ve z aké­ho dô­vo­du ne­bo­la dodr­ža­ná, prí­pad­ne či doš­lo k ude­le­niu súh­la­su s jej skrá­te­ním zo stra­ny ob­vi­ne­né­ho Csa­bu Do­mo­to­ra, prí­pad­ne je­ho ob­haj­cu“. Sú­čas­ne po­lí­cia po­žia­da­la ok­res­ný súd o „za­sla­nie pro­ku­rá­to­rom pred­lo­že­nej do­ho­dy o vi­ne a tres­te, roz­sud­ku ok­res­né­ho sú­du zo dňa 04.08.2021 ako aj ďal­ších lis­tín sú­vi­sia­cich s pred­met­ným roz­sud­kom preu­ka­zu­jú­cich Va­še tvr­de­nia uve­de­né v po­ža­do­va­nej sprá­ve (pred­vo­la­nia na ve­rej­né za­sad­nu­tie a upo­ve­do­me­nia o ve­rej­nom za­sad­nu­tí, do­ru­čen­ky, súh­la­sy so skrá­te­ním zá­kon­ných le­hôt, zá­pis­ni­cu z ve­rej­né­ho za­sad­nu­tia...“).

Eš­te pred za­ve­de­ním tres­tné­ho či­nu ohý­ba­nia prá­va do náš­ho Tres­tné­ho zá­ko­na som vo svo­jom člán­ku[4] na prík­la­de Spol­ko­vej re­pub­li­ky Ne­mec­ko upo­zor­ňo­val, že ak bu­de skut­ko­vá pod­sta­ta toh­to tres­tné­ho či­nu ho­vo­riť o „svoj­voľ­nom up­lat­ne­ní prá­va“, bu­de nut­né v tres­tnom ko­na­ní do­ka­zo­vať aké ma­lo byť správ­ne práv­ne po­sú­de­nie ve­ci, te­da do­ka­zo­vať vý­hrad­ne prá­vo (čo by mal ro­biť vy­šet­ro­va­teľ, kto­rý čas­to ne­má práv­nic­ké vzde­la­nie) a nie „tra­dič­ný sku­tok“. Vzhľa­dom k to­mu, že nie je a ani ne­mô­že exis­to­vať zna­lec v od­bo­re prá­vo (pod­ľa § 145 ods. 1 Tr. por. zna­lec nie je op­ráv­ne­ný rie­šiť práv­ne otáz­ky), bu­de mož­né tie­to práv­ne otáz­ky do­ka­zo­vať čas­to len pros­tred­níc­tvom rôz­nych od­bor­ných vy­jad­re­ní, či sta­no­vísk (nap­rík­lad zo stra­ny práv­nic­kej fa­kul­ty a po­dob­ne).

V po­pi­so­va­nej ve­ci si vy­šet­ro­va­teľ svo­ju prá­cu zľah­čil tak, že o od­bor­né sta­no­vis­ko po­žia­dal pria­mo ok­res­ný súd, pri­čom od ok­res­né­ho sú­du (nie je jas­né, či od ve­de­nia sú­du ale­bo sa­mot­né­ho sud­cu, kto­rý vo ve­ci roz­ho­do­val) chcel vy­šet­ro­va­teľ vy­jad­re­nie nie­len k to­mu, čo má zis­ťo­vať sám (t.j., či bo­la le­ho­ta na príp­ra­vu za­cho­va­ná), ale aj práv­ne po­sú­de­nie ve­ci (ak ne­bo­la dodr­ža­ná tak pre­čo – t. j. vy­svet­liť us­ta­no­ve­nie Tres­tné­ho po­riad­ku, kto­ré o le­ho­te ho­vo­rí, o tom, ke­dy ju mož­no skrá­tiť, o ju­di­ka­tú­re, kto­rá umož­ňu­je do­kon­ca aj vzda­nie sa le­ho­ty, vy­ko­na­nie ve­rej­né­ho za­sad­nu­tia bez pred­vo­la­nia a po­dob­ne). Sú­dy pri­tom nie sú zria­de­né na to, aby pre vy­šet­ro­va­te­ľov vy­kla­da­li práv­ne nor­my, dá­va­li im práv­ne ra­dy, či pre vy­šet­ro­va­te­ľov pos­ky­to­va­li práv­ne ná­vo­dy, ako pos­tu­po­vať v do­ka­zo­va­ní kon­krét­ne­ho tres­tné­ho či­nu. V žiad­nom prí­pa­de nie je mož­né pri­pus­tiť ta­kú prax, že to bu­dú sú­dy, kto­ré bu­dú spolu­pra­co­vať s po­lí­ciou a kto­ré im bu­dú pos­ky­to­vať práv­ny servis.

2/ Prí­pad z praxe (po­li­tic­ký mar­ke­ting) – nes­po­koj­nosť s roz­hod­nu­tím sú­du ako trest­ný čin ohý­ba­nia prá­va?:

Oh­ľad­ne tres­tné­ho či­nu ohý­ba­nia prá­va mož­no spo­me­núť aj me­dia­li­zo­va­né prí­pa­dy, v kto­rých tres­tné ozná­me­nie pre po­doz­re­nie zo spá­chania toh­to tres­tné­ho či­nu po­dá­va­li po­li­ti­ci.

