Peter Tóth na portály ďateľ.sk uverejnil zahranično-politický komentár k zdrvujúcej porážke USA v Afganistane. Komentár preberáme v plnom znení. Dvadsať rokov trvajúca odpoveď Američanov na 11. september 2001 nemá žiaden hmatateľný strategický výsledok. Dôsledkom je porážka a zaslúžené poníženie USA a, čo je najhoršie, množstvo zničených životov.

Cintorín svetových mocností

Nie je žiadna veda pochopiť, že Američania utrpeli v Afganistane trpkú porážku. Oveľa ťažšie je pochopiť, ako a prečo k tomu došlo. Ako jedna z odpovedí sa ponúka stará známa pravda, že Afganistan je cintorínom svetových mocností. Hovoriť by o tom vedeli Briti aj Rusi. A dnes už aj Američania, aj keď triezvo uvažujúcim stratégom vo Washingtone muselo byť jasné, že prehrali, najneskôr vtedy, keď ani nemilosrdné bombardovanie Tora Bora neprinieslo želaný výsledok: dolapenie alebo aspoň usmrtenie Usámu.

To nás privádza na počiatok celej dvadsaťročnej odysei. Al-Káida naplánovala a uskutočnila majstrovský plán. Z pohľadu západných štandardov išlo o teroristický akt, no videné čisto vojenskou optikou útoky na dvojičky a Pentagón boli výsledkom geniálnej operácie na území nepriateľa.

Urobte niečo!

Vžime sa teraz do psychológie americkej verejnosti a jej politického vedenia v roku 2001. USA nemali inú možnosť, museli niečo urobiť. Občania žiadali, aby vláda vo Washingtone potrestala tých, čo vyhlásili USA na ich území vojnu. Nevedeli, čo presne má vláda urobiť, no v každom prípade očakávali, že niečo podnikne. A tak sa zrodila vojna v Afganistane bez jasne stanovaného strategického cieľa. Každá vojna vedená bez stratégie je odsúdená na neúspech. Môžete mať najsilnejšiu a technologicky najvyspelejšiu armádu na svete, čo USA aj majú. Bez jasnej stratégie prehráte.

Odpoveďou Američanov na útoky al-Káidy, ktorej poskytoval v Afganistane útočisko režim Talibanu, bola tradičná vojna s pozemnými a vzdušnými operáciami proti netradičnému protivníkovi. Americká odpoveď trvala 20 rokov. Trochu pridlho na to, aby niekto predniesol svoj argument. Keď bolo jasné, že Spojené štáty v Afganistane nič nedosiahli, namiesto rýchleho odchodu sa rozhodli ostať. A pokúsili sa zmeniť krajinu. Presnejšie na mieste starodávnej civilizácie sa pokúsili vybudovať novú. Aké Americké! A aké naivné!

Premena krajiny, ktorá sa nikdy nekonala

Al-Káida sa stiahla do hôr a susedného Pakistanu, Taliban sa zmenil na duchov a splynul s miestnymi pastiermi kôz či producentmi ópia. Taliban však nikam neodišiel, iba sa preskupil a uchýlil sa k partizánskej forme boja proti cudziemu votrelcovi a jeho domácim kolaborantom.

Nový režim nikdy nemal kontrolu nad významnou časťou krajiny. Nie nadarmo Američanmi podporovaný afganský prezident dostal prezývku „starosta Kábulu“. Premena krajiny na liberálnu demokraciu jednoducho nefungovala a fungovať ani nikdy nemohla. Nefungovala dokonca ani v Kábule, no tam udržiavali zdanie úspechu koncentrované vojenské sily USA a spojencov z NATO. Aké efemérne bolo toto zdanie, ukázala rýchlosť, s akou Taliban prebral kontrolu nad celou krajinou a hlavným mestom po odchode Američanov.

Afganistan ako most medzi regiónmi

Ak chceme pochopiť, prečo USA nemohli nikdy uspieť, musíme sa aspoň zbežne zamyslieť nad tým, čo je Afganistan. Pohľad na mapu nám napovie, že krajina je geografickým mostom medzi Strednou Áziou a juhom Ázie. Takisto by sa dala považovať za prechod medzi Stredným východom a južnou Áziou. Afganistan má mimoriadne komplexnú geografickú polohu a zložitú geografickú morfológiu. S Iránom na západe zdieľa hranicu s dĺžkou 921 kilometrov. Na severe susedí s Turkménskom (804 km), Uzbekistanom (144 km), Tadžikistanom (1 357 km) a Čínou (76 km). Od severu na juh sa ťahá východná a od východu na západ zase južná, celkov 2 670 kilometrov dlhá hranica s Pakistanom. Aj v dôsledku tejto lokalizácie neexistuje nič také ako afganský národ, pretože krajinu a jej spoločnosť tvorí množstvo národnostných skupín. Od Paštúnov, Tadžikov, Hazarov, cez Amikov, Turkménov, po Balochov, Arabov a mnohých ďalších.

