Komentár Eduarda Chmelára (Facebook/status)

Pokrytectvo vlády

Som nesmierne znechutený z nedôstojných osláv 77. výročia Slovenského národného povstania. Povedzte mi, čo je to za logika. Štát sa usiluje silou-mocou nahnať státisíce ľudí na omšu s pápežom, ale na oslavách najvýznamnejšieho štátneho sviatku SR zakáže účasť verejnosti a urobí z nich papalášsky mejdan. Keď prezidentka recituje frázy o spájaní ľudí a takto necitlivo ich rozdelia. Opozícia svoju prítomnosť na takejto fraške za takýchto okolností celkom odôvodnene bojkotovala.

Zachraňoval to svojím autentickým a sympaticky oduševneným prejavom snáď len 93-ročný partizán pán Vladimír Strmeň. Ale aj tu treba pripomenúť, že tí štyria veteráni na pódiu neboli jediní žijúci hrdinovia SNP, ako to občas mohlo vyznieť z oficiálnych príhovorov. Nie všetci však mohli a hlavne nie všetci chceli počúvať „hlboké myšlienky“ Zuzany Čaputovej. A už vôbec nemali chuť robiť krovie papalášom a stať sa výstavnou trofejou pre ich fotografie.

K fašizmu máte oveľa bližšie vy

No ak bolo niečo ešte odpornejšie ako papalášske maniere súčasnej vládnej garnitúry, tak to bolo hulvátske správanie niekoľkých desiatok ľudí. Tých, ktorí svojím piskotom a hanlivými výkrikmi narúšali nielen slávnostné prejavy, ale aj pietny akt kladenia vencov. A neprestali dokonca ani počas vyvesenia štátnej zástavy a zaznení hymny! Je to oplzlosť! Chcel som to napísať už vtedy, keď hulákali na premiéra Hegera v Kališti, že je fašista, ale poviem to na plné ústa tu: K fašizmu máte oveľa bližšie vy. Fašizmus sa totiž zrodil zo živočíšnej nenávisti a neznášanlivosti, z fanatického a nezmieriteľného odporu voči všetkým, ktorí nie sú ako my.

Myslíte si, že ste hrdinovia, keď ste si na niekoho zakričali a zanadávali, ale ste len nevychovaná zberba, ktorá nemá úctu k ničomu. Aj ja mám plné zuby tejto vlády, ale nemýlim si pietny akt s politickým mítingom. Vy ste tým neuškodili papalášom, ľudia ako Jaroslav Naď sa otrasú a idú ďalej, vy ste tým urazili obete Povstania. Zneuctili ste pamiatku na hrdinov SNP, a to je čistá špinavosť. Nikdy som vás nevidel na oslavách Povstania, len posledné dva roky tam chodíte hulákať ako kedysi hulákali náckovia.

Význam fašizmu

Ak by som mal predniesť hlavné posolstvo z dnešného dňa, povedal by som: nedovoľte, aby sa zdevalvoval význam slova fašizmus a aby sa politicky zneužíval. Spýtajte sa tých, ktorí prežili kruté mučenie a koncentračné tábory, ktorí stratili príbuzných v masových hroboch. Tých, ktorým vypálili dediny, ktorých dokopali na ulici za bieleho dňa pre ich židovský alebo rómsky pôvod, čo to bol fašizmus. Vykrikovať na niekoho spoza plota nebolo nikdy prejavom hrdinstva, ale zbabelosti a podlosti. Hanbím sa za vás a je mi nesmierne ľúto, že sa veteráni Slovenského národného povstania tohto dožili!

Slovenské národné povstanie - najdôležitejší sviatok

Niet dôležitejšieho štátneho sviatku ako je výročie Slovenského národného povstania. Nielen preto, že naši predkovia preukázali nevídanú odvahu v apokalyptickom boji proti nepriateľovi, ktorého konečný úmysel bol vyhubiť nás. Nielen preto, že sme pred celou Európou preukázali svoje hodnoty a postavili sa na stranu víťazov slobodného sveta. Ale predovšetkým preto, lebo v ohni Povstania sme vlastnými rozhodnutiami, vlastnými silami a vlastnými prostriedkami vytvorili štátne orgány a štátne inštitúcie. Tie, ktoré neskôr viedli zápas o národnú emancipáciu až do vyhlásenia nezávislosti Slovenskej republiky.

A na prvom mieste Slovenskú národnú radu, ktorú pre mňa stále nepochopiteľne parlament v roku 1992 zmenil na ahistorický paškvil „Národná rada Slovenskej republiky“. Nie náhodou je to jediný štátny sviatok, kedy sa na oslavy schádzajú delegácie z desiatok krajín uvedomujúc si jeho význam možno hlbšie ako my.

Taká hanebnosť, toľko špinavých lží!

Veľmi ma hnevá, keď sa stále objavujú hlasy spochybňujúce význam Povstania. Nielen zo strany neoľudákov, pre ktorých má väčšiu hodnotu bábkový prezident okypteného vazalského štátiku, ktorý namiesto toho, aby chránil vlastný národ, ako zbabelý vlastizradca vyznamenával nacistov, ktorí za sebou zanechávali masové hroby a vypálené dediny, ale aj zo strany čechoslovakistov. Len predvčerom som počul pohŕdavý názor nejakej mudrlantky, že aj tak to nemalo celé zmysel. Že sme boli iba kolaboranti, ktorí sa na konci vojny vypočítavo pridali na stranu víťaza. Taká hanebnosť, toľko špinavých lží!

