"Tie vaše vianočné dôchodky - to je najväčší ofajč ľudí"... zaskvela sa predsedníčka mikrostrany Za Ľudí Veronika Remišová v relácii Na hrane televízie JOJ." Omg. Prehltol som. Po dvadsiatich minútach vykrikovania, arogancie a prejavu skôr flárky na trhu, ako ženy, ktorá sa chváli absolvovaním škôl zvučného mena v zahraničí, vyšiel z jej úst opakovane výraz "ofajč". Bežný v prostredí žien na Slovnaftskej ulici v Bratislave, ktoré si na svoje živobytie zarábajú prostitúciou.

Slovo ofajč, ofajčiť, používajú všetky disponibilné slovníky slovenského jazyka výlučne v zmysle - " fajčením zafarbiť do hneda, ofajčené zuby, pri fajčení pustiť na dakoho dym, zadymiť, ale ma ofajčila." Iné prostredie používa tento výraz bežne, ale v inom zmysle.

Hulvátstvo v priamom prenose

Politická kultúra či skôr nekultúra na Slovensku aj vďaka predsedníčke Za ľudí sa prepadla do sveta prostitúcie a to nie som si celkom istý, či sa tým nedopúšťam urážky tohto povolania, starého ako ľudstvo samo. Zatiaľ komentujem iba výraz, ako súčasť argumentácie. Nie argumentáciu samotnú, to je na analýzu pre odborníkov na duševné zdravie, nielen na komunikačné stratégie.

Vírusovo šírený pocit dokonalosti

Pani Remišová je z neznámeho dôvodu presvedčená, že sa rozumie všetkému. To je asi infekcia, ktorá vychádza z jej straníckeho rodiska - OĽaNO. Je to syndróm, ktorým trpí šéf hnutia, jeho stranícki adoranti a ako sa ukazuje - aj odštiepenci. A čím mizivejšie molekuly voličskej podpory vdychujú, tým viac je ich argumentácia plytká, až primitívna. Mdlá, myšlienkou nedokrvená. Pri viac ako 80 perecentnej neobľúbenosti je to na zamyslenie. Človek by skôr očakával sebareflekciu a korekcie doterajších omylov, ale nie. Syndróm červeného súkna na býka. Osud toho rozzúreného býka snáď poznajú všetci, ktorí aspoň raz vzhliadli to nechutné divadlo v aréne.

Hovoriaci

„Hovoriaci“, iba hovoria. Častokrát sú frustrovaní, pretože ich nikto nepočúva, nedostávajú spätnú väzbu a preto majú tendenciu hovoriť ešte viac. Ich komunikácia smeruje iba von a v ich svete podstate neexistuje, že na komunikáciu by mali byť dvaja.

Vymieňači názorov

„Vymieňači názorov“ sú na tom vraj lepšie, pretože pripúšťajú, že v komunikácii existuje druhá strana. Chápu, že okrem slov potrebujú v komunikácii pozornosť oboch zúčastnených, že sa musia vyjadrovať jasne, zreteľne a zrozumiteľne. Zväčša dostanú spätnú väzbu a pomocou komunikácie aj čiastočne dosiahnu svoje ciele. V ich prípade však ešte nemôžeme hovoriť o umení komunikácie. Komunikácia síce prúdi oboma smermi, no stráda na kvalite.

Znalci komunikácie

„Znalci komunikácie“, ktorí ovládajú umenie komunikácie, vyhrávajú. Základný faktor v umení komunikácie je „spojenie“. Spojenie je silný prejav záujmu a pozornosti o druhú osobu, čoho dôsledkom je okrem iného aj rýchlejšie a intenzívnejšie naladenie sa na „rovnakú vlnu.“ A dosiahnutie nejaké spoločne želaného cieľa.

Hovoriaci iba tliachajú slová ako "ofajč"... na spoločné ciele zvysoka..., nie, nebudem ako Remišová!