„Nie je nič horšie, než nablýskané filmy o vojne“.,
hovorí režisér Pavel Lungin o svojich filmoch, Európanoch a cenzúre más v rozhovore pre Komersant

Často hovoríte, že ste žili v disidentskej rodine, ale sami ste sa disidentom nestali. Prečo? Inklinovali ste k niečomu inému?

Nemôžem povedať, že to bola disidentská rodina. Bola to taká skvelá, typická, inteligentná rodina, ktorá samozrejme žila vnútri tejto spoločnosti, ale hanbila sa za to. A musím povedať, že som mal som blízko, napríklad, k okruhu generála Grigorenka, ktorý pomáhal krymským Tatárom a raz som dokonca odovzdal tašku na toalete GUMu. A nepáčilo sa mi to.

Vnútorne som sa búril nielen proti sovietskemu režimu, ale aj proti tejto disidentskej hierarchii. Pohrúžil som sa do starej čínštiny, do poézie... Niekam do ústrania.

Prečo ste začali nakrúcať tak neskoro? Vo veku 40 rokov ste sa však zrazu stali laureátom filmového festivalu v Cannes s filmom ‘’Taxi Blues’’.

Nedovolili mi nakrúcať. Celkovo vzaté som dieťa perestrojky a to doslova. Nejako pre mňa nebolo miesto. Teraz to znie dokonca hlúpo, no ani v tom svete dosť oficiálnom pre mňa nebolo miesto…

V sovietskom svete?

Áno, v sovietskom svete. Skúšal som pracovať v ústave. Vyštudoval som matematickú lingvistiku, čo bolo samozrejme hlúpe. Súhlasím. Pretože, do čerta, aký som ja matematik!?

Potom som to skúšal v sociológii. Akosi som tam nič nerobil, len som upadal a nechápal, čím sa zaoberajú. Potom som to skúšal v Literaturnoj gazete (Literárnych novinách) a vo finále som začal písať scenáre, ako otec.

Išiel som v šľapajách svojich rodičov. A veľmi rýchlo som si uvedomil, že by som nemal písať scenáre, ale nakrúcať. A zrazu tu bola akási bariéra, ktorú som vôbec nemohol prelomiť.

Prejsť od scenáristu k režisérovi?

Áno. Viete, pretože režisér je síce malý, ale predsa len šéf. A v mojom takom celkom nesystematickom, neupravenom pohľade ma niečo miatlo... Doteraz neviem čo. Celé mesiace som sedel v čakárňach snažiac sa dohodnúť. Napísal som scenáre pričom nie veľmi dobré, ale celkom úspešné. Mal som „Koniec cisára tajgy“, ktorý si všetci pozreli, „Neporaziteľný“ o Charlampievovi, o SAMBO.

Vaša prvá séria - ‘’Taxi Blues’’, ‘’Lunapark’’, ‘’Svadba’’. To je také lúčenie zo ZSSR. Zdalo sa vám, že v takejto nálade sa lúčia s touto krajinou? Veselo aj tragicky?

No, bol to taký radostný a úchvatný pocit, že život okolo nás sa mení. Pravdepodobne, ako keby Egypťania videli, ako sa im rútia pyramídy. To, čo by malo stáť večne a žiť večne, sa zrazu začalo rúcať, akoby boli všetky vyrobené zo sádry.

To bol ten pocit. Ten pocit je skutočne strašný a predsa je to pocit radosti a nadšenia.

Rozumiete, nikdy v živote som v nič neveril. Nikdy v živote som nemohol napísať seriózny scenár, alebo aspoň porozprávať o tom, čo ma skutočne trápi. Možno mi vtedy na ničom nezáležalo, ani neviem. Bol to iný život.

Je opísany v „Taxi Blues“, keď sme sa ničili, spíjali, akoby sme so štátom hrali hru, že žijeme inak. Dňom i nocou sme sa plietli do cudzích vecí, neboli sme veľmi dobrí a tak ďalej. A potom zrazu po prvýkrát, keď sa táto priepasť začala objavovať, keď sa tieto múry zdanlivo večného režimu, večného Sovietskeho zväzu, začali rozchádzať…

‘’Taxi Blues’’ bol prvý scenár, ktorý som napísal nejako o sebe a o svojich skúsenostiach a o svojom živote.

