Napätie medzi Ruskom a NATO je na historickom maxime. Ale namiesto hľadania cesty z tejto situácie, nový plán bloku vedeného USA na hybridnú vojnu riskuje urýchlenie už aj tak nebezpečných smrteľných pretekov v zbrojení s Moskvou, píše vo svojom komentári Paul Robinson.
V medzinárodných vzťahoch existuje koncept nazývaný „bezpečnostná dilema“. Nie je to raketová veda, ale zdá sa, že vlády pri tvorbe politík na ňu sústavne zabúdajú. Myšlienka je v podstate takáto: Krajina A sa cíti ohrozená krajinou B, preto prijíma určité opatrenia. Napríklad zvýšenie svojich výdavkov na obranu – aby sa stala bezpečnejšou. Avšak keď krajina B vidí, čo robí krajina A, tak cíti sa ohrozená, a tak prijíma vlastné recipročné opatrenia. Výsledkom je, že krajina A je menej bezpečná ako na začiatku.
Dilema je, že ak neurobíte nič na posilnenie svojej obrany, budete neistí. Ak však niečo urobíte, skončíte horšie kvôli protiopatreniam, ktoré prijme druhá strana. Čo teda urobíte? Ak krajiny A aj B podniknú kroky na svoju obranu, ocitnú sa v neustále eskalujúcom procese. Teoretici to radi nazývajú „špirálový model“, ktorý sa však často nazýva aj ako preteky v zbrojení.
Zjavným východiskom je prelomiť špirálu. Vyhnite sa eskalácii a uchýlite sa k iným opatreniam, ako je vyjednávanie a kontrola zbraní. Stačí, aby jedna strana jednostranne ustúpila a začarovaný kruh sa zmení, pokračuje vo svojom komentári Paul Robinson. Je to celkom jednoduchá vec, ale vodcovia štátov sa ju zakaždým rozhodnú ignorovať. Je tomu tak aj dnes v prípade vzťahov medzi Ruskom a NATO. Hlboko vo vnútri neexistuje žiadny zásadný dôvod na konflikt, ale vzájomné podozrievanie vedie k pokračujúcemu nárastu recipročných opatrení, ktoré prehlbujú podozrenie. To vedie k ďalším opatreniam, väčšiemu podozrievavosti atď., zdanlivo donekonečna.
Napríklad začiatkom tohto roka ruská armáda podnikla sériu cvičení v blízkosti svojich západných hraníc. Z ruského pohľadu to boli čisto obranné. Zo západného pohľadu sa javili ako potenciálne ohrozujúce, čo postupne odôvodňovalo západné cvičenia. Pri tých NATO tvrdí, že sú výlučne na obranu, avšak Rusko ich považuje za hrozbu. To si vyžiadalo ďalšie ruské opatrenia. Posledným kolom tohto nebezpečného procesu je oznámenie z tohto týždňa, že NATO vypracovalo nový „hlavný plán“ na obranu pred možným ruským útokom. Samotný plán je tajný, takže nepoznáme jeho obsah, ale hovorí sa, že sa zameriava na nekonvenčnú vojnu vrátane jadrových útokov, kybernetických bojov a dokonca aj vojny vo vesmíre. Geograficky pokrýva celú hranicu NATO s Ruskom, od Baltského po Čierne more.
Čiastočne je to presne to, čo vojenské inštitúcie robia. Plánujú možné budúce konflikty. Ruská armáda má takmer určite tiež pripravené podobné núdzové plánovanie pre potenciálnu vojnu s NATO. Bolo by veľmi zvláštne, keby to tak nebolo. V tomto zmysle by nový generálny plán NATO teoreticky nemal byť považovaný za dôvod na poplach. NATO navyše trvá na tom, že jeho účel nie je agresívny. Cieľom plánu je skôr odstrašenie, teda jeho formálny názov: „Koncepcia odstrašovania a obrany v euroatlantickom priestore“. Ako však študenti špirálového modelu vedia, realita je oveľa menej dôležitá ako vnímanie. Odstrašovanie je vecou signálov. Jeden pošle potenciálnym nepriateľom správu, že ak zaútočia, budú mať devastačné následky. Problém je v tom, že hoci táto správa môže byť jasná pre toho, kto robí signalizáciu, nemusí byť taká jasná pre toho, komu je odoslaná. Myslíte si, že odrádzate, ale oni si myslia, že sa vyhrážate. Preto odpovedajú rovnako. Týmto spôsobom je odstrašovanie kontraproduktívne, ďalej píše vo svojom komentári Paul Robinson.
Nie vždy sa to stane, ale v tomto prípade sa zdá, že je to tak. Niektoré aspekty oznámenia NATO sa zdajú byť zbytočne eskalujúce, najmä odkazy na jadrovú vojnu. Nie je prekvapením, že reakcia Ruska na novú vojenskú koncepciu NATO bola rozhodne negatívna. „Za týchto podmienok nie je potrebný dialóg,“ povedal hovorca Kremľa Dmitrij Peskov. „Táto aliancia nebola vytvorená pre mier, bola koncipovaná, navrhnutá a vytvorená na konfrontáciu," dodal.
Z ruského pohľadu kroky NATO ospravedlňujú nedávne rozhodnutie Ruska prerušiť vzťahy s atlantickou alianciou. Namiesto toho, aby NATO privádzalo Rusko do úzadia, ho možno len privádza do stále nepriateľskejšej pozície. Takto sa vnímanie Ruska ako hrozby Západom stáva samo naplňujúcim sa proroctvom. To isté by sa samozrejme dalo povedať aj opačne. Ak totiž Západ vníma Rusko ako hrozbu, je to kvôli veciam, ktoré Rusko urobilo. NATO napríklad tvrdí, že to, čo urobil jeho nový plán nevyhnutným, je posilnenie ruských ozbrojených síl a jeho nedávny pokrok vo vojenskej technológii. Čím viac sa Rusko bráni, tým viac podnecuje NATO. A čím viac sa NATO bráni, tým viac podnecuje Rusko. Bezpečnostná dilema par excellence. Riziko, ktorému obe strany čelia, je, že situácia sa bude stále viac šíriť do stále nebezpečnejších oblastí, dodáva na záver Paul Robinson.