Komentár Dmitrija Minina (Fond strategickej kultúry)

Vo svetle článku V. Putina „O historickej jednote Rusov a Ukrajincov“

O článku prezidenta Ruskej federácie V. Putina o trojjedinom národe Rusov, Ukrajincov a Bielorusov sa naďalej diskutuje v celom východoslovanskom priestore aj medzi zainteresovanými odborníkmi z celého sveta. Okrem už dávno očakávaného a jasne vyjadreného teoretického zdôvodnenia tohto, možno najdôležitejšieho problému pre našu národnú existenciu, tento dokument bezpochyby obsahuje správy, ktoré si z praktického hľadiska vyžadujú ďalší rozvoj.

Zdá sa, že tieto správy nám umožňujú rozšíriť a zviditeľniť naše argumenty v prospech medzinárodného uznania právnej povahy znovuzjednotenia Krymskej republiky a Sevastopoľa s ich vlasťou. To je obzvlášť dôležité vzhľadom na „summit širokého sveta“, ktorý Kyjev plánuje na 23. augusta s cieľom propagovať „Krymskú platformu“, navrhnutú na zabezpečenie „návratu“ polostrova Ukrajine a ktorý je načasovaný na 30. výročie jej nezávislosti.

Doteraz naša diskusia so Západom o statuse Krymu prebieha v dvoch slabo sa pretínajúcich rovinách.

My trváme na historickej spravodlivosti a politickej realite. Ich to veľmi netrápi - nechcú poznať naše dejiny, politiku interpretujú po svojom.

Sledujú legistickú líniu ľudských práv a dodržiavanie súčasného medzinárodného práva. Je potrebné pripustiť, že zatiaľ je naša odpoveď v týchto oblastiach polovičatá a zjavne nedostatočná.

V prvom rade hovoríme o tom, že musíme právne aj politicky sprísniť hodnotenie rozhodnutí sovietskeho vedenia z roku 1954, ktoré odtrhlo Krym od Ruska a presunulo ho do iného štátu - na Ukrajinu, nielen ako nezákonné, ale aj trestné.

Je potrebné pripomenúť, že Ukrajina podľa svojej ústavy vykonáva svoju medzinárodnú zvrchovanosť od roku 1945, s trojitým členstvom v OSN Sovietskeho zväzu, Ukrajinskej SSR a Bieloruskej SSR. V dôsledku toho došlo k presunu časti štátneho územia spolu s obyvateľstvom bez akéhokoľvek ľudového prejavu vôle do iného štátu, čo nie je len porušením v tom čase platných zákonov, ale aj závažným štátnym zločinom na úrovni „vlastizrady“.

To si vyžaduje samostatné právne posúdenie našim súdnym systémom.

1. Putin vo svojom článku celkom oprávnene píše,že na Západe sa činy predchádzajúcich vládcov „odtrhnúť od Ruska jeho historické územia“ nepovažujú za trestný čin. Je jasné prečo. Pretože by to viedlo k oslabeniu Ruska, čo našich neprajníkov uspokojuje.“ Je potrebné ich prinútiť, aby s tým rátali.

 

Nie je to len o zemi. Spolu s územiami boli viac ako dva milióny ľudí násilne vysídlení do iného štátu proti ich vôli. A to je masívne porušovanie základných ľudských práv. Možno spomenúť, ako hlasno bolo celé „pokrokové svetové spoločenstvo“ pobúrené, keď boli v čase Sovietskeho zväzu z neho vylúčení a zbavení občianstva niektorí disidenti, napríklad A. Solženicyn.

Ale z právneho hľadiska je prevod Krymčanov na Ukrajinu z dôvodu jej vtedajšieho vlastníctva teraz ústavne schválený, okrem sovietskeho, paralelne s jeho vlastnou medzinárodnou zvrchovanosťou  -  to je ten istý prípad. A ak sa liberáli tak srdečne zvítali s jedným vyhnancom, i keď sa potom sa od neho úspešne odvrátili, tak prečo sa okamžite odvrátia od viac ako dvoch miliónov vyhnancov?

V ukrajinských požiadavkách na opätovné vrátenie polostrova  Kyjevu, ktoré sa chystá ohlásiť svetu vo svojej „Krymskej platforme“, chýba práve to - ľudia, na ktorých mu nezáleží. Nuž načo sú teda opovržlivé a ponižujúce odkazy, ktoré zástupcovia Ukrajiny neustále používajú na určitých „malých mužov“, ktorí majú údajne na svedomí voľbu krymského ľudu.



Stačí sa pozrieť na to, ako sa  teraz ukrajinskí politici škodoradostne usmievali nad problémami obyvateľov Krymu počas nedávnych povodní, aby sa dalo pochopiť, aký osud by ich na Ukrajine čakal.