Obyvatelia Afganistanu iba veľmi voľne odvodzujú svoju identitu od štátu. Ich lojalita a identita sa odvíja predovšetkým od príslušnosti k rodine, klanu, kmeňu a kmeňovému zväzu. Samozrejme, náboženstvo tvorí integrálnu a dominantnú súčasť ich identity. Náboženské zákony majú v mnohých oblastiach prednosť pred štátnymi. To isté platí o uprednostňovaní kmeňového a klanového zvykového práva pred afganským zákonodarstvom. Aj to je dôvod, prečo budovanie nového národa v Kábule Američanmi nikdy nemohlo uspieť. A to je aj dôvod, prečo túto vojnu napriek 20 rokom jej trvania prehrali. Prehrali by ju, aj keby mali sily a vôľu v Afganistane zotrvať ďalšiu dekádu či celých sto rokov.

Vzhľadom na zložitú geografickú morfológiu krajiny nie je možné Afganistan centrálne riadiť. Obrovské horské masívy, nepriechodné a ťažko prehľadné údolia ovládajú miestne kmene, nie vláda v Kábule. Vzhľadom na povahu terénu ani najmocnejšie intervenčné vojská nedokážu prebrať kontrolu nad celou krajinou. A to je zase dôvod, prečo sa podarilo tak al-Kájde, ako aj Talibanu splynúť s bežným vidieckym obyvateľstvom.

Neovládateľná krajina, ktorú nemožno ignorovať

V Afganistane nemá žiadna vláda úplnú kontrolu. A nikto si ho nikdy v celosti nepodmaní. Práve s ohľadom na jeho geneticky danú nestabilitu a dôležitú geografickú polohu regionálne aj svetové mocnosti sa oň nemôžu prestať zaujímať. Napríklad Sovietsky zväz tam v roku 1979 nešiel predovšetkým zachraňovať nepopulárnu pro-komunistickú a pro-sovietsku vládu, ale vstúpil do vojny presne z tých istých dôvodov ako Američania v roku 2001. Bol to radikálny islam, čoho sa Moskva najviac obávala, pretože z Afganistanu sa mohol začať šíriť cez stredoázijské sovietske republiky do srdca ruskej ríše. Samozrejme, že mudžahedínov, predchodcov Talibanu a al-Káidy, ochotne podporovali Američania, pretože Afganistan sa stal jedným z mnohých zástupných bojísk studenej vojny. No primárnym úmyslom moskovskej vlády bolo chrániť Sovietsky zväz pred šírením radikálneho a militantného islamu z Afganistanu.

Rusi sa dnes síce smejú z americkej porážky, no do smiechu im dvakrát nie je, pretože vedia, že Stredná Ázia je z pohľadu ich záujmov rovnako zraniteľná, ako bola v roku 1979. Aj preto poskytujú stredoázijským štátom všestrannú pomoc. Ani čínski stratégovia neplesajú nad odchodom Američanov, aj keď im ich porážka nie je proti mysli, pochopiteľne. Vedia však, že úspech Talibanu môže mať negatívny vplyv na extrémistické tendencie ujgurskej moslimskej menšiny na severozápade Číny. Plno starostí majú aj v Turkménsku, Uzbekistane a Tadžikistane. No pokojne nemôžu spávať ani v Kirgizsku či Kazachstane, aj keď s Afganistanom priamo nesusedia.

Taliban ovládol Afganistan a z pohľadu miestnej histórie a politickej kultúry to nie je nič mimoriadne. Tak ako mnohí jasajú, iní nad tým v krajine žialia. Rovnako, ako niektorí sa tešili, že ich klan sa držal moci v Kábule pod ochranou americkej armády a iní kvôli tomu škrípali zubami. Neprináleží nám hodnotiť miestne pomery optikou našich hodnôt a štandardov. A rovnako nemiestne a hlúpe je myslieť si, že bolo dobrým nápadom vtrhnúť vojensky do krajiny bez náležitého plánu a pokúsiť sa zmeniť jej tisícročia pretrvávajúcu kultúru a zložitú štruktúru spoločnosti.

To by sme mali mať na pamäti, keď slovenskí atlantickí nadšenci začnú najbližšie zvolávať šíky do zbrane v mene pochybných spojeneckých záujmov.

Zdroj: datel.sk