Komentár Valentína Katasonova (Fond strategickej kultúry)

Parížska komúna a Francúzska banka

Po zavedení prímeria v januári 1871 po francúzsko-pruskej vojne prepukli v Paríži nepokoje, ktoré prerástli do revolúcie. Vo francúzskom hlavnom meste vznikla samospráva, ktorá trvala od 18. marca do 28. mája 1871 (72 dní).

O Parížskej komúne, ktorá sa stala jednou z najvýznamnejších udalostí 19. storočia písali Marx, Engels, Lenin, Kautsky, Bakunin, Kropotkin, Plechanov a mnohí ďalší. V sovietskych časoch bolo Parížskej komúne venovaných veľké množstvo kníh a nespočetné množstvo článkov; ja by som sa chcel dotknúť tej stránky histórie Parížskej komúny, ktorá sa týka Francúzskej banky.

Niektorí sovietski vedci sa touto otázkou zaoberali už v 20. a 30. rokoch 20 storočia. Predovšetkým to je rozsiahly článok O. L. Weinsteina „Parížska komúna a Francúzska banka“. Veľmi zaujímavý článok S. B. Kana „Francúzska banka a príprava udalostí na 18. marca 1871“.



Po vojne sa táto téma spomenenula aj v monografii Platona Kerženceva „Dejiny Parížskej komúny roku 1871“. (1959). Často sa odkazuje na prácu francúzskeho autora Prospera Oliviera Lissagaraya „História parížskej komúny roku 1871“, ktorá bola prvýkrát publikovaná v roku 1876; jej autor bol svedkom udalostí v Paríži v roku 1871.

Každý, kto sa tejto témy dotkol, dospel k záveru, že najzavážnejšou chybou komunardov bolo, že nezaviedli kontrolu nad centrálnou bankou. Keby sa zmocnili Francúzskej banky, mohli by komunardi vydržať oveľa dlhšie a možno dokonca aj zvíťaziť a rozšíriť svoju moc na celé Francúzsko. Odmietnutie zmocniť sa banky, ako povedal Engels, nebolo chybou, ale trestným činom Komunardskej gardy a Rady Komúny. V menej tvrdej forme takéto obvinenie predniesol aj Marx vo svojej praci ‘’Občianska vojna vo Francúzsku’’ (1871).

Francúzska banka bola založená v roku 1800 Napoleonom Bonapartem. Bola to jedna z prvých centrálnych bánk v Európe, ktorá mala formu akciovej spoločnosti. Za 19 rokov existencie druhého impéria (1852-1871) sa fixný kapitál banky zdvojnásobil a dosiahol 182,5 milióna frankov.

V čase prepuknutia udalostí t. j. v marci 1871 dosiahli jej aktíva takmer 3 miliardy frankov. 70% akcií Francúzskej banky patrilo veľkej buržoázii. Mnohí veria, že Rothschildovci boli hlavnými akcionármi Francúzskej banky, ale informácie o  majiteľoch sa nezverejňovali.

Boje na francúzsko-pruskom fronte sa začali v júli 1870 a v auguste bola z bezpečnostných dôvodov z Paríža vyvezená prevažná časť zlatých rezerv Francúzskej banky. V parížskych trezoroch však zostalo 88 miliónov frankov v zlatých minciach a 166 miliónov frankov v bankovkách.



V marci Thiersova vláda utiekla z Paríža do Versailles. Medzi ‘’uprchlíkmi’’ bol aj guvernér banky Gustave Rouland. Utečenci v strašnom zhone dokonca nestihli vziať ani zvyšky zlata a bankoviek. Komunardi zorganizovali ochranu Francúzskej banky a jej trezorov pomocou 500 národných gardististov (mnohí z nich boli zamestnancami Francúzskej banky).

Komunardi potrebovali peniaze na dennej báze. Najdôležitejšia výdavková položka Parížskej komúny - výplata miezd národným gardistom. Mali plány aj na vzdialenejšiu budúcnosť. Program Komúny obsahoval: zavedenie dôchodkov pre národných gardistov, ktorí boli zranení a dávky pre rodinných príslušníkov zosnulých gardistov; organizáciu obecných obchodov (ceny - o tretinu nižšie ako trhové); vrátenie vecí založených v záložniach ich majiteľom; odklad nájmu (na šesť mesiacov) a splátok zmeniek (na 3 roky); zavedenie všeobecnej bezplatnej školskej dochádzky atď.

Rada Komúny zriadila desať komisií pre rôzne otázky. Jednou z nich boli financie. Za šéfa finančnej komisie bol vymenovaný François Jourde, bývalý notársky koncipient, účtovník v banke a zamestnanec mestského oddelenia mostov a ciest. Finančná komisia spočiatku peniaze mala.

V Paríži sa podarilo vyzbierať na daniach 20 miliónov frankov. Ďalších 6 miliónov bolo skonfiškovaných v Hôtel de Ville. Z francúzskej štátnej pokladnice vzali niekoľko miliónov frankov. Celkovo mali komunardi asi 30 miliónov frankov vlastných zdrojov.



Najrozhodnejší komunardi si uvedomovali, že tieto peniaze dlho nevydržia a navrhli vyvlastnenie zlata a bankoviek, ktoré sa nachádzali v parížskom trezore Francúzskej banky. Jourde bol proti, veril, že vyvlastnenie naruší obeh peňazí v krajine. Tvrdil, že bez zlatých rezerv sa mena zrúti a všetky peniaze budú bezcenné. Súčasníci písali, že Jourde vnímal Francúzku banku ako „posvätnú kravu“, ktorej sa netreba dotýkať.