Nie bezdôvodne predseda krymského parlamentu V. Konstantinov nedávno uviedol, že nastal čas na založenie „Medzinárodnej ukrajinskej platformy“, ktorá zachráni Ukrajinu pred kolapsom jej štátnosti a pošliapavania jej suverenity západnými kurátormi a vonkajším riadením. "Rusi a Ukrajinci sú jeden národ a nesmieme nechať našich bratov samých s uzurpátormi ," uviedol  Konstantinov, vychádzajúc z ustanovení článku prezidenta Ruskej federácie.

Koniec núteného vyhostenia mnohých státisícov ľudí je tiež obnova ich ľudských práv. Nebolo by na škodu upriamiť pozornosť všetkých popredných organizácií v oblasti ľudských práv v tuzemsku aj zahraničí, ktorých stanovisko ku Krymu je často v rozpore s ich vlastnými základnými zásadami.

V istom zmysle možno činy z roku 1954 prirovnať k tiež uznaným nezákonným činom z roku 1944, keď boli z Krymu vykázaní krymskí Tatári a zástupcovia niektorých ďalších národov. Iba tí prví boli vysídľovaní na pozemky s domami a tí druhí bez nich. Samozrejme, utrpenie druhých, ​​prinajmenšom kvôli veľkým materiálnym stratám, bolo podstatne väčšie, ale aj tu aj tam bol prítomný princíp nespravodlivého pozbavenia vlasti. Takýmto spôsobom bola na začiatku „potrestaná“ časť populácie polostrova a potom všetci ostatní.





Z našej strany nepochybne prebiehajú práce na legalizácii výsledkov referenda na Kryme . Svedčí o tom napríklad v roku 2020 vydaná Ruským ministerstvom zahraničia  zbierka materiálov „Právo Krymčanov na sebaurčenie: predpoklady a vývoj „krymskej jari““.

Aj v tejto zbierke je však rozhodnutie z roku 1954 o zmene administratívnej podriadenosti polostrova spojené v prvom rade s „voluntaristickou“ politikou N.S. Chruščova a vysvetľuje sa to aktivitou časti nomenklatúry ukrajinského pôvodu so záujmom o posilnenie hospodársko- ekonomického potenciálu Ukrajinskej SSR. Na úplnú delegitimizáciu týchto rozhodnutí to nestačí. Na to aby sa to dosiahlo, musia byť vyhlásení za zločincov.

 

Ponuky:

1. Na najvyššej úrovni súdnych a zákonodarných orgánov Ruskej federácie je potrebné znovu sa obrátiť na rozhodnutia z roku 1954, ktoré sú považované nielen za nezákonné, ale aj za trestné z dôvodu masívneho porušovania základných ľudských práv. Ide o vylúčenie z vlasti proti vôli. Bolo by tiež vhodné zaviesť právny koncept „ľudí nelegálne zbavených svojej vlasti“, ktorý sa v budúcnosti bude dať uplatniť v mnohých iných podobných situáciách.


2. Načrtnúť priamu paralelu medzi rozhodnutiami z roku 1954 a udalosťami z roku 1944 ako pokračovanie praxe nezákonných metód „trestania“ vlastných ľudí.


3. Určiť právo na náhradu morálnej a materiálnej škody spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami z rokov 1944 a 1954 pre všetky národy Krymu vrátane Ruska. Ľudia súčasne zbavení svojej vlasti a majetku (krymskí Tatári) by mohli súčasne uplatňovať svoje právo na náhradu škody hromadne aj jednotlivo. Národy „nelegálne zbavené vlasti“, nie však majetku (Rusi a ďalší, ktorí zostali na Kryme po roku 1944) - na kolektívnom základe.


4. Preukázať, že súčasný Federálny cieľový program (FTP) pre sociálno-ekonomický rozvoj Krymu je formou kolektívnej kompenzácie za porušenie základného práva obyvateľov Krymu na pobyt vo svojej domovine. To by umožnilo FOC dať jasnejšiu a dlhodobejšiu právnu povahu, ako je to v prípade NSR, ktoré financuje bývalú NDR, a tiež požadovať jeho medzinárodnú legitimitu. V rámci krajiny by teda bolo možné presvedčivejšie pôsobiť proti liberálnym odporcom podpory Krymu.

Samozrejme, nemožno čakať, že takáto úprava našich zhodnotení prinúti Západ opustiť súčasné prístupy k osudu Krymu. Avšak presunutie diskusie do rozprávania, ktoré Západ tradične zvykne považovať za svoje, nepochybne spôsobí, že jeho pozície budú zraniteľnejšie a naša spravodlivosť presvedčivejšia.