Dnešná spoločnosť je na míle vzdialená tej, na ktorú si pamätajú mnohí naši rodičia. Tí v nej žili spolu s ich rodičmi, našimi dedami a pradedami. Kto ju zažil, ten určite povie – určite stála za to!
Spomínate si ešte na to, ako ste sa hrávali s kamarátmi na ulici futbal, hokej či ako ste lozili po preliezkach alebo sa pri stavbe sídlisk hrávali na vojakov? A pamätáte sa ešte ako ste... Áno, tých spomienok na detstvo je veľa, oveľa viac ako ich budú mať dnešné deti, ktoré najviac poznajú počítače a mobily. Viac o tom hovorí v príbehu aj právnik Peter Weis, ktorý prináša akúsi peknú retro spomienku od priateľa.
Sme limitovaná edícia! Využite nás. Učte sa od nás. Sme poklad, ktorý má zmiznúť
„Toto mi poslal môj dobrý priateľ. Stojí to za to zverejniť text bez zásahov do neho,“ píše Weis, ktorý zároveň s poľutovaním oznamuje, že v texte opísaní ľudia sa prestali rodiť vo väčšom počte po 20. marci 1981. „Po tomto zlomovom dátume sa začali na tomto svete objavovať v stále väčšej miere fanúšikovia filmu Planéta opíc. Ak priekopníka novej doby identifikujte, pošlite mu napríklad banán,“ končí krátke zamyslenie sa Peter Weis a vzápätí sa púšťa do príbehu od priateľa.
Mladík sa spýtal deduška:
„Dedo, ako si mohol žiť v minulosti bez techniky: Bez počítačov, internetu, žiadna dráma, televízory, počasie, autá či mobil?“
Dedo odpovedal:
„Ako žije vaša generácia dnes: Žiadne modlitby, súcit, neexistuje rešpekt, žiadne vzdelanie, žiadna osobnosť, žiadna hanba. Žiadna skromnosť neexistuje, žiadna úprimnosť neexistuje. My, ľudia narodení v rokoch 1940-1980, sme boli požehnaní... Náš život je živým dôkazom. Pri hraní a jazde na bicykloch sme nikdy nemali helmu. Pred školou sme sa hrali až do súmraku; nikdy sme sa nepozerali na televíziu. Hrali sme sa so skutočnými priateľmi, nie virtuálnymi priateľmi. Keď sme mali smäd, pili sme vodu z kohútika, a nie minerálku. Nikdy sme neboli chorí, pretože sme používali rovnaký pohár džúsu so štyrmi priateľmi. Nikdy sme nepribrali tým, že by sme každý deň jedli cestovinové taniere. Nič sa nám nestalo s nohami aj napriek putovaniu bosou nohou. Nikdy sme nepoužívali potravinové doplnky, aby sme zostali zdraví. Kedysi sme si vyrábali vlastné hračky a hrali sa s nimi.
Naši rodičia neboli bohatí. Rozdávali lásku, nie materiál. Nikdy sme nemali mobil, DVD, hernú konzolu, Xbox, videohru, PC, internet, chat, ale mali sme skutočných priateľov. Navštívili sme našich priateľov bez toho, aby sme boli pozvaní a zdieľali a užili sme si jedlo s nimi. Rodičia žili neďaleko, aby využili čas s rodinou. Možno sme mali čiernobiele fotky, ale farebné spomienky nájdete na týchto obrázkoch. Sme jedinečná a najrozumnejšia generácia, pretože sme posledná generácia, ktorá počúvala svojich rodičov… A sme tiež prví, ktorí boli nútení počúvať svoje deti. Sme limitovaná edícia! Využite nás. Učte sa od nás. Sme poklad, ktorý má zmiznúť.