V ostatných rokoch sa začalo veľmi dbať na korektnosť. V začiatkoch som sa tuším aj potešila, lebo uznajte - v meste, ako je Komárno, sú "AŽ" tri či štyri bezbariérové wc, z toho dve sú úplne na periférii, v supermarketoch.

Veď áno,

vďaka aj za to, poviete si, kým trebárs netlačíte kočík s malým dieťaťom a zistíte "na vlastnej koži", rukách, či nohách, že naše mestá sú plné nezmyselných bariér. A to som ešte nehovorila o myslení ľudí. No veď dobre, budem. 

Vraj je nekorektné

hovoriť o nás ako o handicapovaných, postihnutých. Lebo my sme "ľudia so zdravotným handicapom", alebo "ľudia so zdravotným postihnutím. Ešte správnejšie je to podľa novej módy aj "ľudia so zdravotným znevýhodnením". To je síce pekné, ale na predbiehanie sa vo vymýšľaní čo najkorektnejších pomenovaní imobility, slepoty (lebo áno, v karte nemám napísané "praktická nevidomosť", ale praktická slepota) bude ešte času dosť. Obávam sa, že ja už sa toho nedožijem.

Kedy, ak nie teraz?

Nuž - keď zmeníme myslenie, vážení. No hej, už sme trošku ďalej, ako pred 30 rokmi, keď sa mi bežne stávalo, že stojac vo vlaku mi niekto dal ruku pred oči zvedavý, ako zareagujem. Vtedy som sa, ako drzá pubertálna žaba, zvykla opýtať, či z nej chce vyveštiť, alebo ju treba zlomiť. Veď áno, nepatrí sa to, ale už sme našťastie trošku ďalej.

A mala stolicu?

Viete, prečo nemám rada, keď so mnou musí ísť sprievodca k lekárovi? Lebo mnohé sestričky sú schopné sa v čakárni rozprávať so sprievodcom na tému, o ktorej sprievodca ani len netuší. A čakárne slovenských polikliník sú väčšinou dlhé chodby, kde sa všetko krásne rozlieha. Neverili by ste, ako sa vie rozliehať rozhovor dvoch nezainteresovaných ľudí o vašich črevných pochodoch, alebo iných telesných záležitostiach. 

Viete, dokedy je pracovné miesto voľné?

Presne do toho momentu, kým neprezradíte, že máte nejaký handicap. To v tej chvíli vždy príde kolegyňa alebo mail s informáciou, že personalista, ktorý sa s vami rozpráva, bol zle informovaný a zmluva, na ktorej podpis ste ešte pred pár sekundami boli ideálny kandidát, už žiaľ bola podpísaná s niekým iným. 

Takže až sa zmenia veci,

ktoré sa človeka vedia fakt dotknúť, bude čas riešiť hru na slovíčka. Kým si sediac oproti nevidiacemu s kamarátom vymieňate gestá, tak korektnosť do vašej hlavy ešte nedorazila, lebo "v ústach" je nevidiaci, ale v hlave ho vnímate ako slepého.