Deti a školy môžu za šírenie covidu! Toto nekompetentné a nebezpečné tvrdenie sme si osvojili bez ohľadu na dôsledky. O podrobnostiach toho, čo sa stalo s deťmi počas zatvorenia škôl, sa pre zurnal.pravda.sk vyjadrila zakladateľka iniciatívy Dajme deťom hlas, Andrea Hajdúchová.

Dajme deťom hlas vznikla ako reakcia na zatváranie škôl počas epidémie. Slovensko bolo raritou v zatváraní škôl, držalo ich v takom stave najdlhšie v Európe. „Francúzsko zavrelo školy prvý raz v školskom roku až počas veľkonočných prázdnin, keď sa rast pozitívnych prípadov vymykal kontrole, a urobili to tam rozumne – predĺžili o dva týždne prázdniny s tým, že potom školský rok „potiahnu“ na začiatku prázdnin. U nás sme zavreli školy v októbri 2020 a deti prestali pre nás existovať až do mája 2021, keď sme ich konečne boli schopní vrátiť do škôl. A ešte sme ich celý čas strašili, že keď vyjdú z detskej izby, môžu zabiť starých rodičov,“ uviedla Hajdúchová.

Školy sa nemali zatvoriť celoplošne

Iniciatíva počas zatvorenia škôl vyzývala na výnimku pre školy, aby sa otvorili plošne ako prvé. Výzvu podporila aj prezidentka, no vláda ju ignorovala. Pritom dosahy na duševné zdravie detí z dôvodu izolácie boli a sú závažné. Psychiatrické kliniky hlásili nárast počtu pacientov. Zaznamenalo sa sebaubližovanie, pokusy o samovraždu, závislosti, domáce násilie. Ďalej dochádzalo k zhoršeniu prospechu, k zvyšovaniu telesnej hmotnosti a k nedostatku pohybu, zhoršeniu sociálnych zručností. Skutočné dôsledky uvidíme až v budúcnosti. To, že minister školstva Gröhling tento rok podpísal oznámenie, že celoplošne nezatvorí školy, je málo. Následky pandémie na psychiku detí treba riešiť prioritne.

Deti najvážnejšie vnímali, že sa nemohli stretávať s kamarátmi, že ich dištančné vzdelávanie oberalo o možnosť kvalitne sa vzdelávať, že nemohli vykonávať športové aktivity a iné záľuby. Tie sa odopierajú deťom i dnes, čo tiež bude mať svoje následky. Namiesto riešenia sa deti opäť vytláčajú k počítačom, do nákupných centier či na ulicu s partiou. Pred pandémiou sa masívne bojovalo proti takýmito aktivitám detí. Zrazu nikomu neprekážajú.

Školský semafor je len odporúčaním?  

Hajdúchová tvrdí, že sme mohli prísť o mnohé športové talenty, čo sa zase môže pociťovať pri najbližších olympiádach či iných súťažiach. Rovnako nezmyselné obmedzenia mali aj umelecké školy a krúžky, teda aj tam sa mohli talentované deti demotivovať. Pri riešení tohto problému sa iniciátori dozvedeli informáciu, že školský semafor je len odporúčaním, nie je to záväzný právny predpis a fungovanie ZUŠ vyhlášky ÚVZ SR neupravujú podobne ako školy.

Na otázku, či sa zmenila spoločnosť po ročnej skúsenosti Hajdúchová odpovedala: „Chcela by som tomu veriť, ale obávam sa, že naša spoločnosť to nemá v DNA. Prístup k deťom a mladým počas pandémie je len malým odrazom toho, ako sú v našej spoločnosti a politike deti a ich potreby a názory prehliadané. Spomeniem opäť prieskum CVEK, v ktorom asi 83 % mladých ľudí súhlasilo s výrokom, že je jedno, aký majú mladí ľudia názor, dospelí si aj tak urobia po svojom. Až 70 % si myslí, že mladí ľudia v našej spoločnosti nie sú vypočutí.“

Učitelia suplujú povinnosti štátu

Detailne opísala aj situáciu v školách: „Učitelia sú extrémne unavení. Váľame na nich druhý školský rok nové a nové povinnosti bez dostatočnej podpory. Veci, ktoré štát sám nezvládne, dá za úlohu školám – minulý rok mali fungovať ako MOM, tento rok každý týždeň delia škatule testov do obálok po päť kusov. Učili dištančne a teraz učia často hybridne, obmedzené je miešanie skupín v družinách, no nezvýšil sa napríklad normatív na žiaka, aby mohli zabezpečiť viac personálu. Naopak, ešte musia vyčleniť personál, keď sa chcú uchádzať o niektoré financie z ministerstva, keďže viacero foriem podpory rieši ministerstvo cez projekty. Učitelia a učiteľky, ktorí aj doteraz najmä vo väčších mestách chýbali, ešte viac školstvo opúšťajú.“

Podľa Prokopovej je vrcholne nevhodné od predstaviteľov štátu hovoriť o deťoch a školách ako o hrozbe. Týmto neempatickým a cynickým jazykom ubližujú deťom, ktoré sú vnímavé. A pritom nevedia odborne doložiť faktami, prečo sú žiaci nebezpečenstvom. Minister zdravotníctva Lengvarský sa dokonca vyjadril o detských táboroch ako o jednom z najväčších problémov.

Škola nie je rizikom!

„Škola a deti nie sú rizikom. Od začiatku pandémie WHO opakovala, že vyššie riziko prenosu je z dospelého na dieťa, a to i v školách. Slovenské štatistiky tiež ukazovali. Bežne boli deťom odmietnuté PCR testy s tým, že ak mali príznaky a zároveň rodičia mali pozitívny test, považovali sa automaticky za pozitívne, ale v štatistikách nefigurovali a dnes nemajú záznam o prekonaní ochorenia. Mnohí odborníci či inštitúcie ako WHO či ECDC zastávajú jasné stanovisko – školy predstavujú bezpečnejšie prostredie ako širšia komunita. Vo viacerých európskych krajinách deti do 12 či 13 rokov nemuseli nosiť rúška už minulý školský rok, nielen v škole. Tí, čo u nás po tom volali aspoň v čase dobrej epidemiologickej situácie, boli často označovaní za popieračov závažnosti covidu či konšpirátorov,“ zdôvodnila Hajdúchová.

Na druhej strane štát nevenuje pozornosť zvyšovaniu bezpečnosti prostredia v školách. Hoci to niekedy vyzeralo, že si minister školstva vymenil miesto s ministrom zdravotníctva, čím nechcem povedať, že nie je dôležité cestovať po Slovensku a vyzývať na očkovanie.

Žiaci, deti, mládež ťahajú počas epidémie za kratší koniec. To môže mať nebezpečné dôsledky v ďalšom ich fungovaní a hlavne vtedy, keď sa stanú súčasťou produktívnej spoločnosti. Teda sa stanú našimi nástupcami.