Artur Bekmatov (31) pred rokom vystriedal Eduarda Chmelára na čele hnutia Socialisti.sk. Patrí k málu politikov, ktorí sa pravidelne pohybujú v teréne medzi ľuďmi. Minulý mesiac sa dokonca vydal peši naprieč Slovenskom. Pre Hlavný denník hovorí o obciach bez vodovodu, živote v hladových dolinách, ale v rozhovore sme sa dotkli aj rómskej problematiky či súčasných protivládnych protestov.

Na rozdiel od ostatných politikov Vás často vidieť v teréne medzi ľuďmi. Osvedčuje sa Vám tento štýl politiky?

Určite áno. Chcem mať informácie z prvej ruky a nespoliehať sa na to, čo mi prefiltrujú a predžujú médiá. Je na nezaplatenie, ak sa môžete porozprávať priamo so štrajkujúcimi ženami v Beluši, odborármi z U.S. Steel, obyvateľmi hladových dolín či starostom z Podpoľania bojujúcim za výstavbu obchvatu Zvolena.

Zároveň môžem ľuďom, ktorí bojujú za svoje práva dať najavo, že v tom nie sú sami a upriamiť na ich snahu pozornosť verejnosti.

Ako napríklad?

Cez sociálne siete. Tieto problémy sa v médiách rozoberajú len okrajovo, ak sa tomu už nedá vyhnúť. O problematike výstavby obchvatu Zvolena sa novinári začnú zaujímať, až keď starostovia zablokujú dopravu. O oceliaroch z Košíc začnú písať, až keď vyhlásia štrajkovú pohotovosť a tak ďalej.

Viete napríklad o tom, že v Leviciach v súčasnosti končí japonská firma Kasai vyrábajúca komponenty do motorov? A napriek tomu, že technológia tejto firmy sa čiastočne presúva do Bratislavy, tak v konečnom dôsledku táto informácia znamená, že 264 rodín v Tekove a Honte príde o príjem. Zachytil som o tom jeden jediný článoček v nejakom lokálnom portáliku. Navyše ako redakcia, tak aj úrad práce túto spoločnosť kryjú tým, že nezverejňujú jej názov.

My sme sa však nakontaktovali na miestnych a meno zamestnávateľa sme zverejnili. Ba čo viac, sme presvedčení, že na takéhoto zamestnávateľa by sme si mali posvietiť ešte viac a preklepnúť si, či náhodou nedostal na začiatku dotáciu od štátu, alebo aspoň daňové úľavy. Lebo to je tradičný scenár: vycicať dotácie, úľavy, pracovnú silu a potom sa presunúť ďalej.



Začiatkom júla ste sa vydali na peší pochod naprieč Slovenskom. Čo Vás k tomu viedlo?

Pokrytectvo súčasných politických elít. Ako funguje kontakt politikov s voličmi dnes? 1-2 mesiace pred parlamentnými voľbami sa politici aj s húfmi funkcionárov nabudených na teplé fleky rozbehnú do okresných miest. Ľuďom strkajú letáky, prezenty, varia im guláše a robia im prednášky o tom, čo ich má trápiť.

Ak v hnutí Socialisti.sk hovoríme, že chceme robiť inú politiku, tak to nie je z našej strany len fráza. My ideme medzi ľudí v strede volebného obdobia, keď politici o voličov ani nezakopnú. No nejdeme ich poučovať, čo ich má trápiť, ale ideme ich počúvať, čo ich skutočne trápi. Následne chceme tieto poznatky posúvať cez sociálne siete aj zvyšku Slovenska a čerpať z nich pri prehlbovaní nášho programu.

V akej etape sa momentálne nachádzate a čo za problémy medzi ľuďmi rezonujú?

Nateraz poslednú etapu sme ukončili v okolí Lovinobane, kam sme sa dostali cez Poltár a Katarínsku Hutu. Máme za sebou už aj Medzev, Rožňavu či Jelšavu. Takže hladové doliny v porovnaní s ostatnými politikmi neobchádzame, ale naopak – sú naším cieľom.

