Len veľmi ťažko by sme mohli uveriť tomu, že minister vnútra svoj rezort riadi správne a najmä dôveryhodne. Isto nie po všetkých tých kauzách

Minister vnútra Roman Mikulec začína pre vládnu koalíciu predstavovať politický problém. Nie kvôli propagande Smeru o politických väzňoch. Tá je pre jej voličov ľahko čitateľná a jej motívy sú jednoducho dešifrovateľné.

Väčšie starosti ministrovi môže robiť čoraz hlasnejšie spochybňovanie jeho osoby zo strany koaličnej Sme rodina. Lenže v tomto prípade je jadrom Mikulcovho problému to, že Kollárovej strane v tejto taktike výdatne pomáha. Tým, že riadenie rezortu očividne nezvláda.



Čo je pre vládnu zostavu vážna nepríjemnosť. Úspešnosť jej programového headlinu v podobe prinavrátenia spravodlivosti totiž okrem uvoľnenia rúk orgánom činným v trestnom konaní závisí aj od dôvery verejnosti. Bez nej môžu byť výsledky labilné a pri najbližšej politickej zmene ľahko zvrátiteľné.

Po viac ako ročnom pôsobení Romana Mikulca na čele rezortu môže verejnosť sledovať procesy, ktoré sa len ťažko dajú nazvať priliehavejším slovom ako rozvrat. So všetkými prvkami mocenského zápasu v polícii. Zašlo to až tak ďaleko, že jedna zložka podniká za asistencie kukláčov manévre proti inej a vzájomne sa obviňujú z nezákonných postupov pri vyšetrovaní.

Následne je odvolaná šéfka vyšetrovacieho tímu policajnej inšpekcie v citlivej kauze podozrenia z manipulácie výpovedí svedkov spôsobom, ktorý bratislavský krajský prokurátor verejne označil za „viac ako neštandardný“.

Ak to bude takto pokračovať ďalej, hrozí, že volič si z toho vyvodí jediný záver: v súvislosti s vyšetrovaním ostro sledovaných káuz už nebude veriť nikomu a ničomu. Čo je, mimochodom, presne to, o čo sa snaží Robert Fico.

Politickou úlohou ministra Mikulca bolo takýto vývoj nepripustiť. Ale nezvládol to. Na znormalizovanie situácie dlhé týždne žiadne razantné kroky nepodnikol.



Iste, je tu argument, že po zmenách, ktoré v minulosti presadil Smer, má v personálnych otázkach na čele polície zviazané ruky. Špičkových policajných funkcionárov (policajného prezidenta, šéfa inšpekcie) môže odvolať len so súhlasom trojpätinovej väčšiny členov parlamentného výboru pre obranu a bezpečnosť.

Lenže minister vnútra  vôbec netlačil na zmenu legislatívy, ktorá ho v personálnych otázkach obmedzovala, ani z toho nerobil politickú tému. Hoci to bolo primárne v jeho záujme a táto vláda má takúto zmenu vo svojom programovom vyhlásení. Až príliš dlho tváril, že všetko je v najlepšom poriadku a veci má pod kontrolou. Pričom to tak zjavne nie je.

Len preto, že s tým účelovo v politickom boji operuje Smer, sa nedajú zo stola zhodiť ani viaceré vážne indície o manipulovaní so svedeckými výpoveďami či zneužívaní inštitútu väzby v trestnom konaní. V kombinácii s vojnou v polícii tak na verejnosť preniká pomerne toxický obrázok vyvolávajúci pochybnosti, otázniky a živiaci konšpirácie.

Minister Mikulec nenašiel spôsob, ako tomu čeliť, a je len málo vecí, ktoré by nám dávali dôvod veriť, že má svoj rezort pod kontrolou.



Koalícia teraz stojí pred dilemou. Ak ministra vnútra vymení, opozícia to bude predávať ako svoje veľké víťazstvo a de facto potvrdenie jej naratívu o prešľapoch pri vyšetrovaní.

Na druhej strane, držanie slabého ministra na tomto exponovanom poste jej v budúcnosti môže spôsobiť ešte väčšie problémy.

Argument, že výmenu v kresle ministra vnútra by mohol zobchodovať Boris Kollár a presadiť tam človeka, ktorý by mu išiel po ruke, je trochu jalový. Ide o personálnu nomináciu, ktorá je výlučne vecou OĽaNO. Sme rodina by nebola v pozícii, aby matovičovcov v tejto veci dokázala dotlačiť k nejakému neprijateľnému kompromisu. Ak by najsilnejšia vládna strana na svojom adeptovi trvala, Borisovi Kollárovi by sa síce mohol nepáčiť, ale z vlády by kvôli tomu asi neodišiel.

Oveľa vážnejším problémom by bolo skôr to, či by OĽaNO dnes ešte vôbec dokázalo nájsť človeka, ktorý by rezort vnútra zvládal lepšie ako Roman Mikulec.