Jeho rozhodnutie viesť obžalobu o odvolaní predsedu krajinského parlamentu vo štvrtok je toho jasným dôkazom. Zelenského strana „Slžobník ľudu“ vytlačila Dmitrija Razumkova krokom, ktorý poslanec označil za nezákonný. Bolo to kvôli nezhodám o novom zákone krajiny zameranom na oligarchov a zákaz politickej činnosti.

Zelenského autoritárske tendencie

Rozhodnutie zdôrazňuje čoraz tvrdší štýl Kyjeva a dotýka sa konfliktov v súvislosti s politikami, ktoré poškodzujú demokraciu a právny štát. V neposlednom rade ukazuje Zelenského znepokojujúcu netoleranciu voči akýmkoľvek nesúhlasom, dokonca aj od bývalých blízkych v rámci jeho vlastnej strany.

Medzinárodné médiá  pomaly preberajú Zelenského autoritárske tendencie, čiastočne kvôli geopolitickej a ideologickej zaujatosti. Ukrajina je teraz zosúladená so Západom (aj keď často neľahkým spôsobom) a jej politici na Majdane po roku 2014 ťažili zo sympatií k deklarovaným reformným snahám (aj keď často zlyhávajú). Okrem toho stále pretrváva lenivý zvyk odmietať akúkoľvek kritiku ukrajinských elít ako „ruskú propagandu“.

Totalitná politika

Nenechajte sa však zmýliť: Pozorovatelia na Ukrajine - vrátane tých, ktorí prejavujú súcit s Ruskom alebo ukrajinskými lídrami spred roka 2014 - boli nemilosrdní. Len pred niekoľkými dňami v televízii Espreso, stanici úzko spojenej s Majdanom 2014, moderátor diskusnej relácie a politický komentátor Nikolaj Kňazický hovoril o „totalitnej“ politike.

Ako takmer vždy, keď je tento termín použitý, ako napríklad pri populárnej nesprávnej charakteristike súčasného Ruska, je to zlý prípad hyperboly.

Čoraz viac kritikov

Kňazický však nie je v žiadnom prípade sám s podstatou svojej sťažnosti. Niečo na Zelenského Ukrajine veľmi nedemokraticky zaváňa. Vitalij Portnikov, jeden z najvýznamnejších ukrajinských politických komentátorov s vlastnou pravidelnou šou, bol sotva menej kritický.

Nedávny kongres Zelenského strany „Služobník ľudu“ v západoukrajinskom kúpeľnom meste Truskavec mal pre neho jeden jasný cieľ - ďalej upevňovať moc s prezidentom a malou skupinou blízkych spolupracovníkov, ako aj s nimi prepojenými oligarchami.



Odhliadnuc od toho, že to môže šokovať najmä tých západných „expertov“, ktorých ukrajinčina je príliš slabá na to, aby mohli riadne sledovať diskusie o krajine, Portnikov zašiel ešte ďalej. Nie je vôbec žiadnym priateľom Ruska alebo Bieloruska, napriek tomu tvrdil, že za Zelenského sa im jeho krajina začína podobať.

História studenej vojny

Odmietol skutočnosť, že Ukrajina a Rusko sú v konflikte, ako jednoducho irelevantné. Pripomenul svojim poslucháčom históriu studenej vojny: Rovnakým spôsobom, akým by mohli byť oponentmi ideologicky zosúladené krajiny Juhoslávie a Sovietsky zväz alebo Čína a Vietnam, argumentoval Portnikov, nedemokratická Ukrajina a nedemokratické Rusko by si mohli byť politicky podobné, ale napriek tomu by boli voči sebe nepriateľské.

V takom prípade tiež naznačil, ako keby chcel zbaviť naivných západných „priateľov Ukrajiny“ dokonca aj ich posledných ilúzií, Západ by Ukrajinu stále podporoval, pretože geopolitika je jasným, aj keď nevysloveným posolstvom, tromfuje hodnoty.