Povstalci vôbec nemali nič isté, väčšina z nich nastupovala do bojov proti obrovskej presile s vedomím, že zahynú. Ale bola pre nich prijateľnejšia porážka v boji ako pasívna kapitulácia. Nikdy sa nevzdali. Ani po dobytí Banskej Bystrice nikto nedal pokyn na kapituláciu alebo zloženie zbraní, presunuli sa do hôr a tam pokračovali v boji v krutej zime až do konca.

Vydržali do príchodu Červenej armády

Tí z nás, ktorí majú Povstanie v krvi, ktorí ho poznajú odmalička z nekonečných rozprávaní našich dedov, vedia, o čom hovorím. Nikdy neprestanem byť hrdý na nášho starého otca a starú mamu. Starý otec Vojtech Dubíny sa ako horár zapojil už do príprav Povstania. Predovšetkým však bol hrdinom jednej z najslávnejších bitiek našich dejín, bojov o Čierny Balog.

Patril k 15 mužom partizánskeho oddielu Nikolaja Radula, ktorý sa pridal s guľometom v ruke k 40 obrancom Čierneho Balogu. Dodnes nechápem, ako je možné, že táto hŕstka statočných chlapov dokázala od 28. do 29. januára 1945 dvadsať hodín v treskúcej zime a hlbokom snehu odolávať neuveriteľnej vyše 700-člennej nacistickej presile. A vydržali do príchodu Červenej armády!



Starý otec bol ranený, odmrzli mu dva prsty, ale Nemci sa do Čierneho Balogu nedostali. Hrdinské skutky jeho obrancov sú zobrazené v legendárnom románe Kronika od Petra Jilemnického, ale aj v pamätiach Nikolaja Semionoviča Radula Blčiace rudohorie. Patria do našej rodinnej pamäti ako antické eposy a nedovoľujú nám za žiadnu cenu znesvätiť tento odkaz. Nech mi niekto povie do očí, že toto všetko, čo podstúpili, bolo zbytočné!

Posledná žijúca účastníčka bojov o Čierny Balog

Starý otec už nežije, ale jeho pochodeň nesieme my, jeho najširšia rodina. Žije však stará matka, 95-ročná Anna Dubínyová, posledná žijúca účastníčka bojov o Čierny Balog. S nasadením vlastného života pomáhala raneným partizánom dostať sa do horárne.  Tam ich ukrývala a ošetrovala, zbierala zbrane, ktoré poodhadzovali vojaci utekajúci z východného frontu, robila oddielu spojku a nosila správy z okolitých obcí. Poznala hory a vedela sa vyhnúť nemeckým hliadkam. Bola dušou všetkých ilegálnych akcií. Kedysi chodila na besedy a spolu s manželom organizovala na výročie SNP populárne posedenia pri partizánskej vatre v Kučišdorfskej doline v Pezinku. Keď si obliekla sako, bola vyznamenaniami ovešaná po celej hrudi ako rytier v zbroji.

Dnes už o pocty nestojí a myšlienka, že by jej odovzdával metál súčasný minister obrany je jej dokonca proti srsti. Veľmi zle nesie, že v dedine, o ktorú tak ťažko bojovali, v ktorej okolí je 13 pamätníkov a masových hrobov a v každej chalupe mali niekoho, kto zahynul – dostal Kotleba v krajských voľbách vyše 80 percent hlasov. Aká slabá je naša historická pamäť! Ale jej svedectvo nesmie zostať zabudnuté, preto sa teším, že ma oslovil časopis SZPB Bojovník a pri príležitosti jej okrúhleho jubilea s ňou urobím rozhovor.

Tvrdý politický boj

Nech vás nemýli, že dnes všetci papaláši omieľajú, ako si SNP vážia a ako nikdy nezabudnú. Nie je to veľmi úprimné a nebolo to vždy samozrejmé. Presadeniu výročia Povstania ako štátneho sviatku predchádzal tvrdý politický boj. Bolo to v období, keď sa na Slovensku rušili pomenovania ulíc a námestí po Slovenskom národnom povstaní a jeho hrdinoch. Treba si uvedomiť, že presadenie výročia SNP ako štátneho sviatku, ktorý schválila Slovenská národná rada 29. septembra 1992 na návrh Strany demokratickej ľavice, bolo súčasťou boja o charakter budúceho štátu.

V spoločnosti vrcholili neoľudácke resentimenty a išlo o to, na akých hodnotových základoch bude stáť budúca nezávislá Slovenská republika. Proti návrhu sa ostro stavala najsilnejšia opozičná strana KDH, ale aj časť HZDS. Proti hlasoval aj neskorší premiér Mikuláš Dzurinda, ktorý sa neskôr týmto sviatkom naoko hrdil. Ale nikdy ho nemal v krvi. Práve tak ako súčasná vládna garnitúra. Oni nechodia na spomienkové stretnutia s občanmi, nikdy to nerobili a tu si iba odbavujú formálnu povinnosť a využívajú imidžovú príležitosť odfotiť sa so žijúcimi legendami.

Drahé Slovenky, drahí Slováci, drahí spoluobčania, buďte hrdí na tento najodvážnejší čin našich dejín. Je v ňom naše srdce a naša podstata, je v ňom to najlepšie z nás. Ale nezabúdajte, že vojna je najhoršie zlo a mier sa zakladá na úcte voči každému človeku. A keď pôjdete zasa k pamätníkom, spomeňte si na slová armádneho generála Ludvíka Svobodu, ktorý povedal: „Stojíme na posvätnej pôde pokropenej krvou bojovníkov za slobodu, tu sa bojovalo, tu v každej rodine chýba otec, syn alebo dcéra, ktorí padli, aby sme my mohli žiť v mieri.“ Česť a večná sláva hrdinom Slovenského národného povstania!