Aj keď obvinenia na ich adresu pôsobia vážne a existujú mimoriadne presvedčivé dôkazy o tom, že sa s vysokou pravdepodobnosťou mohli dopustiť trestných činov zneužitia právomocí verejného činiteľa a marenia spravodlivosti, nie je na mieste uverejňovať plné znenie uznesenia. Nie som Moničenka ani Mareček.

Aj napriek uvedenému je však vhodné publikovať niekoľko dôležitých poznámok.

Po prvé

Z uznesenia vyplýva, že Ďurka s Čurillom mali inštruovať svojho informátora Petra Petrova, aby zabezpečil, nech sa obvinený Martin Mikulec nevracia na Slovensko, aj keď menovaný v telefonickom rozhovore vyšetrovateľovi potvrdil, že príde z Chorvátska a bude spolupracovať. Ďurka s Čurillom tak mali konať preto, aby vznikol dôvod na vzatie Mikulca do väzby. Petrov zabezpečil, Mikulec neprišiel.

Poznámka pod čiarou: Keď Mikulec pochopil, čo sa stalo, nakoniec sa v Zlíne obesil. Existuje pomerne vysoká pravdepodobnosť, že si vzal život preto, lebo videl, akým spôsobom sa manipuluje jeho trestné konanie a nemal nádej na spravodlivé zaobchádzanie.

Po druhé

Z uznesenia vyplýva, že Ďurka s Čurillom mali prostredníctvom Petra Petrova a za asistencie kriminalistu Jána Kaľavského nahovoriť Csabu Dömötöra, aby výpoveď prispôsobil predchádzajúcej výpovedi spolupracujúceho obvineného Mateja Zemana. Dömötör mal potvrdiť, že videl stretnutie osôb Matej Zeman, František Böhm a Ľudovít Makó, na ktorom mal prvý menovaný odovzdať zvyšným dvom obálku s hotovosťou 100 000 eur. Z uznesenia vyplýva, že Dömötör síce Zemana na stretnutie do kaviarne Towers viezol a čakal ho pred prevádzkou, no stretnutie uvedených osôb vidieť nemohol, pretože sklenené výplne podniku sú zvonka nepriehľadné.

Po tretie

Svedok Dömötör bol taký vystresovaný, že sa ani len nedokázal správne naučiť vymyslenú výpoveď, a preto ju musel vyšetrovateľ Ďurka za pochodu sám tvoriť a vkladať vypočúvanému do úst slová, ktoré nikdy nevyslovil.

Po štvrté

Z uznesenia vyplýva, že aj na základe nepravdivej a vyšetrovateľmi zmanipulovanej Dömötörovej výpovede boli neskôr vzatí do vyšetrovacej väzby Böhm s Makóm, čím došlo k porušeniu ich zákonných práv. A spustila sa lavína prevratných udalostí.

Po piate

Z uznesenia vyplýva, že Böhm s Makóom sa mali ocitnúť vo väzbe nezákonne. A to je obrovský problém, pretože obaja sa pod tlakom reality vo väzbe rozhodli spolupracovať a vypovedať o inej, ešte závažnejšej trestnej činnosti. To môže vážnym spôsobom spochybniť mnohé iné prebiehajúce trestné konania.

Po šieste

Ako vieme, obvinený Böhm bol neskôr prepustený z väzby, no veľmi ťažko znášal verejný tlak súvisiaci s jeho výpoveďami proti generálovi Milanovi Lučanskému. Je možné dôvodne predpokladať, že práve verejný tlak umocnený tragickým koncom generála Lučanského viedol k tomu, že aj Böhm si siahol na život.

Po siedme

Je vysoko pravdepodobné, že ak by Böhm neskončil vo väzbe, zrejme by nevypovedal alebo by vypovedal v oveľa menšom rozsahu. A môžeme sa domnievať, že zrejme by aj žil.

Po ôsme

Predchádzajúci bod analogicky platí aj pre Makóa. Nebyť väzby, asi ťažko by sa rozhovoril. A to znamená, že v jeho aj Böhmovom prípade väzobné zadržanie pôsobilo ako donucovací prostriedok, čo je z hľadiska práva absolútne neprípustné.

Po deviate

Okolnosť, že Ďurka s Čurillom sa mali dopustiť vyššie uvedenej trestnej činnosti, ešte neznamená, že Zeman, Böhm, Makó a mnohí ďalší nepáchali trestnú činnosť. Ide však o to, že jej dokumentovanie a dokazovanie musí prebiehať jedine zákonným spôsobom.

Po desiate

Ak uznesenie odráža realitu, a teda Ďurka s Čurillom sa naozaj dopustili činnosti kladenej im za vinu, je na mieste otázka. Prečo to všetko robili? Z prílišnej horlivosti; v dôsledku opitosti mocou; v presvedčení, že zákonnosť je možné presadzovať aj za cenu drobných či väčších podvodov? Alebo sú za všetkým oveľa temnejšie motívy? Dostali voľné ruky od šialencovho režimu a Matovičovho Himmlera Lipšica porušovať zákon v mene revolučnej spravodlivosti?

Na tieto otázky odpovede prinajmenšom zatiaľ nemáme. No máme mnoho námetov na uvažovanie.