Regulácia zisku zdravotných poisťovní je legitímna agenda.

Pre TASR to povedal na margo rokovaní na túto tému analytik Inštitútu pre ekonomické a sociálne reformy (INEKO) Dušan Zachar. Zdôvodnil to tým, že v súčasnosti na Slovensku funguje pri verejnom zdravotnom poistení jednak koncentrovaný trh s malým počtom konkurentov a dominantnou štátnou poisťovňou, s obmedzeným vstupom naň a zároveň ide o nakladanie s verejnými zdrojmi, teda odvodmi a daňami, ktoré majú poisťovne garantované zákonom.

„Je to regulované trhové prostredie s mnohými reštrikciami tak na strane výnosov, ako aj na strane nákladov,“ povedal. Analytik nepovažuje zo strany Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ÚDZS) pôvodné navrhované stanovenie presného fixného horného limitu pre výplatu zisku poisťovní za dobrý spôsob regulácie.



Poukázal na to, že pri suboptimálnom stanovení hranice bude predstavovať pokrivené motivácie, demotiváciu poisťovní kontrahovať a platiť zdravotnú starostlivosť svojim poistencom efektívne a inovatívne. Pacient tak podľa jeho názoru z regulácie nezíska vyššiu hodnotu. Skôr by pri takto nastavenej regulácii zisku hrozila postupne nižšia hodnota pre pacienta, tvrdí.

„Preto je pri regulácii zisku skôr vhodné sa zamerať na plnenie nárokov pacientov a týmto plnením podmieňovať výplatu zisku poisťovní. Štát takýmto spôsobom dokáže upravovať a definovať obsahovo, aké nároky, v akej kvalite a v akej geografickej a časovej dostupnosti majú zdravotné poisťovne svojim klientom zabezpečiť,“ uviedol.

Podľa analytika by sa relatívne rýchlo dalo do regulačného rámca pre zisk zdravotných poisťovní zakomponovať postupné rozširovanie okruhu zdravotných výkonov, na ktoré pacient dlho čaká. „Ak by mala zdravotná poisťovňa pri týchto výkonoch čakajúcich, nemohla by si vyplatiť zisk. Inými slovami a trochu komplexnejšie by sa to dalo definovať tak, že zisk by si mohla vyplatiť poisťovňa len vtedy, keď bude mať splnené všetky nároky všetkých svojich poistencov,“ doplnil.

Predtým je podľa Zachara potrebné precízne definovať nároky poistencov, čo síce nie je také ľahké, ako stanoviť hornú hranicu 0,2 percenta z úhrnu poistného. Považuje to však za poctivejší prístup, ktorý môže priniesť pre pacienta a spoločnosť vyššiu hodnotu za peniaze. „Toto by malo byť cieľom štátu pri tvorbe zdravotnej politiky,“ uzavrel.