K napísaniu tohto článku ma inšpiroval rozhovor s jednou známou, s ktorou sme pred časom rozoberali to, že kompetentní chcú "prekopať" systém osobnej asistencie, ktorý (za mňa) funguje výborne. Mám asistentku, s ktorou fungujeme roky tak, že ma dopĺňa, pomáha mi s vecami, ktoré sama nezvládam, prípadne v čase PNky a covidu nevybavím; ale nesnaží sa manipulatívnymi technikami ovplyvňovať moje konanie.

O všetko je postarané

Ale ani o tomto som v podstate nechcela, vráťme sa k rozhovoru na tému inštitútu osobnej asistencie s vyššie zmienenou známou. Zarazila ma jej veta, že síce áno, byť doma, vo svojom prostredí je síce super, ale ak to nejde, tak ani v "ústave" (rozumej inštitúcii sociálnej starostlivosti) nie je tak zle - veď máš všetko, čo potrebuješ, naješ sa, operú na teba a pokiaľ viem, tak aj k lekárovi ťa vezmú - buď erárnym autom, alebo vybavia sanitku. No stratila som reč. 

Štandardný deň fungovania v takomto zariadení

Okolo šiestej vstanete. Či sa vám to páči, alebo nie. Musíte. Spolubývajúcej Evke chodí sestra podať infúziu, neskôr jej sanitárka pomôže s rannou hygienou. Najskôr však do tej kúpeľne odvedie vás. Doma ste zvládali osobnú hygienu aj sama, no tu nemôžete.

Sprcha s doprovodom 

"Tabuľkovo" patríte do kategórie ľudí, ktorí sa nesmú sami sprchovať. Pre prípad, že by takýto človek nebodaj spadol a ublížil si. Kým zodpovední pochopia, že tú osobnú hygienu NAOZAJ zvládate sama, týždne, možno mesiace máte v kúpeľni spoločnosť. Sanitár/ka má v náplni práce nastaviť vám teplotu vody (až potom vám dá do rúk sprchovú hlavicu, lebo veď čo ak sa počas jeho služby obaríte). Možno vám oznámi, že dnes si hlavu umývať nebudete, lebo dnes na to nemá čas. Musí pomôcť pri prezliekaní postelí. Nemôžete si vychutnať riadny prúd vody, lebo odtok nestíha a vy vyrábate bazén ešte aj v izbe. Výhra je už to, že nad ženou stojí sanitárka a nad mužom sanitár. Ak to, prirodzene, personálne podmienky dovoľujú.

Zariadenie nie je holubník

Na raňajky máte chuť na praženicu? To samozrejme pokojne môžete, veď vašim chutiam nikto rozkazovať nebude. Rozhodne sa však, že o pol ôsmej si musíte sadnúť za stôl k trom ďalším ľuďom. (Z nich jeden vydáva zvuky ako počuť z chlievika s dvoma obyvateľmi a druhý vedie nudné reči) Na stôl vám prinesú čo ja viem drožďovú nátierku. Že ju nemáte radi, to je v poriadku, je to váš problém. Môžete siahnuť do vlastných zásob a na ten chlieb si natrieť povedzme pečeňovú paštétu.

Preventívne "väzenie"

Ak si ju máte ako zaobstarať. Vo vašom zariadení bol niekto pozitívny na koronu a tak ešte mesiace nevystrčíte nos z areálu. Preventívne opatrenie. Areál je pekný, upravený, ale klietka je klietkou, aj keby bola zo zlata.

Totálne demotivujúce prostredie

Doma ste boli zvyknutí o desiatej dať si kávu. Aj tu vám ju kuchárky rady zalejú, ale hneď po raňajkách, lebo veď okolo desiatej už vo veľkom kmitajú okolo prípravy obeda. Čo robiť medzi tou ôsmou a dvanástou, kedy je obed? Môžete sa venovať ručnej práci. Sociálna pracovníčka možno v spoločenskej miestnosti organizuje nejakú spoločnú aktivitu. Tá je (úplne pochopiteľne) prispôsobená najslabším zo skupiny, takže ak ste mentálne/duševne "plne funkčný/funkčná", tak sa môžete pri tých slabších nudiť tréningom pamäte na spôsob "poznávame farby", počúvame relaxačnú hudbu; prípadne navliekame koráliky pri stimulácii jemnej motoriky rúk. Alebo sa prejdete po záhrade okolo zariadenia, tu cez okno pozdravíte Táňu, tam prejdete pár krokov s Vincom od susedného stola z jedálne ...

