Na tento rozhovor som sa pripravovala veľmi dlho. Lebo veď – kto bude s radosťou písať o neskutočnom pekle, ktorým prechádza dieťa, zažívajúce šikanu v škole a s ním aj jeho rodina? Mená neuvádzam, ani mesto, kde sa príbeh odohral. (Redakcia HD ich však má k dispozícii.) Aj preto, že prípad a všetko okolo neho ešte nie je uzavretý.

Odpovede respondentky sú veľavravné.

HD: Šikana na školách, kyberšikana. Pre niekoho hrozivo znejúce slová, pre teba a tvoju rodinu ťažká skúsenosť. 
Obeťou nie len kyberšikany sa stala moja dcéra. Ale - aj kyberšikany, lebo súčasťou celého bola aj fyzická šikana.

HD: Kedy a čo sa dialo?

Pred dvoma rokmi. Neviem, kedy presne sa  to celé začalo. Boli tam fyzické útoky a veľmi veľa psychických atakov. Navyše na messengeri zakladali skupinové chaty, kde sa dcére vyhrážali, písali jej veľmi škaredé, vulgárne veci. Urobili aj to, že stiahli jej fotku a pod jej menom ju zaregistrovali na rôzne sex-chat stránky.

HD: Aj sa začali prejavovať nejaké zmeny na jej správaní, prospechu, výzore?

Boli tam náznaky, ktorým som v tom čase nepripisovala význam a už vôbec mi nenapadlo, že by to bol náznak niečoho zlého. Pripisovala som to pubertálnym výstrelkom, skrátka vždy som si to nejako nesprávne vysvetlila. Teraz, po dvoch rokoch viem, že tragicky zle.

HD: Čo by si mal rodič všímať? Pri čom by mal spozornieť, že „ups, tu sa deje niečo, čo by sa nemalo?“

 Ono je to veľmi relatívne, takže nebudem zovšeobecňovať. Niečo, čo sa týka mojej dcéry, nemusí platiť pre všetky prípady šikany. Moja dcéra sa začala obliekať do čierneho, ako dievča prestala o seba dbať. Predtým používala aspoň mejkap, mihalnice si namaľovala, vlasy, občas mastné, si dávala len do copu. U mňa ako u mamy vždy videla, že žena potrebuje vyzerať, ona na to už nedbala.

Tiež prichádzali rôzne výkyvy nálad, ale tie som ozaj pripisovala puberte, veď všetci sme tým prešli, aj ja som mala pokusy všelijako sa búriť proti rodičom.

Každý deň som musela prať kabát, lebo spolužiaci jej ho hodili buď do smetiaka, alebo do školského wc. O tom som nevedela, tak som si povedala, že sa asi ušpinila cestou do, alebo zo školy...

Čo však rodičom rozhodne odporúčam, sledujte, či sa vaše dieťa neventiluje sebapoškodzovaním. Ste rodič, tak môžete pokojne vojsť do kúpeľne, keď sa vaše dieťa sprchuje.

HD: Keď si to zbadala, ako si reagovala, čo tebe, ako mame prebehlo hlavou?

Samotné sebapoškodzovanie som nezbadala – hovoríme o 16 ročnej mladej dáme a u nás nebýva zvykom „liezť si“ do kúpeľne, keď sa niekto sprchuje. Keď sa aj stalo, že som pre niečo musela vbehnúť, ani mi len nenapadlo obzerať si ju. Zaregistrovala som to už až vtedy, keď bolo už veľmi zle. To už bola dcéra na ceste na psychiatriu. Už sa nedalo nič robiť, už nás to všetkých nieslo.

HD: Čo sa stalo? Prečo psychiatria?

Mala pokus o ... samovraždu. Rozrezala si žily.

HD: Škola spravila aj nejaký krok k náprave ...

No neviem, či k náprave, ale pokračovalo to prednáškou pána doktora – gynekológa, ktorý 16ročným deckám vysvetlil učivo zo siedmeho ročníka ZŠ, ako používať prezervatív. Neviem, ako sa toto týka školskej šikany, ale zo strany školy to týmto aj skončilo.

HD: Dostala si od iných rodičov nejakú spätnú väzbu v zmysle „Cítime s tebou, nenechaj to tak, veď to sa môže dnes-zajtra týkať aj môjho dieťaťa“?

Toto celé sa stalo koncom marca 2019 a moja dcéra ostala doma na individuálnom študijnom pláne. Nejako koncom apríla-začiatkom mája bolo jedno rodičovské, na ktorom som ja vysvetlila, čo sa stalo mojej dcére, prečo nechodí do školy, aké čety som našla v jej telefóne.

