"Čo bláznite, veď sú tu ľudia", vykríkol vojak Švejk v závere filmu Poslušne hlásim hneď po tom, ako sa vyhrabal z trosiek, ktoré ho takmer prizabili. Čítam správu o skopaní policajta v Trenčíne a je mi smutno. Tým nehovorím, že súhlasím s takzvanými "protipandemickými" opatreniami súčasnej obmedzenej duchom, no neobmedzenej silou našej, teda, ich vlády. Zažil som pred 32 rokmi chvíle, keď sme túžili - aj policajti, aj národ, byť spolu a držať sa spolu za ruky. Proti svojvôli boľševickej moci. Déjà vu!
Pocit déjà vu sa zvyčajne sprevádza pocitom dôvernej známosti, poznania čohosi už prežitého ale tiež niečoho mimoriadneho, nezvyčajného. Skúsenosť déjà vu sa zdá byť dosť bežná, lebo prieskumy uvádzajú, že viac ako 70 percent populácie uvádza, že pocit déjà vu aspoň raz zažili.
Už nevládzem
Fakt už nevládzem počúvať či čítať médiá hlavného prúdu a vidieť či vnímať z nich stále tie isté odrhovačky tých istých novinárov a ich tých istých respondentov. O tom, akí sme zlí a ako nás treba "eliminovať" Všetkých, ktorí máme tú drzosť mať svoj a nie ich názor. Nevládzem a chápem frustráciu z toho, čo nám naša vláda a jej mediálni prisluhovači spravili za posledného poldruha roka z našich životov. Viem, že nežijeme, že živoríme a nemyslím tým teraz prioritne na peniaze. Živoríme po všetkých stránkach a bojujeme o prežitie, kým moc sama medzi sebou bojuje o svoju ešte väčšiu moc. Moc si dupe vo fašistickým tak podobných bagandžiach po našich životoch, presadzuje si svoje zvrhlé chúťky na to a tamto a teší sa z toho, ako sa tu my, dolu mlátime navzájom.
Pred 32 rokmi
Vtedy sme mali strach vyjsť na čoraz viac plné námestia. Báli sme sa policajtov, ako tvrdých zástancov boľševickej svojvôle. Netušili sme, že oni, tí policajti, sa báli nás, ľudí. A báli sa aj tých hore, aj nás, tam dole na námestiach. V momente, keď sme zistili, že policajti nám dávajú nahlas najavo - SME S VAMI, sme vedeli, že sme vyhrali. Že sme porazili tú bezcitnú, arogantnú, svojvoľnú despotickú moc. Holými rukami a zdvihnutými hlavami. Porazili sme tie boľševické prasce tým, že sme si podali ruky s policajtmi. A tým, že ozbrojené sily už nepatrili žiadnemu predsedovi strany, žiadnemu ministrovi vlády, ale patrili tým, ktorým vždy patriť mali - ľuďom, občanom, národu. To, že sme spolu s policajtmi pochopili, že naše manželky chodia do tých istých obchodov a naše deti do tých istých škôl, nám prinieslo demokraciu. Lebo boľševika už nikto nebránil.
Policajti, ľudia, nebláznite, veď sme tu my všetci, ľudia!
Nesúhlasím s agresívnymi útokmi na policajtov, chlapov, manželov a otcov v službe. Odsudzujem ich. A nesúhlasím, ak policajti mlátia civilistov, chlapov, manželov a otcov. Zbláznili sme sa? To sme sa tak cynicky cieľavedomo nechali sfanatizovať tými boľševikmi tam hore, ktorí sa na tom iba ak nechutne až úchylne bavia? Ktorí si medzitým prihrávajú svoje kšefty, svojim frajerkám výhody a svojim firmám zákazky? Nechápete, že to je ich zámer? Aby sme sa my tu dolu umlátili navzájom a aby si oni mohli popri tom nerušene plniť svoje zvrhlé mocenské chute?
Blíži sa výročie dňa, keď sme mali ešte nádej
Vtedy sme spolu všetci na ulici verili v lepšie Slovensko. Teraz nás dohnali mocní do stavu, že sa im pred očami na tých uliciach mlátime navzájom. Dohnali nás na prah občianskej vojny. Sme tak zaslepení oprávneným pocitom potreby pomsty, že už bijeme hlava nehlava? Veď do tejto situácie nás vmanipulovali a my sme sa slepo nechali. Je tu koho nenávidieť a áno, nikdy by som netušil, že to napíšem - aj mlátiť. A vymlátiť z tých štátnych inštitúcií farizejov a boľševikov novej doby ako zrno z klasov. Ale, prosím, policajti, občania, nebime sa navzájom! My sa potrebujeme. My by sme to totiž spolu dokázali. Ale oni vedia, že kým nebudeme držať spolu, nič sa im nestane. Nič ich neohrozí, neobmedzí.
Spomeňme si na dni v novembri 89! Veď predsa, toto sme už raz riešili. A ako-tak vyriešili. Lebo sme sa nebáli byť spolu! Nepodľahnime, prosím, hecovaniu moci, ktorá potrebuje, aby sme sa nenávideli! Ani policajti, ani občania.
Prosím!