Dôvodom je pretrvávajúci spor medzi poľskou a bieloruskou pohraničnou strážou neďaleko dediny, kde bola v neľudských podmienkach uväznená malá skupina 32 afganských utečencov. Poľsko ich tam nepustí, takže nemôžu uplatniť svoje právo požiadať o azyl; Bielorusko, cez ktoré prišli, ich nepustí späť.

Odopierajú im nielen základné práva, ale aj základy, ako úkryt, lekársku pomoc, toalety a podľa poľských aktivistov dokonca aj jedlo a vodu. Ako sa dalo predpovedať, utečenci sú členským štátom EÚ Poľskom a Bieloruskom vážne zneužívaní a slúžia ako pešiaci vo väčšej geopolitickej hre.

Bilaterálna brutalita, cynizmus a pokrytectvo, ktoré sú tu vystavené, sú dostatočne revolučné. A napriek tomu je v tejto ignorancii ešte viac. Je to tiež súčasť rýchleho demokratického úpadku Poľska.



Núdzový stav je prvou takouto operáciou, ktorá sa v krajine realizuje od konca komunistického režimu, a ide dokonca ešte ďalej, než sú obmedzenia zavedené pri riešení pandémie Covid-19. Tento krok sa stretol s hlasnými námietkami poľských opozičných politikov, časti verejnosti a medzinárodných orgánov, ako je UNHCR.

Zvukové alarmy

Núdzový stav je síce lokalizovaný a zatiaľ len dočasný, ale poľský premiér Mateusz Morawiecki už pohrozil, že ho bude možné predĺžiť. Je zrejmé, že ide o vážnu a škaredú vec: núdzový stav obmedzuje prístup do hraničných zón médiám, aktivistom a väčšine bežných občanov a pozastavuje základné občianske práva, ako napríklad zhromažďovanie.

Prístup k „informáciám, ktoré sa týkajú ochrany štátnej hranice a obranných opatrení proti nelegálnej migrácii“, je výslovne obmedzený.



Z prvej ruky prichádzajú správy od poľských novinárov, ktoré ukazujú, že nejde o prázdne slová. Cenzúra - to je správny termín - sa začala. Medzinárodná mimovládna organizácia Reportéri bez hraníc vyjadrila vážne znepokojenie nad obmedzeniami médií. Aktivistom, ktorí tento špeciálny režim spochybnili symbolickým prestrihnutím nejakého ostnatého drôtu, môžu medzitým hroziť tvrdé tresty.

Navyše tento miestny stav núdze obmedzuje aj práva poľského parlamentu vo Varšave: pokiaľ tento stav trvá, nemôže hlasovať o otázke predčasných volieb. Vzhľadom na skutočnosť, že vládna strana práve stratila kontrolu nad svojou väčšinovou koalíciou, je nepravdepodobné, že by to bola náhoda. Manipulácia a potenciál vytvárať škaredé precedensy sú zrejmé.

Pohodlná kríza?

Aké sú dôvody takého drastického kroku? Poľská vláda, samozrejme, tvrdí, že koná pod silným nátlakom na ochranu národa i celej EÚ. Napriek tomu sú tieto tvrdenia transparentne, urážlivo falošné. V skutočnosti to, čo vidíme, je ďalší autoritársky zvrat v najdôležitejšej krajine Východu po rozšírení EÚ.



Tentokrát použitá taktika je až príliš známa, je to klasika: V bestselleri „How Democracies Die“ z roku 2018 americkí vedci Steven Levitsky a Daniel Ziblatt uviedli, že jednou z veľkých irónií demokratického úpadku a pádu bolo, že „samotná obrana demokracie sa často používa ako zámienka na jej rozvrat.“

Najmä vtedy, keď začínajúci autoritári používajú krízy a „obzvlášť bezpečnostné hrozby na ospravedlnenie protidemokratických opatrení“. Ak je to potrebné, také krízy môžu byť buď vyrobené, alebo výrazne prehnané.

Teraz je to poľská vláda riadená nacionalistickou pravicovou stranou PiS, ktorá je už známa tým, že ničí demokraciu a právny štát,  kde sa dá. A s pridanou iróniou: PiS a ich ešte pravicovejší spojenci používajú ako zámienku výstrelky iného, ​​vyspelejšieho autoritárstva. Je to bieloruský prezident Lukašenko.

Rozchod s Bruselom

V reakcii na to jeho susedia postavili zábrany, fyzické a morálne, navinuli ostnatý drôt a tiež hlboko falošný - ale módny - príbeh. Inšpirujú sa Maďarskom, členským štátom EÚ, ktorý experti oprávnene odsúdili za „nedemokratickosť“ a „konkurenčné autoritárstvo“.

EÚ nikdy nenašla účinný spôsob, ako sa vysporiadať s degradáciou demokracie v Maďarsku. Ale s jeho vodcom Viktorom Orbánom, hoci je zaradený medzi medzinárodných pravičiarov, západní liberáli zaobchádzajú prinajmenšom s neúctou, v súlade s jeho postojom.