Vtedy som poprosila rodičov, nech sa so svojimi deťmi porozprávajú a nech sa mi ozve ten, ktorého dieťa sa prizná. Sadneme si a nech sa nejako pohneme ďalej, aby som to celé vedela pochopiť. Spätná väzba bola tá, že ja som tá „mater“, ktorá všetko preháňa, ktorá má stále s niečím problém. Postavila sa jediná mamička a upozornila ostatných rodičov, že útoky na mňa nie sú dobrý nápad, lebo keď polícia zistí, z akej IP adresy boli útoky vedené, môžu mať veľké problémy.

Ostatní reagovali spôsobom, že chvála Bohu, že moja dcéra tam nebude chodiť a v triede bude kľud. Odvtedy sa mi nikto ani len neozval, nikoho nezaujíma, ako sa máme. Ani aktéri, ani rodičia tých detí, ktoré s tým nemali nič spoločné. Nezaujímalo sa však ani vedenie školy, čo je s nami, ako ideme ďalej.

HD: Ako žije tvoja dcéra teraz, dva a pol roka po?

Je bez antidepresív a už nechodí ani k psychiatrovi, navštevuje psychológa. Chvála Bohu, mohla prestúpiť do takej školy, kde je komorný kolektív, pedagógovia, aj riaditeľka majú taký ľudský prístup, s akým som sa ešte nestretla, s akým s nami jednajú v tejto škole.

Škola nie je v našom meste a cíti sa tam veľmi dobre. Bez obáv zo zlých stretnutí môže, ako každý normálny študent ísť na jednu kávu po škole, prejsť sa po meste, či do obchodu. Doma je to ťažšie. Ak aj ide von, tak len so mnou.

Následky však sú evidentné. Mnohokrát sa v noci s plačom zobudí – pery do krvi rozhryzené, má nočné mory o tom, ako ju zase dobili a dokopali. Vošla do kníhkupectva, čakala som ju vonku a vyšla úplne rozklepaná, pery rozhryzené, lebo sa tam stretla s bývalou spolužiačkou. Podotýkam – spolužiačka jej nič ani len nepovedala, nijako jej neublížila, len ju uvidela. Stačí vo filme vidieť náznaky násilia, u nás je veľký plač a trojhodinový rozhovor.

HD: Čo na toto celé polícia a štátne orgány? Veď to je hádam aj trestné.

Vypočúvané boli aj deti, aj učitelia, samozrejme, že aj my. Výpovede sú veľmi zaujímavé. Ja, ako jej zákonný zástupca mám fotokópie všetkých výsluchov. V dokumentácii sú jednoznačné fotky a skrínšoty, no dieťa, ktoré to urobilo, na výsluchu povedalo niečo úplne iné a verili mu.

Moja dcéra bola jediná, ktorá sa musela podrobiť psychiatrickému vyšetreniu či hovorí, alebo nehovorí pravdu. Mám doklad z celodenného vyšetrenia, že všetko jej konanie bolo jednoznačne zapríčinené dianím v škole, činmi spolužiakov. Dokument tvrdí, že škola sa k problému nepostavila adekvátne a že moja dcéra nemá tendenciu skresľovať informácie.

Toto vyšetrenie absolvovala obeť. Agresori toto vyšetrenie neabsolvovali. Čakala som súdne konanie, no napriek tomu všetkému to prokuratúra odmietla. Nič som nedosiahla ani s odvolaním – celý prípad sa dostal len na priestupkové konanie. 

HD: Čo takáto skúsenosť urobila s vašou rodinou? Dcéra predsa má rodičov, má mladšieho brata, starých rodičov ... všetci tí ju predsa ľúbia a keď sa ubližuje jednému členovi našej rodiny vnímam to veľmi osobne. Čo to urobilo s vami?

Klamala by som, keby som povedala, že sa nám rodina rozpadla. Sme spolu, držíme spolu, takže rodina sa nám nerozpadla. Rozpadol sa nám však rodinný život. Dva a pol roka ako rodina nefungujeme. Moji rodičia sú z toho úplne nešťastní. Niekoľkokrát denne telefonujú, nemajú pokoja. V ich veku sa navyše prihlásili zdravotné problémy, ktoré dovtedy nemali, v tom veku zvlášť platí, že psychika ovplyvňuje aj fyzické zdravie.
Syn bol ešte veľmi maličký, aby chápal, čo sa deje. Snažili sme sa všetko riešiť mimo neho. Nevie, čo sa deje, ale že sa veci zmenili si určite uvedomuje.

Keď rok beriete silné antidepresíva, teda „ťažká“ chémia, nebudem vysvetľovať vedľajšie účinky – kto chce, nájde si ich. Po ich vysadení je dcérina psychika veľmi labilná – stavy amoku, množstvo takých vecí, kvôli ktorým som ja rok spávala pri dcére. Viete si predstaviť, na akej úrovni je náš manželský intímny život. Nebola šanca, aby sme šli my dvaja čo len na jednu kávu si sadnúť. Neodvážili sme sa nechať dcéru samu, ale ani so starými rodičmi.