Prečo sú niektorí pro-majdanskí komentátori takí pesimistickí? Existuje jeden možný dôvod, ktorý môžeme vylúčiť: Ako každý politik, Zelenský mal vždy odporcov a kritikov. Možno sú tieto útoky na neho iba politikou? Lži, aby si poškodil povesť u voličov a priaznivcov na Západe?



Bohužiaľ nie. Bez ohľadu na to, či mu sú komentátori sympatickí, alebo naopak, dôkazy o jeho autoritárstve sú skutočné, nejde len o názor alebo rétoriku.

Ako v Rusku v roku 2000

Zdá sa, že veci sa vyvíjajú inak, ako sa dúfalo v roku 2014. Jeden rýchly indikátor tejto skutočnosti pochádza z jeho vlastnej strany. Je to poslankyňa Ludmilla Buimisterová, ktorá verejne tvrdila, že súčasná situácia na Ukrajine sa podobá na začiatok roku 2000 v Rusku. Tým chce povedať, že Ukrajina prechádza rekodifikáciou svojej oligarchie. Pričom v nej vládli niektorí oligarchovia, ale iní boli povyšovaní, podľa toho, kto hrá so Zelenským a jeho tímom.

A tým sa vraciame k veľkému prepadu medzi prezidentom a Razumkovom. Napokon, Razumkov je, prinajmenšom odteraz, nielen členom strany „Služobník ľudu“, ale aj bývalým blízkym poradcom Zelenského.

Nie je tímovým hráčom

Ale teraz ho Zelenský a väčšina jeho partajníkov vyhadzujú zo stoličky rečníka. V skutočnosti bol ako zlé nepopulárne dieťa na strednej škole krutých tínedžerov vylúčený z večierkov. A dokonca ho nepozvali ani na veľké stretnutie v Truskavci, ktoré namiesto toho slúžilo na veľkú agitáciu proti nemu.

Hlavnou výčitkou voči Razumkovovi je vo všeobecnosti to, že nie je tímovým hráčom. To znamená, že je príliš nezávislý a nie je spoľahlivým nástrojom prezidenta.

Že Zelenský a priatelia zjavne nedokážu žiť s Razumkovovým stupňom robenia vecí podľa pravidiel, je zlé znamenie samo o sebe. Absolútne nerozlišujú medzi stranou v demokracii založenej na právnom štáte, kde sú všetky lojality podmienené zákonmi a zodpovednosťou voči verejnosti, a osobnou družinou charizmatického vodcu, kde poslušnosť tomuto vodcovi a konformizmus vo vnútri skupiny prevyšujú všetko ostatné.

Zákon o oligarchoch

Po niekoľkých konfliktoch bol poslednou kvapkou podľa šéfa parlamentnej frakcie Razumkovov odpor proti Zelenského zákonu o oligarchoch (v plnom znení zákon o predchádzaní ohrozeniu národnej bezpečnosti spojený s nadmerným vplyvom osôb s významnou ekonomickou alebo politickou váhou vo verejnom živote). Alebo aby sme boli presní, jeho neochota presadiť to v parlamente uponáhľanými postupmi a bez zmien.

Razumkov skutočne zašiel tak ďaleko, že predložil návrh zákona Benátskej komisii Európskej únie, aby získal posúdenie týkajúce sa možného porušovania ľudských práv.

Podstata zákona je jednoduchá: Vytvoriť právomoc oficiálne rozhodnúť, kto sa kvalifikuje ako oligarcha, a  identifikovať ich v registri. Keď sa ocitnú na tejto de facto čiernej listine, budú predmetom niekoľkých obmedzení, ktorých cieľom je obmedziť ich vplyv na politiku. Napríklad by neboli schopní financovať politické strany.

Ďalšia príležitosť na korupciu

V zásade to nemusí byť nutne zlý nápad. Ukrajina, rovnako ako mnoho ďalších krajín - najhanebnejším a globálne najškodlivejším prípadom sú USA - veľmi trpí tým, že si bohatí kupujú nielen pekné veci, ale aj dostatok moci.

