Komentár Juraja Draxlera (Facebook / status)

Status exministra školstva Juraja Draxlera o klamstvách slovenských novinárov prinášame v plnom znení.

A treba povedať, že tí naši to robia úplne bežne. Stačí sa pozrieť na veľké témy posledných dní. Takmer všetky médiá podsúvali, že generálny prokurátor sa len tak sám od seba rozhodol zastaviť niektoré trestné veci. To nie je pravda: obrátili sa naňho obhajcovia a on nejako rozhodnúť musel. Lebo zákon.

Médiám sa vzápätí nepáčilo, že na tlačovku pozval iba televízie a tlačovú agentúru. A tak mu odkázali, že tak porušil tlačový zákon. Jeden šéfredaktor v úvodníku dokonca tvrdil, že ten zákon im dáva právo byť pozvaní na tlačovku. Opäť, nikde v zákone to nie je, neexistuje ani žiadny výklad zákona v tomto zmysle.

Nejaká iná veľká téma?

Dnes je výročie útoku na Dvojičky. Jeden denník má článok, v ktorom sa vyvracajú údajné hoaxy o tom útoku. To by bolo v poriadku, až na to, že sa to "vyvracia" klamstvami. Článok sa napríklad vysmieva z textu v Europhysics News, ktorý pred šiestimi rokmi spochybnil, že Dvojičky mohli spadnúť tak, ako spadli, po náraze lietadiel.

Vraj hlavný autor článku nemá v podstate žiadnu kompetenciu sa tak vyjadrovať, lebo sa vedecky zaoberá "hlavne solárnou energiou". V skutočnosti daný autor, Steven Jones, má za sebou veľmi slušnú dráhu fyzika, špecializujúceho sa na problémy jadrovej fúzie. Teda rozhodne žiadna "ľahká váha". Aj ďalší dvaja z celkovo štyroch autorov majú slušné resumé, v ich prípade priamo inžinierske.

Nehovorí to nič o tom, či majú pravdu. Ale to je úplne jedno, fascinuje to, ako článok o nich klame. (Sú tam aj ďalšie nepresnosti a "nepresnosti".)

Vyvracanie hoaxu hoaxom

Mimochodom, autor daného článku, V. Šnídl, sa priam špecializuje na "vyvracanie" hoaxov hoaxami. V jeho tvorbe sa dajú nájsť tvrdenia, že v Čečensku platí šaría alebo že z krajín ktoré, naopak, šaríu praktizujú k nám prichádza len nejaká nevýznamná časť utečencov.

Alebo, ako tvrdil nedávno, že obrovská dvadsaťročná vojenská aktivita v Afganistane vlastne veľmi neprospievala zbrojárskym firmám (to už sa človek naozaj musí opýtať, na akej planéte niekto takýto žije, že má potrebu až takéhoto propagandistického nasadenia).

Toto nie sú nejaké drobnosti. Sú to úplne zjavné manipulácie faktov a kontextu. Problém je, že takéto veci si ešte časť verejnosti všimne, pretože ide o témy, ktoré sú dosť intenzívne preberané. Ale podobné manipulácie sa dejú aj v iných oblastiach. Sám často upozorňujem na vyslovene toxické manipulácie v informovaní o školstve a jeho problémoch. Lenže školstvo ako také ľudí až tak nezaujíma a o to ľahšie sa médiám šíria rôzne nepravdy a, čo je ešte horšie, polopravdy.

Najdrzejší novinári

Nie vždy to je len takto. Sú oblasti, v ktorých novinári klamú úplne bez začervenania. Tam, kde cítia, že majú za chrbtom niekoho mocného. Preto sa nezdráhajú napísať úplne zjavné nepravdy o Rusku, Srbsku a podobne.

Aj na mojom blogu som to ilustroval na príklade jedného z najdrzejších "novinárov" A. Bána, ktorý sa úplne bezočivo odvoláva na údajný nález Medzinárodného súdneho dvora ohľadom Kosova, ktorý neexistuje, novinár si ho proste vymyslel. Alebo rovnako fabuluje o knihe rakúskeho dramatika Handkeho o Srbsku a pripisuje mu vymyslené veci. Toto je ale presne kategória neprávd, ktorými sa napríklad vyššie spomínaný V. Šnídl s veľkou pravdepodobnosťou nikdy venovať nebude.