Zdá sa však, že tí istí liberáli sú spokojní s jednaním, ktoré Litva, Poľsko a Lotyšsko používajú na predaj svojho neľudského a často aj nezákonného zaobchádzania s utečencami. Ich krytím je populárny príbeh o „hybridnom“ tomto a „vyzbrojenom“ tamtom, čo podnietilo americkú zúrivú hystériu z Ruska a od tej doby sa stalo základňou chatrného diskurzu z obdobia studenej vojny na celom Západe.



Niet divu, že oportunisticky pohotoví politici na východe EÚ teraz tvrdia, že čelia bieloruskej „hybridnej vojne“ vedenej s „ozbrojenými“ migrantmi, proti ktorej bránia nielen seba, ale celú EÚ, a dokonca, v žargóne z čias studenej vojny, aj celý „slobodný svet“. 

Poľský premiér Morawiecki s nehanebnou nadsázkou varoval pred Lukašenkovým pokusom vyvolať „celoeurópsku migračnú krízu“, v ktorom sa evidentne pokúša vzbudiť xenofóbne obavy medzi poľskými voličmi a EÚ všeobecne.

Vojnový stav?

V odhaľujúcom prerieknutí, minister vnútra Mariusz Kaminski sa odvolával nie na stav núdze, ale na stanné právo. A v dobrom, tiež zvalil vinu na „Rusov“, ako je to správne v dnešnej dobe, keď sa na Západe pose...me.



Blížiace sa rusko-bieloruské vojenské cvičenia Zapad-2021 si nejakým záhadným spôsobom tiež vyžadujú obmedzenie občianskych slobôd v Poľsku a zneužívanie utečencov vrátane Afganistanu. Realita však je taká, že manévre Zapad sa konajú každé štyri roky, podobne ako majstrovstvá sveta, a dnes nehrozí nič hrozivejšie ako v roku 2017, keď sa konali naposledy.

V skutočnosti ide o príbeh hystérie a vyvolávania paniky. Nič, čo by si vzdialene zaslúžilo výraz „vojna“ - v akejkoľvek forme - sa nedeje. Je pravda, že Lukašenko sa snaží vyvinúť tlak veľmi špinavým trikom. Terminológia „hybridnej vojny“ je však premysleným a nerozvážnym preháňaním.

Rozumní odborníci, ktorých zaujímajú fakty a nie demagogické výlevy, označujú to, čo Lukašenko  robí, za  „migračnú diplomaciu“.  Nemýľte sa: nie je to neškodná vec, ale skôr druh nátlakovej diplomacie. Napriek tomu to nie je vojna.



Pochádza tiež z veľmi izolovaného Bieloruska a je to veľmi slabý variant taktiky. Napriek tomu, že došlo k nárastu, skutočný počet utečencov prekračujúcich hranice je nízky, pričom veľká väčšina z nich nie je prijatá.

Neopodstatnený núdzový stav

Nestalo sa nič, čo by vzdialene zodpovedalo právnej definícii „núdzového stavu“, dokonca ani podľa poľského práva. Pretože takýto stav je určený na použitie v situáciách „všeobecného ohrozenia ústavného poriadku štátu, bezpečnosti občanov alebo verejného poriadku“.

A samozrejme iba vtedy, keď „bežné ústavné prostriedky“ nepostačujú. To je litera zákona - a neexistuje žiadny rozumný alebo čestný spôsob, ako v súčasnej situácii tieto podmienky splniť.



Ak stále nechápete, prečo všetky tie voľné reči o „hybridnej vojne“ nie sú len veľmi hlúpe, ale aj nebezpečné, zamyslite sa nad podivnými myšlienkami muža, ktorý sa volá Zbigniew Ziobro - poľský minister spravodlivosti.

Pre neho je ťažké stráviť, že Súdny dvor Európskej únie odoláva autoritatívnym útokom na poľské súdnictvo, ktoré navrhol, dokonca aj pokojná EÚ vedie „hybridnú vojnu“. Nie, nie proti Bielorusku alebo Rusku, ale voči svojmu vlastnému Poľsku.  Áno, je to tá istá EÚ, ktorá napríklad v roku 2018 poskytla čistý príspevok 12 miliárd eur do poľského rozpočtu.

To, čo sa teraz deje v Poľsku, je divoké zneužívanie zúfalých utečencov a ďalší autoritársky pokrok v rámci EÚ. Je to zvrátený Gesamtkunstwerk, poháňaný nečestnosťou a zlovoľnosťou poľských pravičiarov, brutalitou zahnaného diktátora v Bielorusku a v neposlednom rade lacnou rečou o „hybridnej vojne“ a „vyzbrojovaní“, ktorú presadzujú západní liberáli a centristi. Keď sa nabudúce pozriete na tie pojmy, stojí za to sa ich opýtať, prečo sa používajú - a kto je v skutočnosti obeťou.