Po úteku guvernéra banky Rolanda do Versailles zostal vo vedení Francúzskej banky jeho zástupca De Plec.  Spočiatku bojazlivý De Plec však čoskoro pochopil, že ani jemu osobne, ani majetku Francúzskej banky nič nehrozí a začal rozdávať komunardom žalostné almužny a dokonca zorganizoval tajný vývoz štočkov z Paríža na tlač nových bankoviek.

Komúna vymenovala Charlesa Beslaya, bývalého inžiniera, za komisára Francúzskej banky. Beslay a Jourde sa zhodli, že k vyvlastneniu by nemalo dôjsť. Komunardom bolo možné vyhovieť poskytovaním pôžičiek z Francúzskej banky. Brali pôžičky aj od súkromných bánk. Napríklad v banke Rothschildovcov. Za 72 dní existencie Parížskej komúny, ako vyčíslili historici, dosiahli jej výdavky 46 miliónov frankov, z toho 30 miliónov bolo hradených z vlastných zdrojov komunardov a 16 miliónov z pôžičiek.

Je pozoruhodné, že komunardi mali spočiatku nepopierateľnú finančnú výhodu oproti svojim oponentom v osobe Thiersa a jeho vlády. Utekajúc do Versailles si so sebou nevzali viac ako 10 miliónov frankov. Prostredníctvom nastrčenych osôb však ‘’uprchlíci’’ získali z Francúzskej banky 257 miliónov frankov, ktoré použili na vytvorenie armády proti revolučnému Parížu (pozri: V. I. Antjuchina -Moskovčenková. Tretia republika vo Francúzsku.1870-1918.M: Mysľ, 1986).



Paradoxný obraz: komunardi plánovali uskutočniť revolúciu a uchýlili sa k pomoci úžerníkov. Niektorí vedci vyjadrili pochybnosti: došlo vôbec niekedy k pokusu o proletársku revolúciu? Napríklad komunardi sa nepokúsili vyvlastniť kapitál Rothschildovcov; Národná garda strážila v Paríži všetkých 250 nehnuteľností Rothschildovcov. Ako napísal O. L. Weinstein vo svojom článku „Parížska komúna a Francúzska banka“, nie komúna kontrolovala financie, ale financie komúnu.

Jourdove kroky odsúdili Marx aj Engels. Zlato a peniaze bolo treba skonfiškovať a minúť na vec revolúcie. Paralelne s Parížskou vznikali komúny aj v ďalších mestách Francúzska, pričom v tých, kde sa nachádzalo zlato vyvezené v auguste 1870 z hlavného trezoru Francúzskej banky.

Komunardi si však na revoluciu nevzali ani uncu zlata centrálnej banky. Michail Bakunin, ktorý pozoroval udalosti v Paríži z bezprostrednej blízkosti, dokonca predpokladal, že vodcovia komunardov konali... priamo v záujme Rothschildovcov. Treba povedať, že táto verzia nie je až taká neuveriteľná; Engels napríklad označil správanie niektorých vodcov Parížskej komúny za zradcovské.

Prečo sa teda vodcovia komunardov dokonca báli diskutovať o vyvlastnení zlata Francúzskej banky? Pretože toto zlato v podobe francúzskej kontribúcie bolo prisľúbené nemeckému kancelárovi Bismarckovi. A Bismarck sľúbil, že po získaní francúzskeho zlata urobí nemeckú marku zlatou.

V roku 1873 sa marka stala skutočne zlatou. Od tohto okamihu sa začal proces prechodu mnohých európskych krajín na zlatý štandard, čo bol strategický cieľ Rothschildovcov. Diktatúra proletariátu v Paríži a vo Francúzsku v roku 1871 nevyšla. A diktatúru zlata zaviedli Rothschildovci v pôvodnej podobe (ako štandard zlatých mincí) existovala až do začiatku prvej svetovej vojny.



P.S. Boľševici sa poučili z histórie Parížskej komúny. V ‘’Aprílových tézach’’ (1917) Lenin uviedol, že v prípade ozbrojeného povstania sa najprv treba zmocniť železničných staníc, telegrafného úradu a Štátnej banky. Tak tomu bolo aj v praxi. Ihneď po revolučnom puči 25. októbra 1917 sa boľševici začali zmocňovať hlavnej kancelárie Štátnej banky v Petrohrade. Ďalej proces prešiel celou sieťou inštitúcií štátnej banky. Do konca roku 1917 bolo zaistenie Štátnej banky Ruskej impérie s jej 11 kanceláriami, 133 stálymi a 5 dočasnými pobočkami, 42 agentúrami pri sýpkach dokončené. Zaistenie bolo natolko rýchle, že zo Štátnej banky nebol vybraný takmer žiadny majetok. Celkové aktíva Štátnej banky sa k 23. októbru 1917 rovnali 24,2 miliárd rubľov. Zároveň boli súkromné obchodné banky znárodnené a zlúčené so Štátnou bankou. Začiatkom roku 1918 bol proces ukončený. Vznikol jednotný centralizovaný štátny bankový systém Sovietskej republiky.