Prečo to títo ľudia robia? Sú na to podľa mňa tri hlavné dôvody:

Najsilnejšie, čo existuje: médiá priťahujú ľudí, ktorí chcú byť nejako oceňovaní a vyhľadávajú si prostredie, kde môžu ukazovať, že zdieľajú jeho "hodnoty", nenávisti, alebo obdiv k niekomu či niečomu. A príslušnosť k prostredu potom treba demonštrovať tým, že sa "bojuje" proti niekomu či za niečo. A v tomto boji je dôležitá "pravda", nie fakty.

2. Jemné vplyvové pavučiny

Veľa politického tónu médií ovplyvňujú ľudia v pozadí. Takí, ktorí sa s novinármi stretávajú a našepkávajú im, čo je "správne". Úplne učebnicovým príkladom bol "štrajk učiteľov" v roku 2016, ktorí živili ľudia ako Pavol Demeš, zdanlivo neutrálne sa pohybujúci medzi aktivistami a novinármi na jednej strane a ľuďmi s transatlantickým pozadím na strane druhej (z tohto pozadia je daný pán roky výborne platený). Jednoducho, veľmi významnú úlohu tu hrajú politické mimovládky či akože neutrálni jedinci.

3. Intelektuálna nenáročnosť

Tie zjednodušenia často súvisia aj s intelektuálnou nenáročnosťou daného prostredia. Potrebujú hlásať nejaký nezmysel, ktorému môžu ľahko aj sami veriť. Pekne to vidieť pri podpore našich nekonečných reforiem, kde média, aj jednotliví novinári, často v priebehu rokov tlieskajú navzájom si odporujúcim reformným nápadom, ale sami väčšinou tie rozpory ani nie sú schopní pochopiť.

Znovu, ako pri všetkých podobných príležitostiach, musím upozorniť, že ak hovorím o "novinároch", značne zjednodušujem, väčšina si robí proste svoje remeslo. Tí, ktorí tvoria takéto manipulácie, patria k menšine.

Je ešte čas na zmenu?

Samozrejme, aj časť z nich treba chápať. Noviny sa nejako musia predávať, k tomu patrí aj to, že správy musia byť nejako teatrálne, väčšina čitateľov je, bohužiaľ, taká. Takisto platí, že noviny nemôžu uverejňovať vedecké traktáty, ale texty so značnou dávkou zjednodušenia.



Takisto platí, že v prostredí médií máme veľa veľmi šikovných ľudí. Ja osobne som napríklad hocikedy pripravený médiá tam, kde je to treba, aj férovo brániť (proti hocikomu, aj davu) aj pochváliť, kde si to naozaj zaslúžia. A dokonca si myslím, že aj veľká časť z tých manipulátorov by sa za trochu zmenených podmienok vedela správať oveľa zodpovednejšie. Práve preto treba presne o tom, čo ich k danému konaniu vedie, hovoriť.

Ale toto všetko neznamná, že my ako verejnosť máme tolerovať úplne očividné klamstvá a hrubé manipulácie. Neklamme si. Ak sa máme ako spoločnosť zmeniť k lepšiemu, bez zmeny médií to jednoducho nepôjde.

Novinárske vzory alebo "charakter"

Možno je dôležité hovoriť aj o novinárskych vzoroch. Ja ich mám veľa, od Gillian Tett, novinárky Financial Times, ktorá sa nebála upozorňovať na podivné praktiky finančných trhov v čase, keď to vôbec v jej kruhoch nebolo populárne a až kríza, ktorá vypukla v rokoch 2007-8 jej dala za pravdu. Až po takéto šéfredaktora relatívne malého periodika, tiež britského, Private Eye, Iana Hislopa, ktorý už vyše 20 rokov uverejňuje veľmi nepríjemné články o členoch britského establišmentu, aj keď je jeho časopis potom kvôli súdnym sporom takmer permanentne na hrane krachu. To sú odvážni novinári.

Ale nebudem to komplikovať takýmito vzormi, skúsim to s niekým oveľa známejším. Aj keď fiktívnym. Novinár Fandor vo Fantomasovi. Samotné novinárske remeslo bral úplne cynicky, neváhal len tak si napríklad vymyslieť rozhovor s tajomným zločincom, nech sa noviny predávajú.

Ale keď išlo do tuhého, postavil sa, s ohrozením života, za všetkých okolo seba. Za krásnu snúbenicu, ľudí, ktorých Fantomas uniesol, aj za nemotorného komisára Juvea. Proste človek, s ktorým sa cítite dobre. Pretože mal to, čo je také veľmi dôležité u každého človeka, či už novinára, alebo iného. Charakter.