Vždy si myslím, že v terajšej situácii už naozaj neexistuje nič čo by človeka mohlo prekvapiť. Veď každý si hrabe na svojom piesočku samozrejme podľa zdravého rozumu, alebo podľa pečiatky v covidpase. Navonok podušičkový pokoj, ale v hrnci to vrie.
Očkovaní sa cítia bezpečne a sú hlboko presvedčení o svojej šľachetnosti voči sebe i druhým. Uverili, že napichaní druhou, treťou možno i štvrtou dávkou získali ochranné brnenie. Uverili skúseným expertom krízového štábu, ktorí nemajú strach z vírusu, ale z toho, že by si mali sadnúť v televíznej debate za jeden stôl s rovnako skúsenými expertmi ale iného presvedčenia a odolávať ich argumentom. A do tretice uverili tomu, že keď vírus mrkne okom na ich opečiatkované covidpasy, podľahne strachu a určite na nich neskočí.
Hádky, konflikty, vulgárnosti nám médiá servírujú na dennom poriadku. Pohádať sa už dokázala koalícia nielen s opozíciou, ale aj sama so sebou. Mocenská arogancia veselo rozkvitá. Rovnako kvitnú aj nespokojnosť a beznádej medzi ľuďmi, ktorí zúfalo hľadajú svetielko v tuneli. Nenávisť dostala zelenú nielen v politike ale už aj v rodinách, priateľských, kolegiálnych či susedských vzťahoch.
Po Slovensku zúrivo cestujúci predseda parlamentu je poslom, ktorý prinesie vláde fajnú, hrubú a tvrdú dubovú palicu ako výstrahu pred hlúposťami, ktoré nekompetentní ministri stvárajú pri sotva 15 percentnej popularite vlády.
Popritom politická verchuška dokonca aj s rodinnými príslušníkmi - za štátne peniaze - cestuje do Dubaja a vegetí si na Svetovej výstave pri Sulíkom uvarených haluškách. Na mape Slovenska dominujú dve najškaredšie farby bordová a čierna. Vina padá samozrejme na tých, ktorí sú označovaní za nezodpovedných dezolátov odolávajúcich očkovacej hystérii.
Povedzte, aká to radosť žiť na našom krásnom Slovensku, no nie? Bez každodenných šokov – vyhlášok, zákazov, príkazov by sme sa už necítili plnohodnotne.
Je čas na budíček.