Obed je o dvanástej. Čo bude na obed nie je vaše rozhodnutie, dozviete sa to z jedálneho lístka.
Popoludnie väčšina klientov trávi "čakaním na večeru". Niektorí možno hrajú Človeče v spoločenskej miestnosti, iní sledujú nudné programy v televízii a ďalší, ak má zariadenie vifi, prípadne majú zariadenia s dátami, brázdia internety. Čo robíte po večeri? To isté, čo pred ňou.

Na súkromie zabudnite

O izbu s vami sa delia ďalší jeden až dvaja ľudia. S úplne iným handicapom, celkom inými návykmi, totálne rozdielnymi povahami. Nech ste akokoľvek flexibilní, časom určite príde "ponorka". Lebo napríklad ste chorí, máte horúčku, Evke vrieska nejaký akčný seriál, Marika sa rehní do mobilu a suseda na internete pozerá video s nejakou bláznivou hudbou.

Upípaný nočný kľud

Ale vráťme sa k režimu. Vlastne už len nočný kľud, ktorý je väčšinou od 22. hodiny. On aj ten kľud je relatívny, lebo možno bývate pár metrov od izby sestier. Tu sa 24 hodín denne, 7 dní v týždni ozýva prenikavé, až agresívne pípanie privolávača služby. Nevyčítate to nikomu, veď je úplne pochopiteľné, že ak niekto potrebuje čo ja viem presunúť na toaletu, prípadne podať vodu, tú sestru si nejako privolať musí. To prenikavé pípanie vám však preniká aj do snov…

Život, či prežívanie?

Nemôžete si ísť nakúpiť, zabudnite na kávičkovanie s kamarátkou a ani mimo covidu si nemôžete zájsť na jedno chladené s kamošmi, lebo v zariadení je alkohol a jeho požívanie zakázané. Každý síce vie, že s tým problém nemáte, ale pravidlá sú pravidlá. Ani na návštevu si nepozvete nikoho, lebo veď na izbe sú okrem vás ďalší dvaja ľudia, ktorí s tým môžu mať problém. No a asi nikto z nás netúži chváliť sa takýmto životom.

Čo by v mnohých prípadoch riešilo situáciu

Sú ľudia, ktorí tieto inštitúcie naozaj potrebujú. Takisto úplne chápem, že v nich je nutný režim a tiež si neviem predstaviť, že by mali každému variť podľa jeho chutí. Akurát, že podobné zariadenia mnohokrát "plnia" ľudia, ktorí za pomoci osobného asistenta dokážu žiť relatívne plnohodnotný život.(sám by si pripravoval stravu; venoval sa záujmovej činnosti; sám by si "menežoval" svoje úradné či zdravotné záležitosti)

Prekopanie osobnej asistencie?

Ak by k tomu došlo, tak má dve možnosti. Vrátiť sa do rodinnej "starostlivosti". Viete si predstaviť, že pochádzate čo ja viem z Demandíc, Zbehňova či zo Sihelného, ako vozíčkar/vozíčkarka fungujete v Bratislave a zrazu riešite, návrat k rodine. Na zaplatenie služieb, ktoré potrebujete totiž mať nebudete. Síce pracujete, ale vaše životné náklady na bývanie atď vám dovoľujú akurát tak doplatenie k príspevku na osobnú asistenciu od štátu ... Pre takýchto ľudí je ideálny inštitút podporovaného/chráneného bývania.

Ako to funguje?

Zriaďovateľ (organizácia, samospráva...) prevádzkuje byt. Ten si platia a spravujú klienti. Tí majú podľa stupňa svojho postihnutia akéhosi, nazvime ho supervízora, či asistenta; ktorý im je k dispozícii pri úkonoch, ktoré sami nezvládajú. Pri ostatných záležitostiach pomoc nepotrebujú a tak si ich zabezpečujú rovnako, ako ľudia bez postihnutia.

Sociálne zariadenia nutne potrebujú reformu

Zariadenia sociálnej starostlivosti nepochybne majú svoje opodstatnenie. O tom sa nedá pochybovať. Nenapĺňajme ich však ľuďmi, ktorí sú s asistenciou schopní (a nehovoriac o tom, že viac, než ochotní - cítia to ako svoju povinnosť) byť pre spoločnosť užitoční. No a po prečítaní tohto článku asi nikto nepochybuje, že aj tie si zaslúžia reformu, ktorá by z „odkladiska nepotrebných ľudí“ spravila miesto, kde sa dá žiť. Nie prežívať. K tomu nás ale čaká veľmi dlhá cesta.