Názor Daniela Broudyho a Makotoa Arakakiho (Frontiers)
Marshall McLuhan v 60. rokoch pozoroval, že ľudia sú nástrojári, ktorých nástroje ich nakoniec pretvoria. Po päťdesiatich rokoch preto navrhujeme, aby aforizmus zahŕňal „prebudovanie“ ľudí, pretože súčasný vek internetu slúži ako globálny nervový systém pre ľudstvo. Tvrdia to svorne Daniel Broudy a Makoto Arakaki z katedry anglickej komunikácie Okinawskej kresťanskej univerzity Nishihara v Japonsku.
Ako je možné, že ľudia dovolia svojim nástrojom prekonať hodnotu samotného ľudstva? Jacques Ellul opísal integračnú propagandu ako snahu prispôsobiť verejnosť požadovaným vzorcom myslenia a správania, ktorá je zameraná na dosiahnutie úplnej zhody.
Neviditeľná ruka trhu a účinky jej magických nástrojov na správu vecí verejných zostali väčšinou pred verejnosťou skryté. Ako predpokladal McLuhan v šesťdesiatych rokoch minulého storočia, ak „rastúce elektronické prostredie“ bolo globálnou dedinou, ktorej členovia vo veľkej miere fungovali bez obmedzení priestoru a času, potom sa internet stal jeho centrálnym nervovým systémom.
Asimilovala technokracia efektívne demokraciu? Chris Smith poznamenáva, že spoločnosť Neuralink, založená Elonom Muskom, „už má čipy a spôsob pripojenia k mozgu a počítaču“. Internet dnes hrozí úplnou integráciou ľudí do bezproblémovej nervovej matice vylepšenej nástrojmi rozšírenej reality. Na Svetovom vládnom fóre 2017 v Dubaji napríklad Musk označil herný priemysel za budúci model sociálnej organizácie.
Programátor, ktorý je splnomocnený rozvíjať ďalšiu úroveň vnímanej objektívnej reality, sa tak stáva tvorcom novej formy sociálneho života bez nutnosti politiky. Herbert Schiller varoval pred silou „informačnej infraštruktúry“, ako ju nazval, kde ľudia absorbujú obrazy a správy prevládajúceho sociálneho poriadku, ktoré „vytvárajú referenčné rámce a vnímanie“ a „izolujú väčšinu od predstavy alternatívej sociálnej reality“.
Táto vrstva konvergencie, všeobecne chápaná ako evidentný technologický pokrok, predpovedá budúcnosť ľudskej autonómie a suverenity, ktorá môže byť iba ťažko pochopená ako nádejná a zvolená zdola nahor masami.
Také pohyby nie sú pre bystrého pozorovateľa prekvapujúce. Pri úvahe o koncepcii mocenskej elity C. Wrighta Millsa z roku 1956 Alan Wolfe poznamenáva, že „Amerika ... dosiahla bod, v ktorom boli vyčerpané veľké vášne pre myšlienky. Odteraz budeme na riešenie našich problémov potrebovať technické znalosti, nie úvahy intelektuálov“.
Tieto nové elektronické nástroje a ich rastúca všadeprítomnosť, kontrolovaná elitnými strážcami, sú predzvesťou obdobia, keď marketing a „migrácia každodennosti ako stratégie komercializácie“ pravdepodobne vymaže potrebu nielen politického diskurzu, ale v konečnom dôsledku aj jeho inštitúcií.
Rastúca fundamentalistická viera vo vedu a jej technologické potomstvo na voľnom trhu ako mechanizmy riešenia sociálnych problémov ohrozuje politický diskurz hľadajúci pozitívnu zmenu.
V rozhovore pre CNBC z roku 2009 predseda spoločnosti Google Eric Schmidt odhaľuje ďalšiu vrstvu konvergencie smerujúcu zhora nadol, a to samotného nástroja ako činiteľa sociálnych zmien. V reakcii na kritiku praktík spoločnosti Google pri uvádzaní údajov svojich používateľov na trh, Schmidt poznamenal:
Schmidt tu zosobňuje údaje odvodené z vyhľadávacích nástrojov a vytvára tak príťažlivú ilúziu, že veľké technológie a ich nástroje sa stali novými a nespochybniteľnými činiteľmi štátnej moci.
S marginalizáciou občianskych hlasov - najmä disidentských názorov od 11. septembra - skutočný politický diskurz bol kooptovaný týmito firemnými mytológiami a algoritmami, ktoré presviedčajú masy, že neoliberálny globálny poriadok, riadený technokraciou, je nielen výhodný, ale aj potrebný.
Implicitná správa je dostatočne jasná: odpor voči sociálnym zmenám, ktorý tieto nové nástroje vyvíjajú a presadzujú, je zbytočný.
Pri ďalšom zdôraznení problému, ktorý naše stále sofistikovanejšie nástroje predstavujú pre nás obyčajných smrteľníkov, Muskova prezentácia ukazuje ešte ďalší rozmer konvergencie. Sám podnikateľ sa stal médiom, prostredníctvom ktorého sa táto prekvapivá správa dostala do verejného diskurzu.
Keďže naše komunikačné nástroje sa rýchlo stávajú príliš silnými na to, aby sme ich my ľudia dokázali obsiahnuť, musíme s nimi splynúť. Nie je samotná spoločnosť nič viac ako ekonomika?
Olivia Solonová sa pýta, či má Musk pravdu v tom, že sa musíme stať kyborgami. Opäť vidíme personifikáciu nástrojov, ktoré pozdvihujú neživé veci na postavenie autonómnych a suverénnych agentov, pretože vnútorná hodnota ľudí sa znižuje.
Stroje zaujímajú sociálnu pozíciu ako prirodzené rozšírenie mocenskej elity, ako bratia veľkého brata. Také sú charakteristiky strojov zrodených zo sily technokratov, ktorí v nich vidia ešte väčšiu príležitosť na zachytenie a kontrolu ľudských zdrojov. Zuboff, sumarizuje problém s iróniou.
Posuny paradigmy v spoločnostiach oproti histórii sa však pozorovateľom javia ako malé prekvapenie. V roku 1980 Bertram Gross predpovedal napríklad zbližovanie masovej spotreby a korporátneho zajatia más so vznikom nových informačných technológií.
„Zhromažďovanie informácií je teraz možné prostredníctvom stále sofistikovanejších systémov,“ poznamenáva, „vrátane hrozivejších foriem diaľkového elektronického sledovania“.
Katherine Albrechtová a Liz McIntyreová opisujú túto úroveň konvergencie v elektronickom sledovaní ako odvetvie, ktoré „patentovalo niektoré fantasticky zlovestné obchodné pojmy v štýle sci-fi“.
S neustálym pokrokom v rýchlosti spracovania a sieťovom výpočte Gross poznamenáva, že „najznepokojujúcejšie je, že prostriedky kontroly nad touto veľkou masou boli vyvinuté do takej miery, že centralizované systémy dokážu udržať prehľad o neuveriteľnom množstve informácií v dlhých sekvenciách široko rozptýlených systémov“.
Prečo pri pohľade na oslnivý pokrok vo výrobe strojov nevidíme, ako tieto nové stroje zásadne zmenia budúcnosť? Autori sa to snažia vysvetliť v ďalších pokračovaniach článku.