O významnú architektonickú pamiatku Manchnáč v Trenčianskych Tepliciach sa už roky jeho majiteľ nestará. Aktivisti navrhujú jeho vyvlastnenie. To je spôsob jeho záchrany, informuje Plus 7 dní.  

Architekt Martin Zaiček považuje stavbu za jednu z najvýznamnejších stavieb na Slovensku. Prirovnáva ju k Mostu SNP či obrátenej pyramíde Slovenského rozhlasu. Dokončili ho v roku 1932. Sanatórium v štýle funkcionalistickej architektúry vtedy profesionálna verejnosť označovala ako jedno z najpozoruhodnejších diel českej aj medzinárodnej modernej architektúry. Zároveň to bola jedna z najdrahších budov postavená v medzivojnovom Československu.

Opäť tá privatizácia

Po privatizácii v roku 1997 sa Machnáču prestalo dariť. Pred dvadsiatimi rokmi budovu jej majitelia zatvorili. Postupne chátrala, vyrabovali ju vandali, vzácne mosadzné zábradlia skončili v šrote. Martin Zaiček s Andreou Kalinovou založili v roku 2011 umeleckú skupinu Opustená (re)kreácia, aby sa prostredníctvom angažovaného umenia pokúsili upozorniť na zúfalý stav významného architektonického diela. Pri svojich aktivitách sa stretávali s nepochopením: „Toto sa vám páči? Veď je to nejaká socialistická škatuľa!“ Stavba však vznikla dávno pred socializmom.

Vlastníci Machnáča, rôzne schránkové firmy, sa vyhýbali zodpovednosti za budovu. Vyhovárali sa na to, že čakajú na veľkého investora. Napriek povinnosti starať sa o budovu, majitelia to ignorovali. „Nesúhlasím s názorom, že o všetko, čo treba zachrániť, sa má postarať štát. Nie. Je to naša kolektívna zodpovednosť. Aj my občania sme štát. Musíme sa starať o majetok, ktorý vlastníme. Tak, ako sa staráme o dom, v ktorom bývame. Prečo by sme mali hádzať zodpovednosť na štát, ak vlastníme nejaké kultúrne dedičstvo? uvažuje  Zaiček.

Domov seniorov?

Deň po tom, ako pred rokom vydal Okresný súd v Trenčíne predbežné opatrenie a zákaz majiteľovi narábať s budovou, podpísal majiteľ zmluvu o prenájme Machnáča na štyridsať rokov s občianskym združením Machnáč. Martin Zaiček tvrdí, že opäť ide o personálne prepojené organizácie. A argumentuje, že zámer združenia - urobiť v budove domov pre seniorov - sa pre náročnosť takej prevádzky na hygienické štandardy a bezbariérovosť nedá realizovať bez toho, aby Machnáč nestratil to, čím je pre svetové spoločenstvo takou cennou pamiatkou. Zamýšľa sa nad zámerom majiteľa. „Možno chce pozemok pod ňou. Ale naozaj sa ako spoločnosť chceme prizerať, ako niekto odstráni predmet kultúrneho dedičstva, aby na jeho mieste mohol postaviť nejakú nechutnú stavbu?“

Cestou je aj vyvlastnenie

Aj návrh na vyvlastnenie považujú za absolútne krajné a zároveň najhoršie riešenie. Proces sa totiž môže ťahať roky. Zároveň ide o prvý prípad na Slovensku, keď sa niekto pokúša vyvlastniť národnú kultúrnu pamiatku.

Trenčianske Teplice nemajú vlastný dom kultúry

Zámerom je po záchrane a rekonštrukcii urobiť v Machnáči ubytovacie zariadenie, sídla organizácií a inštitúcií pre služby v oblasti kultúry a vzdelávania, priestor na konferencie, spoločenské a kultúrne aktivity - lebo Trenčianske Teplice nemajú vlastný dom kultúry. Budova by mala slúžiť na umelecké rezidenčné pobyty.

„Všetci zažívame prehry. Bude to sklamanie, budeme smutní a nešťastní. Ale smútkom nás napĺňa aj posledných desať rokov pokusov o záchranu Machnáča a bezmocnosť, s akou sme sa museli pozerať, ako pamiatka chátra.“ povedal Zaiček na okraj toho, že by sa ich snahy nenaplnili.