V uplynulú sobotu sa prezidentka Zuzana Čaputová zúčastnila na otvorení zrekonštruovaného kaštieľa v obci Borša. Prítomný bol aj maďarský prezident János Áder. A to i preto, že Maďarsko prispelo podstatnou čiastkou na rekonštrukciu. Na celú akciu má svojský názor národniar Anton Hrnko.

Renesančný kaštieľ v Borši je určite zaujímavý nielen architektonicky. Narodil sa tam František II. Rákoci, sedmohradské knieža a vodca posledného protihabsburského povstania. Hrnko však v statuse zaútočil na slovenskú prezidentku, že má zvláštnu vlastnosť. Obyčajne chodí tam, kde by nemala. Len málokedy ju však vidieť tam, kde by prísť mala.

Bola Čaputová niekedy na Národnom cintoríne v Martine?

Hrnko naráža na skutočnosť, že mu nie je známe, že by hlava štátu navštívila Národný cintorín v Martine,. Alebo položila kvety pri pamätníku obetí Černovskej tragédie. „A, samozrejme, mnoho iných miest, ktoré pripomínajú ľudí alebo udalosti, vďaka ktorým mohol vzniknúť suverénny, demokratický slovenský štát. Teda aj ona sa mohla stať prezidentkou“ píše v statuse národniar Hrnko. Podľa neho sa Čaputová ako na potvoru vždy sa objaví tam, kde by zrovna nemusela byť.

Poslednou takouto udalosťou, kde nemala vzhľadom na okolnosti byť, bolo slávnostné otvorenie rekonštruovaného kaštieľa v Borši, kde sa narodil František II. Rákoci, sedmohradské knieža a vodca posledného protihabsburského povstania.

Pozadie posledného protihabsburského povstania

Povstanie malo podľa Hrnka zaujímavý priebeh. „Spočiatku, v roku 1703, išlo o vzburu východoslovenských roľníkov, ktoré využila francúzska diplomacia na vytvorenie nového frontu proti Habsburgovcom vo vojne o španielske dedičstvo. Prešlo rozličnými etapami a skončilo sa viac-menej remízou. Podpísaním Satmárskeho (Satu Mare v Rumunsku) mieru roku 1711. Rákoci a množstvo jeho spolubojovníkov (aj Slovákov) ušli najskôr do Turecka, neskôr mnohí z nich do Francúzska, kde vytvorili povestný Berčéniho husársky pluk, ktorý sa podieľal na mnohých víťazstvách francúzskeho kráľa,“ vysvetľuje národniar Anton Hrnko.

Počiatok národnostných vášní v Uhorsku

Uhorská šľachta si však podľa Hrnka zachovala privilégiá, ktorých výsledkom bolo aj následné zaostávanie Uhorského kráľovstva oproti západnej časti monarchie. „Tam sa habsburským panovníkom podarilo zlomiť výsady šľachty. Tak sa otvorila cesta všestrannej modernizácie. Počas povstania sa odohral aj incident na sneme v Ónode, kde rozvášnení stúpenci Rákociho zavraždili vyslancov Turčianskej stolice Okoličániho a Rakovského a ďalších turčianskych zemanov pozatvárali. Turčiansku stolicu snem vymazal zo zoznamu uhorských stolíc, ich zástava a pečať boli zničené,“ vysvetľuje isté historické súvislosti Hrnko.

Konštatuje, že síce nešlo priamo o národnostný konflikt, v pozadí už však začali tlieť národnostné vášne. Táto udalosť je pokladaná za ich prvý prejav. „Neviem teda, či zrovna Rákoci by sa mal na Slovensku oslavovať ako hrdina,“ myslí si národniar a slovenský srdciar, podľa ktorého by bolo treba pripomenúť aj najnovšiu históriu.

Z obnovy kaštieľa slovenská strana napokon vycúvala

„Je pravdou, že obnovu kaštieľa dojednali prezidenti Maďarskej republiky a Slovenskej republiky, no keď slovenská vláda zistila, čomu má projekt slúžiť (maďarskej iredente), z projektu vycúvala. A odmietla sa aj na ňom spolupodieľať,“ vysvetľuje Hrnko. Tvrdí, že toto je dôvod, prečo sa kaštieľ pôvodne plánovaný obnoviť s nákladmi fifty-fifty, opravil len za maďarské peniaze. „Ak toto pani prezidentka nevedela, je to zlé. Ak to vedela a napriek tomu tam išla, je to ešte horšie!“ krúti hlavou Hrnko a dodáva, že celkom nenáležite vyznel aj prejav pani prezidentky, keď hovorila o odstraňovaní hraníc.

„Išlo o až také odstraňovanie, že na výsostnom slovenskom území nebolo potrebné používať slovenčinu? (Nebol som tam, avšak prítomní ma informovali, že všetky nápisy boli výlučne maďarské). Alebo tým povzbudzovala maďarskú stranu v jej záujmoch anektovať slovenských občanov, keďže už hranice nie sú dôležité?“ pýta sa Hrnko, ktorý na záver píše: „Viem si predstaviť, čo kolovalo pri prejave pani prezidentky v mysli prezidenta Ádera. Určite to nebolo nič lichotivé na jej adresu.“