Komentár Eduarda Chmelára (Facebook/status)

Meisterstück

Robert Fico opäť dokázal, že čo sa týka politickej taktiky, nemá na Slovensku konkurenciu. A svojmu hlavnému opozičnému rivalovi predviedol "meisterstück", ktorý by mal vojsť do učebníc. Predseda Smeru-SD vyzval predsedu Hlasu-SD na začatie rozhovorov o spolupráci, ktorých výsledkom by mal byť spoločný predvolebný blok. Len fanatickí prívrženci Roberta Fica pochopili tento ťah ako úprimnú snahu o spájanie. V skutočnosti tým šéf Smeru oficiálne otvoril zápas o lídra opozície.

Keď Robert Fico vyjadruje obavy z toho, že sa terčom politiky Hlasu nestane súčasná vládna koalícia, ale Smer, je ako obyčajne falošný ako hrom. Fakty, ktoré sa dajú ľahko vydokladovať, hovoria totiž jasnou rečou o tom, že to bol práve Robert Fico, ktorý neustále útočil na predstaviteľov Hlasu-SD, nazýval ich zradcami, politickými trasorítkami a občas i horšie. Peter Pellegrini sa dlho k podobným útokom nenechal vyprovokovať.

Pellegriniho odpoveď bola tou najlepšou zo zlých možností, ktorá sa mu v tejto pre neho nevýhodnej situácii ponúkala. Pozičnú výhodu má totiž vždy človek, ktorý navrhuje spoločný postup, nie ten, ktorý na to reaguje. Predseda Hlasu lídrovi Smeru perfektne zakontroval, keď mu odkázal, že Slovensko sa nemôže vrátiť tam, kde bolo pred rokom 2020. Nemôže zostať v tomto marazme, ale musí vykročiť dopredu.

Moderný Fico

Povedať čokoľvek iné by bola pre Pellegriniho politická smrť. Jeho hviezda stúpala práve na tom, že je iný ako Fico a spočiatku aj ako jediný dokázal brať voličov zo všetkých strán – kým Smer je odkázaný iba na to, aby uberal Hlasu. Ešte konkrétnejší bol podpredseda Hlasu Richard Raši, ktorý sa vymedzil, v čom je jeho strana iná ako politika Smeru. Ich predstava je vraj moderná, nie archaická alebo rustikálna, pričom sa dištancoval aj od niektorých Ficových „extrémnejších“ prejavov.

Lenže realita je, ako obyčajne, zložitejšia. Od korupcie, nezákonností a zločinov minulého obdobia sa celkom určite treba dištancovať, ale nie tak, že sa dištancujete od Fica a so sebou si zoberiete snáď len s výnimkou Kaliňáka všetkých, ktorí boli symbolom minulej éry. Tým nechcem povedať, že Ficovi ľudia sú čistí – tam je to možno ešte horšie, lebo líder Smeru sa rozhodol všetko zatĺkať a popierať, čo je miestami až nechutné – najmä keď označuje za „politických väzňov“ také obludy ako Jankovská alebo Brhel. Tým chcem povedať len to, že dištancovanie sa od jednej osoby na očistu stačiť nebude.

Teraz sa neprihováram fanatickým straníckym úderkám, ktoré poznajú odpovede ešte skôr ako si kladú otázky a svojim politickým obľúbencom by odpustili aj vraždu vlastnej matky. Neprihováram sa ani politicky negramotným pravičiarom, ktorí nevedia odlíšiť sociálneho demokrata od komunistu a ľavicu od boľševického teroru. Prihováram sa tým, ktorým chýba silná autentická ľavica a nenahrádzajú si svoje politické absťáky koketovaním s ultrakonzervatívcami. Je potrebné začať hovoriť o zjednotení ľavice. Ale k tomuto cieľu je ešte dlhá cesta, ktorá si vyžaduje niekoľko zásadných predpokladov.

Muži minulosti

Predovšetkým je to štandardná politická kultúra, ktorú na Slovensku dosiaľ márne presadzujem. Keď prehrá voľby líder strany v Nemecku, Francúzsku alebo Veľkej Británii, automaticky odstupuje. Nie preto, že by cítil nejakú osobnú vinu, ale preto, aby umožnil strane nový rozlet nezaťažený jeho minulosťou. Jeremy Corbyn je skvelý politik, ktorý v kampani neurobil takmer žiadnu chybu. Prehral však voľby a bez diskusie rezignoval na svoj post. To je kultúra, ktorá tu chýba. Na Slovensku stále platí „ja som si stranu založil, ja si ju aj zničím“.

Ak by mali Robert Fico a Peter Pellegrini nejakú širšiu zodpovednosť, obaja by pochopili, že sú mužmi minulosti. A že pre ľavicovú politiku by bolo najlepšie, keby všetci hlavní aktéri tejto éry odišli a dovolili ľavici očistiť sa. Na to však potrebujú kritickú diskusiu vo vlastnom vnútri, nie poslušných zväzákov, pritakávačov a obdivovateľov veľkého šéfa. Zdravú stranu totiž necharakterizujú len štruktúry (ako si to myslia Robert Fico a Andrej Danko), ale aj demokratický duch, ktorý umožňuje neustálu súťaž, inovácie a obmenu čerstvých inšpiratívnych síl.

Ideologické oslabovanie ľavice

Týmto ťahom chcel Robert Fico zverejniť to, čo je znalcom našej politickej scény už dávno jasné. Peter Pellegrini za optimálnych okolností nechce vládnuť s Robertom Ficom, ale radšej s liberálmi: s SaS a Progresívnym Slovenskom. Fica to zasa ťahá bližšie ku konzervatívcom: k Uhríkovej Republike, Kollárovej Sme rodina a možno aj ku KDH.

Neprekonateľná osobná animozita medzi Robertom Ficom a Petrom Pellegrinim tak oslabuje ľavicu nielen mocensky, ale aj ideologicky ju to odvádza od podstatných tém k zástupnej konzervatívno-liberálnej agende. Je čas na návrat k autentickej ľavici, je čas na začiatok diskusií o zjednotení ľavicových síl.

Zatiaľ túto agendu pretláčajú len mimoparlamentné ľavicové sily, ktoré sú silné programovo, ale Smer a Hlas sa tvária, že ich nepotrebujú. Nedajme sa teda pomýliť. Otázka nestojí tak, či Peter Pellegrini nekývne na spájanie so Smerom (nekývne, nemá na to dôvod). Otázka je, čo je ochotný obetovať Robert Fico pre to, aby sa príbeh ponovembrovej demokratickej ľavice neskončil jej kriminalizáciou.