Prečo ste v roku 1990 odišli do Francúzska? Zdalo sa vám, že sa tam bude ľahšie pracovať?

Istý čas som bol vo Francúzsku veľmi obľúbený. A chápete, oni mali svoj vlastný záujem o perestrojku. Vcelku to bolo krátke obdobie, samozrejme, 90. roky až do roku 2000. Bolo to krátke obdobie skutočne zjednoteného sveta.

Myslíte Gorbačov a perestrojka...

Áno, bolo to niečo také. Spočiatku dokonca aj Jeľcin. Bolo to veľmi zaujímavé obdobie, pretože Západ sa celkove veľmi zaujíma o marxizmus. Toto my podceňujeme. Všetci sú naozaj ľavičiari. Takmer všetci sú socialisti.

Inteligencia je tam určite ľavicová.

Inteligencia absolútne. A sledovali, či sa marxizmus a socializmus ozaj môže pretransformovat na niečo s ľudskou tvárou? Naozaj sa tento sen splní? Pretože všetci nenávidia kapitalizmus. Žijú v kapitalizme, využívajú ho a nenávidia, pretože v kapitalizme je skutočne veľa nespravodlivosti.

Ale aj vy ste sa sklamali v Európe, nie?

Nemôžem povedať, že som sa sklamal. No sklamal som sa... Neviem, možno som bol len sklamaný sám zo seba. Aspoň som si uvedomil, že potrebujem žiť v menej merateľnom svete, než je ten európsky. Európa je neuveriteľne merateľný svet. Rozumiete, dnes by si mal vedieť, čo budeš robiť v tom istom čase o štyri mesiace a najlepšie o dva roky.

Hlavná myšlienka Európana je, aby sa mu nič nezmenilo. No my sme iní, my sme už raz takí, lebo my sme vždy žili v očakávaní, že sa niečo zmení, že sa niečo stane: buď sa zamiluješ, alebo neviem, niečo urobíš, alebo ti možno dajú po hlave.

Chápete, rovnako ako sme chodili do obchodov. Išli sme do obchodu, jednoducho do obchodu: niečo dajú, a my niečo kúpime. Nikdy sme nešli do obchodu so žiadnym zámerom. A v tomto zmysle je tá európska merateľnosť života. Celkovo žijú akýsi vypočítavý život, hoc aj to vzbudzuje rešpekt.

Vo všetkých rozhovoroch bojujete, ako hovoríte, „s umením supermarketu“, teda s výrobou kreatívneho produktu na spotrebu. Myslím konkrétne filmy. Na druhej strane ste sa do značnej miery podieľali na perestrojke, ktorá viedla týmto smerom. Vlastne to bol boj za vytvorenie konzumnej spoločnosti v tejto krajine, ktorá aj mala produkovať umenie supermarketu. Tak tu je akýsi rozpor.

Obrovský! Nevedeli sme absolútne, čo chceme. A ja, musím povedať, som úprimne presvedčený, že existuje svet nepravdy a že existuje svet humanistický, správny a dobrý. A to sme nečakali. 

Mnoho ľudí, od imigrantov až po tých, ktorí pochádzajú z krajiny ako ja, ktorí jednoducho mohli žiť tu aj tam, pretože ja som neemigroval, neočakávali akúsi vnútornú tvrdosť tohto sveta. Chceli sme seriózne komunikovať, neuvedomujúc si, že môžme byť len nejakým druhom zábavy. Len si to predstavte, môžeme byť pre svet novou hračkou, úžasným a veselým psíkom. Alebo aj zlým.

Ako súčasť zábavy

Pretože na svet zábavy sme neboli pripravení. Myslím si, že Tarkovský to zažil vtedy, keď prvýkrát odišiel, prečo sa tam tak strašne rozcitlivel? Jeho ťažké proroctvá čítali v Rusku všetci a celý svet ich vnímal ako veľkú pravdu. Len čo sa presťahoval do Talianska a potom ďalej, tak sa ukázalo, že to bolo jednoducho len akési zavýjanie.