V pr­vom prí­pa­de to bo­la opo­zič­ná po­li­tic­ká stra­na, kto­rá po­da­la tres­tné ozná­me­nie na sud­ky­ňu Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du z dô­vo­du nes­po­koj­nos­ti s jej roz­sud­kom a ko­na­ním vo ve­ci bý­va­lé­ho špe­ciál­ne­ho pro­ku­rá­to­ra a to aj na­priek to­mu, že všet­ky ná­miet­ky (skut­ko­vé, práv­ne, pro­ces­né, za­uja­tosť a po­dob­ne) v da­nej ve­ci mu­sí vy­rie­šiť od­vo­la­cí súd v rám­ci op­rav­né­ho ko­na­nia a nie po­lí­cia v tres­tnom ko­na­ní ve­de­nom pre po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu ohý­ba­nia prá­va. Ko­na­nie o tres­tnom ozná­me­ní ne­mô­že nah­rá­dzať od­vo­la­cie ko­na­nie (pri kaž­dom pr­vos­tup­ňo­vom roz­sud­ku s kto­rým bu­de kto­koľ­vek nes­po­koj­ný bu­de te­raz pre­bie­hať pa­ra­lel­né od­vo­la­cie ko­na­nie a zá­ro­veň aj tres­tné ko­na­nie pre po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu ohý­ba­nia prá­va?!).

V dru­hom prí­pa­de to za­se bo­la vlád­na po­li­tic­ká stra­na, kto­rá po­mer­ne teat­rál­ne po­da­la tres­tné ozná­me­nie pre po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu ohý­ba­nia prá­va v sú­vis­los­ti s vä­zob­ným tres­tným stí­ha­ním vy­šet­ro­va­te­ľov a to na­priek to­mu, že je v ap­li­kač­nej praxi úpl­ne bež­nou ve­cou, že sťaž­nost­ný súd (súd dru­hé­ho stup­ňa) má na otáz­ku väz­by ob­vi­ne­né­ho od­liš­ný ná­zor ako súd pr­vé­ho stup­ňa; čo je nor­mál­ne, pre­to­že to vy­chá­dza už zo sa­mot­nej pod­sta­ty dvo­jin­štan­čné­ho ko­na­nia, kto­ré je za­ve­de­né aj v na­šom práv­nom po­riad­ku (pri kaž­dom zru­še­nom súd­nom roz­hod­nu­tí pôj­de te­raz o po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu ohý­ba­nia prá­va vo vzťa­hu k sud­co­vi, kto­rý zru­še­né roz­hod­nu­tie vy­dal?!).

Obid­ve tie­to tres­tné ozná­me­nia ma­jú spo­loč­né to, že fak­tic­ky ani nie sú tres­tný­mi ozná­me­nia­mi, ale ide iba o po­li­tic­ký mar­ke­ting a o už po­ma­ly štan­dar­dné za­ťa­ho­va­nie tres­tné­ho prá­va do po­li­ti­ky s nás­led­ným vý­raz­ným me­diál­nym sa­mop­re­zen­to­va­ním.

Zá­ver:

Trest­ný čin ohý­ba­nia prá­va je sú­čas­ťou Tres­tné­ho zá­ko­na sí­ce iba nie­koľ­ko me­sia­cov, av­šak už te­raz mož­no uzat­vo­riť, že všet­ky oba­vy zo zneu­ží­va­nia, či ab­so­lút­ne nes­práv­ne­ho chá­pa­nia toh­to tres­tné­ho či­nu sa napl­ni­li a mož­no len dú­fať, že ži­vot­nosť toh­to tres­tné­ho či­nu ne­bu­de veľ­mi dl­há. Na­po­kon, a to už tak­tiež bo­lo viac­krát zdô­raz­ňo­va­né, exis­ten­cia toh­to tres­tné­ho či­nu nie je ani pot­reb­ná, na­koľ­ko všet­ky prí­pad­né zá­sad­né úmy­sel­né po­chy­be­nia (po­ru­še­nia zá­ko­na) zo stra­ny ve­rej­ných či­ni­te­ľov pri vý­ko­ne ich kom­pe­ten­cií mož­no tres­tnop­ráv­ne san­kcio­no­vať pros­tred­níc­tvom tres­tné­ho či­nu zneu­ží­va­nia prá­vo­mo­ci ve­rej­né­ho či­ni­te­ľa, prí­pad­ne aj v spo­je­ní (v sú­be­hu) s ďal­ší­mi už dáv­no exis­tu­jú­ci­mi tres­tný­mi čin­mi.

Nap­rík­lad v tres­tnom ko­na­ní sú sú­dy ur­če­né aj na to, aby s ko­neč­nou plat­nos­ťou vy­hod­no­ti­li aj pos­tup po­lí­cie v tres­tnom ko­na­ní z hľa­dis­ka zá­kon­nos­ti pos­tu­pu po­lí­cie a te­da ve­de­nie tres­tné­ho ko­na­nia pre po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu ohý­ba­nia prá­va by ne­ma­lo byť ur­če­né na to, aby po­lí­cia nás­le­ne spät­ne pre­ve­ro­va­la, či jej pos­tup v ur­či­tej ve­ci bol sú­dom sku­toč­ne správ­ne práv­ne vy­hod­no­te­ný; to pla­tí o to viac, keď na ta­ké­to pres­kú­ma­nie pos­tu­pu sud­cu slú­žia op­rav­né pros­tried­ky me­dzi kto­rý­mi nie je za­ra­de­né tres­tné ozná­me­nie