Ako píšu grécke vydania, grécky premiér Kyriakos Mitsotakis a francúzsky prezident Emmanuel Macron podpísali v Paríži dohodu, ktorá zahŕňa „priamu vojenskú pomoc Grécku zo strany Francúzska a naopak v prípade útoku tretej strany, dokonca aj keby táto krajina patrila do ich aliancie (ako napríklad Turecko, ktoré je členom NATO)“.

Grécko dostane od Francúzska „v rekordnom čase“ bojové fregaty 3+1 Belharra plne vybavené prostriedkami PVO, určené na vedenie protiponorkového boja a schopné zostreľovať vzdušné ciele na veľmi dlhé vzdialenosti. Fregaty budú kompatibilné so stíhačkami Rafale francúzskej výroby, ktoré Grécko kúpilo od Francúzska už predtým.

Spoločné cvičenia Grécka a Francúzska v Stredozemnom mori

Grécke médiá dohodu nadšene chvália, obchádzajú však to podstatné, že dohoda je bezprecedentná: koniec koncov, existuje Severoatlantická aliancia (NATO) a jej členmi sú aj Francúzsko, aj Grécko, aj Turecko aj Spojené štáty. V rámci tejto Aliancie by akási vojenská podpora mala byť poskytovaná všetkým krajinám, ktoré ju tvoria.

Takže, to znamená, že podpora predsa len nie je poskytovaná? A po vytvorení „samostatného“ anglosaského vojenského bloku AUKUS je to zrejmé všetkým? Vrátane Grékov, ktorí sú na nože s Turkami?

Krok k "európskej autonómii"

Macron po podpise dohody s Gréckom zdôraznil, že predstavuje „prvý odvážny krok k európskej strategickej autonómii“ v čase, keď sú USA zaneprázdnené konfrontáciou s Čínou.

To isté hovorí aj Mitsotakis: „Pevne verím v absolútnu nevyhnutnosť strategickej autonómie Európy. Nedávne udalosti jasne ukázali, že ako Európania musíme byť pripravení a schopní urobiť viac.“

„Nedávne udalosti“ - čo je aj vytvorenie medzikontinentálneho anglosaského bloku, oddeľujúceho Spojené štáty, Veľkú Britániu a Austráliu od západného spoločenstva.

Grécky denník Vima citujúc Mitsotakisa, píše, "že je potrebné okamžite vojensky ochrániť Grécko, ktoré dalo prednosť francúzskym fregatám pred americkými’’.

Gréci kúpia bojové lietadlá z Francúzska

„Bilaterálna dohoda má čisto európsky rozmer, pretože je prijatím doktríny strategickej autonómie Európskej únie týmito dvoma krajinami a je dôležitým krokom v tomto smere“, dodáva grécka Katimerini. Aj Paríž aj Atény pritom ubezpečujú, že "dohoda o strategickom partnerstve medzi Gréckom a Francúzskom... je plne koordinovaná s Európskou úniou a NATO."

Je tomu tak? Koniec koncov, aj v „európskom meradle“ sa už rysuje trhlina: ak Macron hovorí, že posilnenie partnerstva s Gréckom „je v plnom súlade s našimi záväzkami voči EÚ a NATO,“ tak Mitsotakis voči tomuto výroku nejakým spôsobom namieta: „Naše dve krajiny vytvorili veľmi silnú alianciu presahujúcu naše vzájomné záväzky."

Dohoda presahujúca záväzky v NATO

Zdá sa, že to druhé je bližšie k pravde: francúzsko-grécka aliancia presahuje „vzájomné záväzky“, ktoré zaväzujú členské štáty NATO. Spojenie po línii týchto záväzkov vyvoláva obavy. Le Mond poznamenáva, že dohoda s Aténami je pre Paríž akousi „cenou útechy“; dohoda prichádza "po zrušení obrovského kontraktu na ponorky v sume 55 miliárd EUR s Austráliou, ktorá uprednostnila strategické partnerstvo so Spojenými štátmi a Spojeným kráľovstvom.’’

Čo je však „strategická autonómia Európskej únie“ vo všeobecnosti , ak je Európa posiata americkými vojenskými základňami a slúži ako úložisko taktických jadrových zbraní USA? Postoje európskych štátov, členov NATO a EÚ sa čoraz viac rozchádzajú. Rozchádzajú sa v hodnotení spoľahlivosti amerického ‘’jadrového dáždnika’’; pozdĺž línie východnej Európy smerom od „jedinej európskej rodiny“, ktorej dominujú Nemecko a Francúzsko; vzhľadom k nákupom ruského plynu; podľa stupňa tolerancie k invázii inokultúrnych migrantov do Európy.

Potreba novej rovnováhy síl

Existuje veľa nezrovnalostí a nemecký Handelsblatt má obavy: „Európa je krízovým kontinentom… Teraz je to veľmi krehké zoskupenie, hrozí jej rozdelenie... V takom stave si Európa jednoducho nemôže dovoliť rozísť sa s Amerikou, bez ohľadu na to, aké ťažké a ponižujúce to môže byť.“

Nemôže si to dovoliť a nedovolí. Vydrží poníženie, bude verejne protestovať (ako Macron a Mitsotakis), ale kým sa v Európe a vo svete nevytvorí zásadne nová rovnováha síl, Európa sa nebude môcť zbaviť svojho vazalského postavenia vo vzťahu k Amerike.