Slovenská národná rada (SNR) prijala Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky 17. júla 1992 v čase, keď bola SR ešte súčasťou Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ČSFR) a prebiehali rozhovory českej a slovenskej reprezentácie o ďalšom usporiadaní zväzkov medzi Slovákmi a Čechmi. Podľa navrhovateľov k prijatiu deklarácie došlo potom, keď sa už nepredpokladali významnejšie zvraty v rokovaniach o ďalšom štátoprávnom usporiadaní ČSFR.

Výročie prijatia Deklarácie o zvrchovanosti SR - 17. júl - je na základe zákona Národnej rady (NR) SR z 20. októbra 1993 pamätným dňom SR.

Po júnových voľbách v roku 1992 (konali sa 5. - 6. júna) sa víťazné politické subjekty v Čechách a na Slovensku – Občianska demokratická strana (ODS) a Hnutie za demokratické Slovensko (HZDS) dohodli na vzájomných rokovaniach o riešení štátoprávnych problémov vtedajšej federácie. Zo strán, ktoré sa ocitli v parlamente v novom volebnom období, mala vznik samostatnej SR v programe len Slovenská národná strana (SNS). Víťazné HZDS navrhovalo prijatie deklarácie aj novej Ústavy SR a vyhlásenie referenda o štátoprávnom usporiadaní. Ihneď po voľbách, 9. júna 1992, sa začali rokovania slovenskej a českej reprezentácie a premiérov Vladimíra Mečiara a Václava Klausa. Pre odlišné predstavy o podobe spoločného štátu sa však skončili neúspechom.

Predsedníctvo SNR sa rozhodlo zvolať tretiu schôdzu SNR na 17. júla a na jej program zaradiť rokovanie o návrhu Deklarácie o zvrchovanosti SR. Dovtedy mali jej návrh prerokovať poslanci v poslaneckých kluboch.

Poslanci neschválili návrh Františka Mikloška (KDH), aby parlament prijal návrh na vyhlásenie referenda o vystúpení SR z ČSFR na základe ústavného zákona. Naopak, podporili návrh Vladimíra Miškovského (SNS), aby sa o prijatí deklarácie hlasovalo deklaratívne - teda nie pomocou hlasovacieho zariadenia, ale tak, že každý poslanec menovite a verejne ohlásil svoje rozhodnutie.



Deklarácia SNR o zvrchovanosti Slovenskej republiky bola schválená 17. júla 1992 na schôdzi, ktorú viedol predseda SNR Ivan Gašparovič. Za prijatie deklarácie hlasovalo 113 zo 147 prítomných poslancov, 24 bolo proti a desiati sa hlasovania zdržali.

Tri dni po schválení deklarácie, 20. júla 1992, rezignoval československý prezident Václav Havel so slovami: "Tak, ako sa nechcem stať brzdou historického vývoja, nechcem byť ani dosluhujúcim úradníkom."

Mečiar a Klaus sa napokon na rokovaní v legendárnej brnianskej vile Tugendhat 26. augusta 1992 dohodli na definitívnom rozdelení Česko-Slovenska na dva samostatné štáty bez konania referenda.

V nadväznosti na prijatie Deklarácie o zvrchovanosti SR schválili poslanci 1. septembra 1992 Ústavu SR. Po nadobudnutí jej účinnosti 1. októbra 1992 sa zmenil názov Slovenská národná rada na Národná rada Slovenskej republiky.

Samostatná Slovenská a Česká republika vznikli 1. januára 1993.

Na oslavu prijatia Deklarácie o zvrchovanosti SR sa niekoľko rokov stretávali občania pri vatrách, ktoré dostali názov Vatry zvrchovanosti.