Názor Teda Galen Carpentera (National Interest)

Vzhľadom na otrasný stav americko-ruských vzťahov sú očakávania zmysluplných a vecných výsledkov zo summitu prezidentov Bidena a Putina skromnejšie, ako obvykle. Myslí si to Ted Galen Carpenter, vedúci pracovník v bezpečnostných štúdiách na Inštitúte Cato.

No aj napriek tomu môžu byť stále optimistickí. Obaja vodcovia sú motivovaní nenechať rozhovory úplne skrachovať a skončiť vzájomným prejavom nenávisti. Najpravdepodobnejším výsledkom je však nudné komuniké týkajúce sa „konštruktívnych diskusií“ a „úprimná, ale srdečná výmena názorov na celý rad dôležitých otázok“.

Washington je slepý voči svojim vlastným provokáciám

Takéto diplomatické chmaty nebudú a nemôžu skrývať prehlbujúce sa a nebezpečné zhoršovanie dvojstranných vzťahov. Washington má neustále sa rozširujúci zoznam sťažností proti Moskve, pričom na prvom mieste je údajné zasahovanie do vnútropolitických záležitostí USA a ďalších demokracií a obvinenia z kybernetických útokov.

Americkí vodcovia však zostávajú slepí voči svojim vlastným provokáciám. Typickou stratégiou vyjednávania v USA pri jednaní s protivníkmi je predložiť zoznam sťažností a požadovať ústupky, ktoré sa v každom bode rovnajú priamej kapitulácii.



Naopak, akékoľvek ponúkané ústupky USA sa pohybujú od mizivých po neexistujúce. Je to podstata kapitulačnej diplomacie a presne zachytáva rokovania Washingtonu s Ruskom počas obdobia po studenej vojne.

Nevyhnutný úplne iný prístup

Ak chce Biden skutočne dosiahnuť hodnotné výsledky, je nevyhnutný úplne iný prístup. Dôležitým počiatočným krokom by bolo uznať, že niektoré kroky, ktoré Washington a jeho spojenci v NATO podnikli, boli bezdôvodne provokatívne vo vzťahu k základným záujmom Ruska.

Tomuto opisu zodpovedá rozhodnutie rozšíriť NATO, najsilnejšiu vojenskú alianciu v histórii, na západnú hranicu Ruska začlenením troch pobaltských republík. Umiestnenie amerických síl do niektorých nových východoeurópskych členov NATO predstavuje ďalšiu provokáciu.



A nepretržitá séria vojenských cvičení NATO (tzv. Vojnové hry) priamo pred Ruskom, a to v Pobaltí aj Čiernom mori, odráža aroganciu aj nerozvážnosť. Odstúpenie USA od zmluvy o stredných jadrových silách (INF) a dohody o otvorenom nebi určite napätie s Ruskom nezmiernili.

Zoznam provokácií pokračuje

Aj keď sa vodcovia USA sťažujú na zasahovanie Kremľa do politiky demokratických národov, odmietajú pripustiť, že Washington sa nehanebne miešal koncom rokov 2013 a začiatkom 2014 s cieľom pomôcť demonštrantom zosadiť zvolenú proruskú vládu Ukrajiny.

V súčasnosti sa Washington otvorene hlási k vodcovi ruskej opozície Alexejovi Navaľnému v jeho politickým bojom proti Putinovi a k protestujúcim, ktorí sa snažia zosadiť kremeľského spojenca Alexandra Lukašenka z Bieloruska.



Byť realistickým ohľadom požiadaviek USA a prejaviť vôľu robiť zmysluplné ústupky by vytvorilo cestu k úspešnému samitu a možno aj prielom vo vzťahoch Washingtonu s Ruskom. Naliehať na Putina, aby zakročil proti gangom  hackerských spoločností so sídlom v Rusku, je úplne rozumné a dosiahnuteľné.

Trvanie na tom, aby Rusko vrátilo Krym Ukrajine, je zjavným bludom. Americkí vodcovia môžu mať dôvod, ak ich otravuje ruské zasahovanie do amerických politických záležitostí, musia však byť oveľa konkrétnejší v súvislosti s tým, čo predstavuje neprijateľné „zasahovanie“.



Najvážnejšie krajiny (vrátane USA a ich najbližších spojencov) sa zapájajú do rozsiahlych public relations a propagandistických kampaní, takže vyčlenenie Ruska na pobúrenie a odplatu kvôli takýmto aktivitám je pokrytecké a nezmyselné. Uloženie ekonomických sankcií v reakcii na to, ako to USA naďalej robí, je ešte horšie.

Zásadná je väčšia realita v súvislosti s požiadavkami, ale rovnako tak je potrebné vytvoriť zoznam príťažlivých ústupkov. Pre USA by bolo takmer nemožné odčiniť pôvodnú hlúposť rozširovania členstva v NATO namiesto toho, aby tohoto inštitucionálneho dinosaura zo studenej vojny poslali na zaslúžený dôchodok, keď sa Sovietsky zväz rozpadol.

Jasne červená čiara

Ale Biden by mohol zaujať stanovisko, že dvere NATO sú teraz zatvorené a že USA budú vetovať akékoľvek úsilie o začlenenie Ukrajiny alebo Gruzínska do Aliancie. Vyhliadky na členstvo Ukrajiny v NATO a západné sily rozmiestnené na ukrajinskej pôde pravdepodobne prekročia jasne červenú čiaru čo sa týka Ruska.

Reakcia Moskvy by bola pravdepodobne podobná reakcii USA, ak by iná veľmoc, povedzme Čína, chcela zahrnúť Kanadu alebo Mexiko do vojenského spojenectva, v ktorom by dominovala.

Zvážiť ústupky

Medzi ďalšie ponúkané ústupky môže patriť opätovné otvorenie rokovaní o návrate USA k zmluve INF aj k dohode o otvorenom nebi. Takéto kroky by v každom prípade prospeli najlepším záujmom Ameriky, ako aj znížili znepokojujúce vojenské napätie v Európe.



Ďalším kľúčovým ústupkom by bolo ukončenie rozmiestňovania vojenských síl USA vo východnej Európe a výrazné zníženie rozsahu, blízkosti a frekvencie vojenských cvičení NATO v blízkosti ruských hraníc. Potom by bolo rozumné tlačiť na Putina, aby stiahol niektoré svoje vlastné sily, ktoré sú v súčasnosti umiestnené blízko hraníc členov Aliancie.

Je bohužiaľ nepravdepodobné, že Biden podnikne niektorý z týchto krokov, tým menej všetky. Namiesto toho budeme pravdepodobne svedkami prázdneho, trochu chladného samitu a budeme sa považovať za šťastných, ak stretnutie neprinesie ešte hlbšie zmrazenie dvojstranných vzťahov.



Bez podstatných a prospešných zmien sa však USA a Rusko budú naďalej uberať smerom k nebezpečnej, potenciálne katastrofickej konfrontácii.

Ted Galen Carpenter, vedúci pracovník v bezpečnostných štúdiách na Inštitúte Cato a prispievajúci redaktor v National Interest, je autorom 12 kníh a viac ako 900 článkov o medzinárodných záležitostiach. Jeho najnovšou knihou je NATO: Nebezpečný dinosaurus (2019)