A čo ľudí trápi? Je toho veľa. No najčastejšie zaznieva nedostatok práce, jej nízke ohodnotenie, chýbajúce služby, chabá doprava, zdevastované poľnohospodárstvo. Ale ako hnutie Socialisti.sk chceme otvoriť aj diskusiu o živote bez vodovodu v slovenských regiónoch.

O živote bez vodovodu, teraz nepreháňate?

Vôbec nepreháňam. Choďte sa pozrieť do okolia Rožňavy, trebárs do Úhornej, kde dodnes nemajú obyvatelia k dispozícii verejný vodovod. Alebo do Ratkovskej Suchej v okrese Rimavská Sobota. Mimochodom, v tomto okrese nemá vodovod až 40% obcí! Je to v roku 2021, v krajine, ktorá sa radí k vyspelému svetu, normálne?

Aký máte zo Slovenska dojem po tom, čo ste prešli kus východného Slovenska?

Moje pocity asi najlepšie vystihuje slovo ponurý. Vysvetlím Vám to na príklade z prírody: predstavte si rastlinu, ktorá čelí nehostinným podmienkam. Jej reakciou je, že sa spomaľuje rast, uzatvára sa do seba, menšie a slabšie časti odumierajú a život sa postupne sústreďuje do kľúčovej časti organizmu.

A presne toto sa deje so Slovenskom – republika stagnuje, služby sú okresávané na minimum, pracovné príležitosti sa sústreďujú najmä v okolí krajských miest a tak sa nám celý vidiek vyľudňuje a tlačí sa do krajských miest.

Ale krajské mestá nie sú nafukovacie. Navyše, slovenské obce mali v minulosti veľmi slušnú občiansku vybavenosť a pestrú škálu pracovných príležitostí. Je veľmi skľučujúce zisťovať, čo všetko sme kedysi mali – od kúpeľov v Sobranciach cez fabriku na keramiku v Pozdišovciach, závod na príbory Sandrik v Štóse, sklárne v Poltári až po magnezitku v Lovinobani. V týchto závodoch pracovali neskutočne šikovní ľudia. Žiaľ, posledné dekády sa snažíme slovenského pracujúceho degradovať len na zväzovača káblových zväzkov pre automobilky.



Keď hovoríte, že prechádzate východným Slovenskom, nestretli ste sa aj s rómskou problematikou?

Nedá sa prechádzať východom republiky bez toho, aby ste na tento problém nenarazili. Aj keď z našich skúseností musím povedať, že tento problém nepatrí medzi tie najfrekventovanejšie. Napätie medzi majoritným obyvateľstvom a rómskou minoritou sme zaregistrovali najmä v okolí Medzeva, Jasova, Štósu, ale aj v Klenovci či Hnúšti. Aj keď pri dlhších rozhovoroch s ľuďmi sme zistili, že táto problematika nie je čierno-biela.

V akom zmysle?

Na Slovensku sú zakorenené dva stereotypné postoje k rómskej problematike. Prvý – kaviarenský – spočíva v tom, že odmietate akúkoľvek kritiku rómskej minority a ostatné názory označujete za rasistické. Druhý, opačný stereotyp spočíva v tom, že problémy rómskej minority zdôvodňuje etnickým pôvodom.

Poviem jeden príklad za všetky: v Štóse sme stretli pani, ktorá nemala na miestnych Rómov dobrého slova. Ak by sme s ňou komunikovali ako bratislavský kaviarnik, tak ju povýšenecky označíme za rasistu a ďalej sa s ňou nerozprávame. My sme sa však s ňou dopracovali k informácii, že zo svojho skromného zárobku občas finančne pomáha rómskej žene, ktorá má štyri deti a jej muž po vážnom pracovnom úraze hlavy zostal nemohúci. Ona dostáva od štátu 60 eur, on 120. V tomto prípade sa nám teda nepotvrdil stereotyp, že Rómovia berú od štátu nadpriemerné dávky a že bieli obyvatelia na východe prechovávajú voči Rómom etnickú nevraživosť. A takýchto príkladov sme nazbierali mnoho.

