Historik, analytik a publicista Eduard Chmelár si na svojom facebookovom profile spomenul na známeho slovenského spisovateľa, Vladimíra Mináča, ktorý zomrel 25. 10. 1996. Okrem toho, že ho označil za slovenského Hemingwaya, považuje ho aj za vládcu slovenčiny. Dnes mu niektorí vyčítajú jeho komunistickú minulosť. Napriek tomu zostáva profilovou osobnosťou slovenskej literatúry, publicistiky a esejistiky.

Budúci rok si zase budeme pripomínať storočnicu narodenia tohto slovenského velikána. „Mal som to šťastie, že som ešte stihol tohto veľkého rozprávača a jedného z najmúdrejších ľudí, akých kedy zrodila slovenská zem, spoznať zblízka,“ spomína Chmelár.

Človek s ťažkou mladosťou  

Mináč bol podľa neho nesmierne komplikovaný človek. Mal ťažký život. Ako 22-ročný sa zapojil do Slovenského národného povstania. Ktosi ho udal a dostal sa do rúk nacistom. Opretý čelom k múru a so zviazanými rukami za chrbtom počúval, ako nemeckí okupanti odrátavali každého druhého, ktorého zastrelili. On mal väčšie „šťastie“ – transportovali ho do koncentračného tábora Mauthausen. O tejto skúsenosti hovoril veľmi málo.

„Viem, že istý čas pálil mŕtve telá v peci, v pozostatkoch ľudí nahádzaných na kopu neraz spoznával známych i blízkych, nevedel v sebe spracovať toľké ľudské poníženie a do konca života sa nezbavil tejto nočnej mory. Potom nosil podvyživený a chorý z blízkeho kameňolomu ťažké 50-kilogramové balvany po strmom schodisku, ktoré dostalo prezývku schody smrti. Bol som tam, videl som ich na vlastné oči a nechápal som. Mal tie schody spočítané. Bolo ich 186. Ak niekto spadol, buď ho zastrelili alebo so sebou strhol ďalších pod ním. Niekoľko mesiacov sa celý jeho život koncentroval na to, aby sa sústredil, ako správne klásť nohy pred seba a nestratiť rovnováhu. Nič viac,“ píše Chmelár.

V koncentračnom tábore

V Mauthausene zavraždili stotisíc ľudí. Mináč prežil, no následky pretrvávali. V čase komunistického teroru na začiatku päťdesiatych rokov ho obvinili z buržoázneho nacionalizmu. Hádzali do neho blato. Vtedy si povedal, že už viac nechce byť hrdinom a potrebuje iba prežiť.

Chmelár zdôrazňuje, že nemožno jeho osobnosť a neskoršiu politickú angažovanosť posudzovať bez znalosti jeho života: „Život človeka by sme mali posudzovať len do takej miery, do akej sme schopní prejsť ho v jeho topánkach.“

K spisovateľskej nesmrteľnosti ho doviedol pravdepodobne najdôležitejší román o Slovenskom národnom povstaní - Generácia. Bol však aj scenáristom, podieľal sa okrem iného na tvorbe kultového filmu Kapitán Dabač. Jeho publicistická tvorba patrí, podľa Chmelára, k vrcholom slovenskej esejistiky. „Ak sa kedysi ľudia učili po anglicky, aby mohli čítať Shakespearea v origináli a po rusky, aby mohli čítať Puškina v origináli, tak z tých istých dôvodov by sa mali učiť po slovensky, aby mohli čítať Mináča, aby si mohli vychutnať jeho geniálne slovné spojenia, ktoré sú nepreložiteľné.“ Bol vládcom slovenčiny.

Vládca slovenčiny

Jeho eseje sú zase majstrovskou školou, čo dokáže slovenčina. Bol v nich neprekonateľný. „Vyvrátil tvrdenia profesora Marcelliho (ktorého si inak veľmi vážim), ktorý nás na prednáškach z dejín filozofie presviedčal, že slovenčina nie je vhodný jazyk pre filozofiu. Nemusel na to použiť žiadne teoretické zdôvodnenia, on to dokázal vlastnou tvorbou,“ vyslovuje obdiv Chmelár. Podľa neho sa Mináč maznal so slovenčinou ako s milenkou. Dokázal, že náš jazyk patrí medzi najbohatšie a najvyspelejšie jazyky. „Ak sa chcete naučiť, aké sú možnosti slovenčiny, čítajte Mináča,“ odporúča.

Kádrovanie osobností je ich neznalosťou

Nepáči sa mu, že dnes sa Mináč odsudzuje ako človek, čo bol oporou komunistickej normalizácie. „Mináč bol počas Pražskej jari Dubčekovým priaznivcom, a keď ho odvolali z postu predsedu Federálneho zhromaždenia ČSSR, na protest si vyzul topánky a bosý ho vyprevádzal z rokovacej sály. Keď mu však pohrozili profesijnou likvidáciou, po pritvrdení normalizácie sa novému kurzu podvolil,“ argumentuje Chmelár. Nechcel sa s ďalším režimom zraziť priamo, tak sa mu podvolil. Vedel ho však obísť a pomôcť, kde bolo treba. „Málokto o ňom vie, že po temných päťdesiatych rokoch sa zaslúžil o rehabilitáciu fejtónu, ktorý bol považovaný za buržoáznu úchylku a prežitok,“ píše Chmelár. Ako predseda Matice slovenskej po prvý raz nadviazal spojenie s krajanmi v Amerike. Pomohol uplatniť sa mnohým zakázaným autorom. Zaslúžil sa o návrat Milana Lasicu a Júliusa Satinského. V osemdesiatych rokoch sa verejne zastal environmentálnych disidentov z ekologickej iniciatívy Bratislava nahlas. Ako poslanec viedol nerovný boj s čechoslovakistami, ktorí sa rozhodli zlikvidovať posledné zvyšky oklieštenej federácie. V porevolučných dobách sa angažoval najmä za dosiahnutie samostatnosti Slovenskej republiky.

Mysliaci alkoholik

Stretnúť Mináča bolo pre Eduarda Chmelára zážitkom. „Väčšina ľudí, keď sa opije, buď vystrája alebo zmĺkne. Mináčovi to vtedy začalo najviac myslieť. Neraz som bol svedkom rituálu, keď vošiel do Klubu slovenských spisovateľov, zvučným hlbokým hlasom zavolal – „Eva, dones benzínu!“ – čašníčka priniesla desať vodiek a on sa až po šiestej rozrozprával... Ale ako rozprával! Spisovatelia okolo neho vytvorili hlúčik ako okolo šamana pri táborovom ohni a ani nedýchali. Bolo to niečo neskutočné, niečo, čo som odvtedy už nikdy nezažil. Mináč bol ťažký alkoholik, ale nie taký ten deštruktívny, bol to „slovenský Hemingway“, ktorý urobil z alkoholu majstra.“

„Nemusíte mať Mináča radi tak ako ja, ale ak ho chcete hodnotiť, odporúčam vám – čítajte ho. Nepoznám človeka, ktorému by jeho diela nepovzniesli ducha. A o to ide v tejto dobe predovšetkým,“ ukončil svoje vyznanie Eduard Chmelár.