Pre nich málo zaujímavý

"V normálnom svete, - hovorí, - zahynieme’’. Ale my vieme, že nezomrieme. A tak to mali všetci. Rovnako ako Alexej German, ktorý sa pokúsil spolupracovať s francúzskymi producentmi. Všetko bolo ťažké, kým... ako to povedať... Celá táto prorocká vážnosť našej práce je samozrejme spojená so silnými emóciami, silnými priateľstvami. Viete, kde sú silné emócie, kde sú silné priateľstvá? V armáde, v nemocnici, vo väzení. Ale, rozumiete, keď sa dostanete z väzenia, tak čo potom…

Treba pochopiť, že všetko vyzerá hrubo, no šok bol spočiatku z tej ľahkosti, hojnosti, naplnenosti svetlom, klobásou, celým zvyškom toho sveta, a potom, naopak, z toho, že narážaš do akéhosi skla, cez ktoré nemôžeš prejsť... a to "Hlavné predstavenie", je tam, za sklom.

Jeden z našich spolubesedníkov rozprával, že keď v roku 1979 vtrhli vojská do Afganistanu, Primakov povedal, že je to koniec ZSSR. Predvídal rozpad ZSSR po vpáde do Afganistanu. Nakrútili ste veľmi bolestivý film ‘’Bratstvo’’. Čo, nakrúcajúc o tom, študujúc materiály, ste vy sami pochopili o krajine, o vojne, o armáde?

No, v tomto prípade niet takej jedinej myšlienky. Po prvé, je to film o ústupe, pretože u nás sú všetky vojnové filmy vždy o ofenzíve. Viete, ako mi v Gruzínsku ukazoval Gruzínec pomník svojho deda na cintoríne? Bolo na ňom napísané: „Zahynul, útočiac“. Smial sa, no a my? Toto je príbeh o tom, čo znamená stiahnuť vojská. A zdá sa mi, že je to veľmi dôležité, pretože vojská treba vedieť rovnako nasadiť ako aj stiahnuť.

Potom tam podľa mňa nastáva akýsi rozkol. Môžeš byť hrdinom, môžeš byť dobrý, môžeš riskovať život pre svojho kamaráta, o všetko sa podeliť, aj o svoju krv, aj život obetovať, no napriek tomu môžete všetci spolu robiť zlú vec. Je potrebné mať na pamäti dvojitý ambivalentný pocit.

Existuje tvoja osobná cesta a je cesta tvojej spoločnosti, tvojho štátu. Treba ich rozlišovať...

V tomto prípade išlo o pravý opak: ľudia vykonali hrdinský skutok a štát sa dopustil agresie.

Áno. Ľudia zomierali a štát sledoval svoje záujmy... Dokonca ani nie je jasné, čo napokon chcel. Chcel vytvoriť republiku, ale prečo bolo treba nasadiť vojská a zabíjať a nám samým zomierať?...

Pavel Semionovič, celkovo považujem tento film za hlboko protivojnový. Po ňom všetky politické radosti z nových ultra presných a supervýkonných zbraní vyzerajú trochu inak.

Viete, myslím si, že preto sa naň tak osopili. Na počesť armády treba povedať, že nie všetci generáli, ale skôr bývalí generáli sa do neho pustili, pretože tak trochu spochybňuje všeobecne radostnú oslavu vojny. Ako hovorili: „Musíme niečo zanechať našim deťom...“. Hovorím: „Čo im dlžíte, čo ste dali deťom a čo im môžete dať teraz?“ Pre mňa je to skutočne protivojnový film.

Úprimne poviem, že nemám rád vojnu a myslím si, že je asi tak nevyhnutná ako operácia slepého čreva, ale by mal rád operáciu slepého čreva...

Preto ste nikdy nenakrúcali a nechystáte sa nakrúcať filmy o Veľkej vlasteneckej vojne?

Nie. Treba to akosi inak poznať a cítiť. Treba si tým prejsť. Nič nie je horšie ako nablýskané vojnové filmy. Musím povedať, že sovietske filmy o vojne boli dobré. Mali sme ich niekoľko...

Samozrejme. Pravdepodobne nie všetky, ale klasika ako „Žeriavy lietajú“.

