Som vplyvný politik, mám na niečom záujem, tak si to presadím. Či už ako oficiálny minister, alebo neoficiálna hlava takzvanej koaličnej moci na Slovensku. Veď som na dostatočne vysokej funkcii a všetko od nej nižšie buď musí súhlasiť, alebo byť ticho. Lebo kto má pravdu? No ja mám predsa vždy pravdu! Ak sa mi niečo podarí, je to moja zásluha, ak niečo zvrzám, na vine je štát. Zodpovednosť nulová. Ani finančná, ani morálna.

Dobre je tým našim ministrom! Alebo premiérom, alebo hocikomu, kto momentálne drží v rukách moc. Vymyslia bársakú kravinu, nedajú si povedať, že ide o kravinu, lebo je to ich myšlienka a to sa nepatrí aby politikova myšlienka bola rovná kravine. Lenže ona to kravina je bez ohľadu na to, ako výmysel glorifikuje jeho autor - politik. A keď dôjde na dôsledky, vyplývajúce z uplatnenia tej kraviny v reálnom živote, zrazu okrem poškodeného či poškodených nikto z politikov nikde. Prestanú byť osoby, stávajú sa štátom.

Chaos a škoda

S lotériou to bolo tak isto. Pravidlá, podľa ktorých by sa nehrali ani škôlkari na pieskovej kope, ale hlavne že je to nápad politika. Nad ktorým je už iba Boh a aj to, iba keď sa to hodí. Z chaosu v pravidlách súťaže zrazu vyhupla škoda 400 000 eur pre jej účastníčku. Ktorá hrala podľa pravidel, ktoré NIEKTO nedomyslel. Iba sebavedomo tvrdil, že to je to na naj naj, čo sa vymyslieť dalo.Nie každý môže byť Sokrates, hoci každý si myslí, že ním je.

Frajeri za štátne

Najprv sa z toho geniálny autor nepravideľných pravidiel chcel dostať cez nedomyslené PR - veď zabehneme za Zuzkou, pozveme filmový štáb alebo štáby, nakrútime, akí sme dokonalí a spravodliví a vyplatíme jej tých štyristo tisíc. Nech všetci vidia, som grand a rytiet veľkého ducha! Lenže, potom sa prišlo na to, že síce politik tú sumu vyplatiť môže, ale iba ak zo svojho. Ale ako, keď on je podľa majetkového priznania bezdomovec, nemá nič. Čo tak frajerina, vyplatiť to z vlastného, hoci aj nepriznaného? To by bol iný level!

Štát zatiahne každú sekeru po politikoch

A zas je tu geniálny nápad neobmedzenej a predsa len tak strašidelne primitívne obmedzenej moci - veď nech Zuzka žaluje štát o náhradu škody. (Lebo moci došlo, že ani druhá alternatíva riešenia - retroaktívne menenie pravidiel nie je práve kóšer.) Tu sa však dostávame k jadru názoru. Podotýkam, názoru, na rozdiel od mnohých si neosobujem právo na nedotknuteľnú pravdu a dokonalosť, píšem IBA svoj názor. Nuž a môj názor sa ma nástojčivo pýta, prečo štát, teda ja, moja mama, môj sused, moji spoluobčania, zrazu majú platiť pani Zuzke škodu, ktorú spôsobil konkrétny človek, štátny úradník, hoci v jednej z najvyšších štátnych funkcií.

Raz som politik, raz štát, kedy ako sa hodí

Takže, ja ako politik som génius. A ak som niečo spackal, už to nie som ja, ale štát. Aké jednoduché a zároveň, aké špinavo podlé! To je tá čistota, ktorú tu zavádzame napriek vôli viac ako 80 percent občanov! To je ten právny štát, v ktorom na základe tohoto princípu sa politik stáva neomylný. Ako Stalin. Ako Kim. Ako Brežnev. A ak sa aj pomýli, následky znáša štát. Zopakujme si, štát, teda my všetci a nie ten konkrétny politik s krstným menom a priezviskom.

Je aj iná možnosť a aká ľahká!

Nikomu ani len nezíde na um, že v súvislosti s tou výhrou - nevýhrou pani Zuzky v lotérii je tu aj ďalšia mpožnosť? A to žalovať politika, ktorý sa išiel roztrhať od chválospevov na svoju dokonalú súťaž.Alebo rovno celú jeho akože stranu či akože hnutie - veď všetci jeho služobníčkovia, adoranti svojho vodcu v jeho nebotyčnej dokonalosti, ho ospevovali ako svojho večne živého nenahraditeľného a neomylného Kima. Ako žiarivosť dokonalosti a Slnko životov všetkých na planéte i v priľahlých galaxiách!

Takže, kašlem na predpisy, nabúram s autom, spôsobím škodu 400 000 a poškodenému odkážem - žalujte fabriku. Fajn princíp. Taký, proste, no, čistý.