Komentár Maltea Fischera (WirtschaftsWoche)

Nemecký ekonóm Markus C. Kerber o pozadí konania EÚ voči Nemecku kvôli porušeniu zmluvy, o mocenskom boji Európskeho súdneho dvora, rozširovaní moci Európskej komisie a diskreditácii európskeho projektu.

Profesor Markus C. Kerber vyučuje verejné financie a hospodársku politiku na Technickej univerzite v Berlíne. Stojí za viacerými žalobami v súvislosti s eurom. Vo vydavateľstve FBV Verlag mu nedávno vyšla kniha Nemecká samovražda – Obetovanie našej krajiny pre Európu v čase koronakrízy.

Kerber netají svoj kritický postoj voči Európskej komisii (EK). Ide o obvinenie nemeckého ústavného súdu, že porušuje európske právne predpisy, a o rozhodnutie súdu v prípade nákupu dlhopisov Európskou centrálnou bankou (ECB) z mája 2020. EK vyčíta Nemcom aj ostrú kritiku Európskeho súdneho dvora. Európska komisia preto pripravuje proti Nemecku konanie.

Ide o mocenský boj

Za týmto konaním, ktorým hrozí Európska komisia, nemecký ekonóm vidí čistý mocenský boj. Ide o to, kto bude mať posledné slovo pri výklade európskeho práva. Doteraz sa udržiavala krehká rovnováha medzi nemeckým ústavným súdom a Európskym súdnym dvorom. Možno hovoriť o istom kooperatívno-kompetenčnom vzťahu medzi oboma súdmi.

Európsky súdny dvor „verným služobníkom“ Európskej komisie

Kerber poukazuje na názory viacerých právnikov, ktorí vyčítajú Európskemu súdnemu dvoru istú dávku nekompetentnosti. Súd je „verným služobníkom“ EK a takmer vždy jej dá za pravdu.

Navyše EK podľa Kerbera požaduje v rámci konania kvôli porušeniu zmluvy zo strany Nemecka niečo nemožné, a to, aby spolková vláda pôsobila na ústavný súd. Spochybnila by tak však zásadu nezávislosti súdnictva, čo zas EK vyčíta Maďarsku a Poľsku.

Európska komisia sa diskvalifikovala

A čo môže vo veci urobiť nemecká vláda? Kerber by bol rád, keby poukázala na to, že prístup EK svedčí o nerešpektovaní ústavnej identity národných štátov. Okrem toho by bolo vhodné nahlas povedať, že práve EK, ktorá sa tvári, že obhajuje právo EÚ, v mnohých prípadoch porušuje tento zákon. Tým sa diskvalifikuje ako ochrankyňa zmlúv.

Od prijatia Maastrichtskej a Lisabonskej zmluvy si EK čoraz viac nárokuje vystupovať ako kvázi vláda. Európske právo jej však takýto štatút nedáva. Napriek tomu sa snaží „privlastniť si“ pre seba a európske inštitúcie čoraz viac kompetencií.

Vezmime si bankovú úniu. V európskych zmluvách sa nehovorí nič o možnosti splnomocnenia Európskej centrálnej banky na celkový bankový dohľad. Lenže to sa práve na podnet Európskej komisie deje. Chod bánk bol navyše prevedený na agentúru, ktorá podlieha samotnej EK. Ďalším príkladom je Fond obnovy, ktorý sa má financovať emisiou vlastných dlhopisov EÚ, hoci zmluvy únie vylučujú samostatné financovanie pôžičiek EÚ.

Rozširovanie moci a diskreditovanie európskeho projektu

Európska komisia tvrdí, že banková únia a Fond obnovy slúžia stabilite a súdržnosti v EÚ. Kerber však neskrýva pochybnosti, že to v skutočnosti tak je. Konanie EK sa podľa neho sústreďuje na rozširovanie svojej moci, a to bez predchádzajúceho súhlasu národov.

Bruselskí byrokrati požadujú stále viac Európy. Je za tým pokus zaviesť cez „zadné dvierka“ federálny štát bez toho, aby sa obyvateľov Európy spýtali, či s tým vôbec súhlasia. Takýto postup diskredituje celý európsky projekt, pretože z hľadiska celej svojej právnej, ekonomickej a politickej štruktúry nemôže byť Európa konfederáciou zvrchovaných národných štátov, dodáva na záver komentára Malte Fischer pre Wirtschafts Woche.