Bielym nevadia Rómovia preto, že sú iné etnikum, ale preto, že mnohé rómske komunity majú problémové správanie. Čo zase nie je dané príslušnosťou k etniku, ale tým, že táto skupina sa po roku 1989 nedokázala adaptovať na neľútostné podmienky kapitalizmu a s postupom času sa v sociálnom rebríčku prepadla až na úplné dno. A z tohto dna vstupuje do života tretia, možno i štvrtá generácia Rómov.

Socialisti už teda vymysleli riešenie rómskej problematiky?

Nemusíme vymýšľať niečo nové. Veď v minulosti integrácia Rómov fungovala. A to vám potvrdí každý jeden človek žijúci na východe či v strede republiky.

A prečo to vtedy fungovalo? Lebo sa to robilo systematicky a každý mal prácu. Dôstojne ohodnotenú prácu. Dnes nemajú prácu ani tí, ktorí pracovať chcú. Navyše, ako chcete motivovať človeka, aby išiel pracovať, keď v okresnom meste za mesiac aj s nadčasmi zarobí ledva 650 eur? Pričom občasné fušky na čierno a dávka z úradu práce mu hodia možno 550 eur, ale na druhej strane necelú stovku ušetrí na tom, že nemusí denne dochádzať do práce. Na Slovensku musí začať platiť – každý podľa svojich možností a každému podľa jeho zásluh.

Ale túto úlohu musí na svoje plecia prevziať štát. Lebo dnes je štát len sprostredkovateľom financií na rôzne projekty samospráv, neziskoviek či jednotlivcov. A keď náhodou niekde vybudujeme komunitné centrum, alebo ak sa niekde nájde učiteľ, ktorý na úkor svojho voľného času vynakladá extrémne úsilie, aby z rómskych detí dostal maximum, tak skladáme ódy na povestné prvé lastovičky. Ale to robíme už roky a pritom stále prešľapujeme na mieste.

Štát musí začať vytvárať pracovné príležitosti. Napríklad masívnejším rozvojom sociálnej ekonomiky. Alebo obnovou poľnohospodárstva. Alebo posilňovaním štátneho sektoru ekonomiky, tzn. budovaním podnikov, ktoré budú pod kontrolou štátu, a v ktorých nájde uplatnenie aj nízko kvalifikovaná pracovná sila. Toto je základ a potom sa môžeme pohnúť ďalej.

Sociálnymi sieťami v posledných dňoch hýbu protesty proti pandemickým opatreniam. Ako ich vnímate?

Chápem frustráciu ľudí v uliciach a ich radikalizácia je prirodzeným vyústením dlhodobej arogancie moci v podaní súčasnej vlády.

Som však presvedčený o tom, že hlavným motívom toho, prečo koalícia v oblasti vakcinácie tak neuveriteľne tlačí na pílu, nie je ochrana verejného zdravia. Vezmite si ako sa – až na pár výnimiek – súčasná koalícia postavila k vakcíne Sputnik V. V čase, keď nám denne zomierali desiatky až stovky ľudí a pribúdali tisícky pozitívnych, tak títo pokrytci doslova sabotovali očkovanie ruskou vakcínou. Nesprávali sa ako politici riadiaci štát počas krízy, ale ako lobisti farma firiem. A dnes ide táto svoloč povýšenecky útočiť voči každému, kto má obavy z nových protipandemických opatrení?

Je za tým niečo iné. Viete, ak by tak neuveriteľne v otázke očkovania netlačili na pílu, tak by sa možno 15-20% obyvateľstva očkovať odmietlo, no stále by sme boli na hodnotách, ktoré definujú kolektívnu imunitu a nebol by problém.