Ale o princíp nejde. Dôležité sú podrobnosti o takom zákone. A tu majú Zelenského kritici pravdu, keď poukazujú nielen na nové príležitosti pre korupciu, ale aj na zásadnú, škaredú chybu: čiernu listinu oligarchov bude kontrolovať Ukrajinská rada pre národnú bezpečnosť a obranu.

Zelenského informačná vojna proti Rusku

Táto rada je inštitúciou, prostredníctvom ktorej Zelenský realizoval svoje najautoritárskejšie salvy, vrátane cenzúry a represií voči médiám pod ochranou obrany „informačnej vojny“ proti Rusku a prenasledovania jedného z hlavných opozičných politikov Ukrajiny Viktora Medvedčuka.

Medvedčuk je veľmi bohatý, nie je svätý, a stojí za politikou hľadania kompromisu s Ruskom. Nič z toho však neospravedlňuje Zelenského zneužívanie národnej bezpečnosti a právne postupy v rámci politického boja.



Preto majú Zelenského kritici pravdu. Jeho zákon o oligarchoch nie je zameraný na „deoligarchizáciu“  Ukrajiny, ako tvrdí. Ale na to, aby jemu a jeho spolupracovníkom poskytla do značnej miery nespútanú moc vyvíjať tlak na niektorých oligarchov a iných oslobodiť spod obmedzení.

Razumkov narozdiel od Zelenského konal legálne

Napriek tomu faktom zostáva, že Razumkov konal legálne, a hoci môže mať svoje vlastné ciele, jeho činy je možné vysvetliť verejným záujmom. Jeho odporcovia, vrátane prezidenta Zelenského, na druhej strane konali nanajvýš svojvoľne, čo prezrádza mimoriadnu netrpezlivosť voči riadnemu postupu a akémukoľvek stupňu kompromisov a nemožno to zosúladiť s verejným záujmom.

Niet pochýb o tom, že na spôsobe, akým sa prezident Ukrajiny a jeho strana spojili s predsedom parlamentu krajiny, je čosi veľmi znepokojujúce. Po prvé, vidíme obvyklý spätný sklz k autoritárskym tendenciám, ktoré pokúšali takmer každého ukrajinského prezidenta po získaní nezávislosti.

Absolútna väčšina v parlamente

Za druhé, a tentoraz je to obzvlášť zlé, práve preto, že Zelenský prišiel s takým masívnym, skutočne bezprecedentným volebným mandátom a obrovskými nádejami na obnovu. Po tretie, Zelenský má to šťastie, že má v parlamente absolútnu väčšinu. V ukrajinčine sa tento stav vecí teraz nazýva „mono-väčšina“ , to znamená väčšina bez budovania koalície.

V dobre fungujúcej demokracii by nemal mať takú väčšinu problém. Pretože v tomto kontexte by táto pozícia nebola zneužívaná ani na nerešpektovanie práv opozície, ani na pravidlá hry všeobecne. Kombinácia takej väčšiny ako jednej strany a fair play by mohla byť pre Ukrajinu ideálna, vytvoriť silnú a efektívnu vládu pri zachovaní demokracie a zásad právneho štátu.

Autorita lepšia ako demokracia

A preto je také obzvlášť trúfalé vidieť Zelenského a jeho nezrelú párty podobnú družine, ktorá premrháva túto nevídanú príležitosť. Namiesto toho, aby to dobre využívali, chystajú sa vyvolať dojem, že demokracia a efektívne vládnutie solídnou väčšinou jednoducho nejdú dohromady.

Alebo inak povedané, že neexistuje žiadna alternatíva k iným chybám Ukrajiny, večne roztriešteným a nestabilným koalíciám. Zdá sa, že Zelenský, ktorého povesť  utrpí aj nedávnymi odhaleniami „Pandora Papers“, sa teraz rozhodol vniesť do myslí svojich krajanov lekciu zúfalstva:

"Môžete mať buď chaotickú neefektívnosť, alebo autoritatívny prebytok. Nemôžete však mať efektivitu a stabilnú demokraciu." Je to smutný pohľad od muža, ktorý býval zábavný.