"Verím, že pán minister zariadi, aby toto Tupelo viac nerobilo hanbu štátnej službe a pôjde kade ľahšie svinskym krokom." Bez úpravy aj gramatickej opravy citujem text zo statusu predstaviteľa jednej z vládnych koaličných strán, ministra financií a podpredsedu vlády Slovenskej republiky, Igora Matoviča. Takto si do personálnej politiky štátnych inštitúcií od čias praxe päťdesiatych rokov nedovolil zasahovať nikto. Takto surovo, vulgárne a primitívne zároveň. (Ivan Brožík)

Zažil som už naozaj všeličo. Rozprávanie o odstránených osobnostných symboloch z vysielania Československého rozhlasu na Slovensku od starších kolegov. Na vlastnej koži kádrovanie, že ako nestraník nesmiem to a tamto, tobôž nebodaj služobne vycestovať. A že straníkom nemôžem byť, lebo "nie som dostatočne čitateľný". A potom, po prevrate som zažil vyhodenie z práce. Ktoré nariadili boľševickí kádrováci. Presne tak, ako teraz žiada Matovič ministra Lengvarského. Prišiel pokyn "z vyšších miest" a bol som nadbytočný. Aj s mojim bratom, dnes už nebohým.

Matovičovi sa neodvráva

Personálny ansábel majiteľa firmy OĽaNO vznikol výberom.  Z tých, ktorí nikdy neodvrávali šéfovi. Z tých, ktorí si nikdy so šéfom nevymieňali názory. Z tých, ktorí zastávali výhradne jeho názory. Matovičovi nebolo možné povedať, že práve vyšlo slnko, keď on práve tvrdil, že nastal západ. "Kravina, hovadina, sprostosť" znela obvyklá reakcia. Matovič nikdy nepotreboval ľudí v úlohe spolupracovníkov na to, aby sa zvýšila mozgová kapacity hnutia, ale iba na to, aby sa mu dostávalo pochvál a slov uznania za jeho "genialitu". Čím viac nimi dotyčný nešetril, tým lepšie bol odmenený umiestnením na kandidátke. A tým viac si majiteľ firmy zabezpečil totálnu submisívnosť svojich poslancov po voľbách.

Likvidácia každého, kto si dovolí myslieť

Igor Matovič predátorsky likviduje každého so samostatným myslením. Ak vám nestačí príklad Sulík či Lengvarský, tak si spomeňte na Baťovú, alebo "tupelo z ministerstva zdravotníctva". Alebo na Čepčeka, hoci-ako svojrázne sa správal. Alebo napokon aj na Alojza Hlinu, žiarivý to príklad znenávidenia, akonáhle začal mať vlastný, teda iný ako Matovičov názor. Alebo na polovicu národa. Ešte stále nestačí? Patologická nenávisť voči všetkému, čo sa urodilo v inej ako jeho hlave z neho už dávno spravila nielen pacienta. On je Berija dnešnej doby. Berija a Stalin v jednej osobe. A Biľak  a Bacílek.

Hanba štátnej službe

Je skutočne na zamyslenie, kto tu robí hanbu štátnej službe. Ten, čo ignoruje pravidlá, slušnosť, často aj zákony a takmer vždy svoje právomoci a uráža polovicu národa? Alebo úradníčka, ktorá na súkromnom profile zverejní svoj názor? Ten, kto sa správa ako zmyslov zbavený, alebo úradníčka s racionálnou úvahou?

Odkaz Mečiarovej éry

Za jednej z vlád Vladimíra Mečiara vznikla iniciatíva slovenských psychiatrov dať oficiálne preskúmať duševný zdravotný stav vtedajšieho premiéra. Veľmi by sa Slovensku takáto iniciatíva odborníkov zišla aj dnes. Lebo, spoliehať sa na tých, ktorí síce z času na čas ohrnú gamby nad nejakým Matovičovým výstrelkom, no tolerujú mu všetko, sa nedá. A čakať, kým si Matovič začne na námestiach stavať gilotíny pre všetkých s iným názorom, ako schvaľuje on, tiež nemožno.

Zatiaľ likviduje iba mocensky. Zatiaľ. Do výšky svojej moci a niekedy aj nad ňu. Je pravda, že by sa už ktosi  tým svinským krokom mal poberať. Nie však človek, ktorý vysloví svoj názor tridsať rokov po boľševickom prevrate!