Stáva sa však pravý opak...

Lebo nesledujú verejný záujem – ochranu nášho zdravia, ale presne tak ako počas importu ruskej vakcíny, im ide o politické body. Toto, čo zažívame posledné dni je cielené rozoštvávanie spoločnosti za účelom prerozdeľovania elektorátu medzi koalíciou a opozíciou. Uvedomte si, že OĽaNO, Sme rodina a Za ľudí dlhodobo klesajú preferencie. Museli nájsť tému, ktorá postaví kaviarenského voliča pred jasnú voľbu – buď ideš s koalíciou, alebo proti nej. A očkovanie je takou témou. Zrazu sú koaličné strany reprezentantom povýšeneckého boja kaviarne proti „nevzdelanosti konšpiračných más“. Pasovali sa do pozície ochrancov zdravého rozumu v politike a všetky doterajšie škandály išli bokom. Zostala len jediná otázka: si prívrženec alebo odporca očkovania?

Pravda, nepodarilo by sa im to v takom meradle, ak by na túto hru nepristúpila aj väčšina opozície, ktorá sa momentálne snaží podchytiť si opačné názorové spektrum. Ale takýto stav politikom vyhovuje: oni potrebujú, aby sa hádali robotníci z jednej linky, susedia z jedného vchodu, rodičia s deťmi. Pretože rozdeleným národom môžete manipulovať a ovládať ho.  A z tohto dôvodu nebudú politické elity nikdy otvárať skutočne kľúčové témy. Nebudú tak vášnivo polemizovať o znižovaní veku odchodu do dôchodku či o presmerovaní peňazí zo zbrojenia do obnovy poľnohospodárstva. Lebo na tom by sa ľudia zhodli. A jednotný národ je pre politikov nočná mora.

Aký je teda postoj Socialistov k vzniknutej situácii?

Ak hovoríme o súčasnom stave, tak hlavným cieľom Socialistov je jednoznačne skrátenie volebného obdobia súčasnej koalície.

Lenže nesmieme byť naivní. Hegerovomatovičova vláda nie je vládou Fica či Pellegriniho, ktorí nech boli akí boli, ale mali rešpekt pred ulicou. Títo darebáci nemajú rešpekt pred nikým a pred ničím. V prípade potreby by bez mihnutia oka nasadili na protesty civilistov aj armádu. Denne porušujú zákony, arogantne porušujú nariadenia, ktoré vydali len niekoľko hodín dozadu, demontujú právny štát, v sociálnej oblasti pripravujú bežného človeka o dôstojný život a v neposlednom rade ignorujú želanie pol milióna ľudí za predčasné voľby. Myslíte, že týmito darebákmi pohne päťsto ľudí v uliciach? Alebo päťtisíc? Alebo päťdesiat tisíc? Či protesty na hraniciach a blokovanie dopravy v Bratislave?

Samozrejme, ostatné politické subjekty budú s radosťou hecovať verejnosť a fandiť podobným aktivitám. Ja sa ale opäť vrátim k tomu, že Socialisti sú iní. Budeme postupovať racionálne. Presne tak ako na jeseň, kedy sa diskutovalo o petícii za predčasné voľby a vlastnú petíciu chcel spustiť takmer každý. My sme vynaložili maximálne úsilie, aby bola petícia výsledkom spoločnej iniciatívy. Podarilo sa. A to isté potrebujeme aj dnes. Musíme presvedčiť silnejších partnerov, že odpor voči vláde nesmie byť živelný, ale spoločný, koordinovaný a dlhodobý. Musí sa spojiť opozícia – parlamentná i mimoparlamentná, ale takisto aj spoločenské organizácie ako odbory či jednota dôchodcov a pridať sa musia aj osobnosti. Len toto je cesta, ako sa zbaviť súčasnej koalície, ak nechceme čakať, kým jej vyprší štvorročný mandát.