Juraj Draxler sa zamyslel nad oligarchiou. Domácich oligarchov často vytlačia tí zahraniční. Tým sa dokonca mnohokrát dláždi cesta. Tí zahraniční však, na rozdiel od slovenských, už nemávajú žiadne zábrany. Je teda samotná oligarchia naozaj taká zlá, ako sa to mediálne prezentuje?

Domáci hráči mávajú zábrany

Bývalý minister školstva venoval dlhšiu poznámku oligarchom. Hneď na začiatku poznamenal, že keď sa sieť začne sťahovať okolo silných postáv domáceho biznisu, je to vždy nepríjemné. Podľa Draxlera to má aj svoju odvrátenú stránku. Domáci „hráči“ mávajú aspoň nejaké zábrany. Cudzí už nie.

„Ono totiž tí domáci vlastníci často majú v podnikaní minimálne nejaké zábrany, ktoré zahraniční hráči, ktorí potom nastúpia do uvoľneného priestoru, nemajú. (A nemajme ilúzie, niekde v pozadí tu je silná snaha proste zničiť domácich podnikateľov.),“ poznamenal Draxler.

Príklad startupu a ako to môže dopadnúť

Podľa neho domáci oligarchovia nemajú snahu pôsobiť až tak deštrukčne. Draxler hneď uvádza aj príklad. „Dobre to vedia dokonca ľudia z takého medzinárodného konkurenčného prostredia, ako sú startupy. Silný pôvodne slovenský startup Piano je dnes globálnym hráčom, ale slovenským zakladateľom ostali oči pre plač. Zahraniční investori postupne prebrali nad firmou kontrolu komplikovanými zmluvnými podmienkami (a to za Pianom stáli odtiaľto veľmi inteligentní ľudia). Ak by som to mal povedať vulgárne, myslím, že žiadny slovenský oligarcha nie je tak nenažraný a schopný vás odrbať tak kvalitne ako správny globálny kapitalista,“ napísal bývalý minister.

Rovní a rovnejší

Podľa Draxlera niektorí podnikatelia mávajú oveľa lepšie podmienky na štart ako tí slovenskí. „Naproti tomu startupy, ktoré dostali na rozbeh štátne peniaze (ako Sygic), alebo domáceho investora, ktorý veľmi výrazne, povedzme to diplomaticky, zarába na zmluvách so štátom (napríklad Pixel Federation), vplávali do sveta globálneho podnikania oveľa pohodlnejšie,“ upozornil bývalý minister školstva.

Draxler pripomína Markízu

Dobrú pointu ukázal Draxler aj ďalším príkladom. „Ono je to ešte dramatickejšie. Kým Markízu ovládal Pavol Rusko (o ktorom nemám vôbec žiadne ilúzie, ale o to práve ide), televízia si zachovávala estrádnu, pre spoločnosť nie až takú ničivú úroveň. Po vstupe zahraničného vlastníka sa z toho veľmi rýchlo stal tvrdý bulvár. To isté Nový Čas: v jeden moment tam zahraniční vlastníci nasadili zahraničného šéfredaktora a z klebetníka bola zrazu zbraň, ktorá vám pri bežnom prelistovaní vypáli mozog,“ upozornil.

Kauza Gorila

Podľa Draxlera je preto je pre spoločnosť väčšinou lepšie, ak sa „z prvotného kvasu vyprofiluje nejaká podnikateľská elita, ktorá potom už chce biznisy skôr slušne rozvíjať a ďalej doma investovať, ako to, keď všetky kľúčové pozície v krajine preberie anonymný zahraničný kapitál. Ja teraz neobhajujem všetky manévre domácich ‘kapitalistov’, len to dávam do kontextu. Lebo ten často chýba, respektíve je silne manipulovaný,“ vysvetľuje bývalý minister.

Následne sa Draxler presúva ku kauze Gorila. „Zopakujem, čo som už v minulosti hovoril: zoberme si najväčšiu domácu politickú kauzu za posledných 20 rokov. Z Gorily robia médiá značne odlišný príbeh, než v skutočnosti je. Hlavnými aktérmi tej kauzy sú v skutočnosti veľkí zahraniční hráči, ktorí potrebovali lacno prísť k domácim firmám. A ‘reformní’ politici, ktorí im to umožnili. Tí, čo sú tam nahraní, sú vlastne až druho- či treťoradí hráči, ktorí sa rozhodli, že na tých veľkých manévroch budú tiež zarábať, lebo opakovať sa tá šanca jednoducho nebude. Toto treba stále zdôrazňovať,“ informuje.



„Čo sa potom samotných oligarchov týka, nie sú hlavnou hybnou silou korupcie v krajine. Tá je v skutočnosti všade, kde sú na to chaosom vytvorené podmienky,“ vysvetlil.

Problémom sú "kliky"

Následne sa bývalý minister presúva k problémom, ktoré oligarchiu sprevádzajú. „Asi každý neskorumpovaný racionálny človek, čo sa pohyboval v okolí jadra štátnej správy, potvrdí, že obrovský problém sú mnohé kliky, ktoré nie sú ani napojené na oligarchov, ale snažia sa odhryznúť si ako pirane. Je toho strašne veľa. Keby boli hlavným problémom krajiny kšefty oligarchov, vlastne by tu bolo takmer sveta žiť,“ myslí si Draxler.

„Sú to vážne problémy, ktoré sa nepodarí vyriešiť tak, že spoločnosť bude mať pokrivený obraz, že vlastne tú neefektivitu vytvára pár ľudí, ktorí sa schádzajú v Double Tree a tam diktujú Ficovi alebo Pellegrinimu, čo si želajú. Samozrejme, zasahovanie podnikateľov do politiky problémom určite je. Môj názor je, myslím, dlhodobo jasný: som za silný štát. Nie byrokratický, nie invazívny. Problémom je, že tu sa od roku 89 úloha štátu spochybňovala tak, že potom tu máme aj podnikateľov, ktorí majú predstavu, že je takmer ich historickou úlohou ten zlý štát rozobrať,“ načrtol Draxler.

Smotánkoví politici

„Aj časť verejnosti, ktorá tiež verí príbehom o zlom štáte a oslabuje tak pozíciu politikov, ktorí ho bránia. Dôsledkom proste musí byť, že, ľudovo povedané ‘sa furt kradne’,“ poznamenáva bývalý minister.

Následne si kopol so „smotánkovských“ politikov. „Problémom sú aj politici. Ak niekoho baví sa predvádzať v smotánkovských prostrediach, ak potrebuje na svoj osobný komfort mať na sebe drahé veci, tak sa proste snaží rýchlo si medzi ľuďmi z toho oslnivého sveta urobiť kamarátov. A najhorší sú politici bez predstavy, čo vlastne s krajinou chcú robiť. Takíto úradníci, možno inak aj vcelku schopní, potom ľahko podľahnú tomu, že si začnú s podnikateľmi vymieňať darčeky, niekedy aj miliónové,“ píše Draxler.

„Toto sú hlavné problémy: kompetentnosť ľudí, ktorí by štát mali riadiť, rozhľad, sebavedomie, vnútorná sila. Ak sa toto nebude riešiť, tak tu proste furt budeme naháňať nejakých politikov a podnikateľov, ktorí si niečo zobrali. A my hádam nechcem donekonečna niekoho naháňať, ale mať tu fungujúcu krajinu, bohatú, peknú, bezpečnú,“ uzatvoril príspevok Juraj Draxler.