Bola „Balada o vojakovi“, bol Ordynského film „Na tvojom prahu“, bol film o beznádeji. Dokonca „Bojovali za vlasť“. Je v ňom niečo také...

Dojemný pátos?

Áno.

Ak pátos môže dojímať, tak tam dojme.

Áno. To, čo som prakticky vo filmoch o vojne u Germana nevidel, ale German to tak nerobil. Vidíte, urobil „20 dní bez vojny“. Obišiel vojnu. German je samozrejme náš učiteľ. Všeobecne musím povedať, že rozsah jeho osobnosti, rozsah jeho kinematografie čoraz viac rastie.

Viete, ešte predtým, ako proti vášmu filmu vystúpili jednotliví generáli, ste veľmi aktívne bránili film „Matilda“, proti ktorému tiež bojovali. A vtedy ste povedali: „Vytvára sa atmosféra, ktorá v Rusku nikdy neexistovala. Aj za vlády Sovietov mala cenzúra inú povahu. Cenzúra upadla dole. Najnepokrokovejšie temné sily obyvateľstva môžu učiť umelcov“.

Ale to je pravda.

Ale vás to učili ľudia v generálskych naplecníkoch.

Ale oni sú temní a "nepokrokoví’’. Učili, ale kto to bol? Politickí pracovníci na dôchodku, ľudia, ktorí prehrali túto afganskú vojnu a ďalej sa tvária, že vyhrali, a naďalej aj učia. O to tu ani nejde.

Viete, celkovo je to príšerné a vidíme to na príklade internetu. Všetci sme si mysleli, že internet bude skvelým nástrojom oslobodenia ľudskej mysle, porozumenia a podobne, ale ukázalo sa, že sa z internetu vo veľkej miere stal ventil vylievania si vlastných komplexov, nenávisti a poučení. A vo všeobecnosti má najmä nevzdelanec vždy čo povedať. Nevzdelanec má vždy čo napísať. Nevzdelanec má vždy čo vysvetliť.

Ľudia, ktorí poznajú globálny internet, vravia, že ruská platforma je obzvlášť tvrdá. Preto je pre nás typické, že ak sa hádame, tak sa hádame do konca, na smrť. Tento kotol vrie obzvlášť emotívne. Netušiac prečo.

Žijeme falošne. Nikde a v ničom neprejavujeme svoje emócie. Mlčíme pred vedením, mlčíme o politike, mlčíme nahlas a hádame sa na obrazovke, pretože to zjavne všetko vychádza...

Znamená to, že sa vracia sovietsky efekt kuchyne, keď sa všetko úprimné odohráva v kuchyni...

Rovnako je to aj s touto cenzúrou zdola. Ako ju ja nazývam „cenzúra davu“. Prakticky jedným vyhlásením dokáže podnietiť kohokoľvek a vy môžete čokoľvek zakázať a čokoľvek povedať. Je to veľmi pohodlné: „Toto je hlas ľudí. To nie sme my. Pozrite, je to zdola, všetko ide zdola a stúpa“.

A „národ sa nemôže mýliť“. Tak sa hovorí.

Áno, a nemôže mať ani pravdu. V čom je nešťastie národa? Nemôže sa mýliť a nemôže mať pravdu, pretože pravdu môžu mať iba niektorí vynikajúci ľudia. A toto je veľmi nebezpečný princíp. Toto je princíp pogromu.

Ako sa robia pogromy? Jeden zakričal - ostatní sa pridali. Niekto kvôli zisku, niekto jednoducho z opitosti. A hľa veselým húfom išli a dávajú príučku a učia a bijú, a to je taká veselá zábavka... Dorenko mal takú frázu, ktorá sa mi páčila - „také komsomolské otroctvo“.

Nepočul som, ale má to niečo do seba.

‘’Také komsomolské otroctvo’’. A toť mládežnícke otroctvo: „Nie je pravda, že išlo o afganskú vojnu“. Dá sa povedať o čom? Zle bolo. Ako teraz hovoria: „Krušné roky. Ako hrozne bolo v 90. rokoch, ako dobre bolo v 80. rokoch“. No, neviem. Nechcem o tom hovoriť, ale toto je typ takého hromadenia, ako davová kóma. Toto je jedno z nebezpečenstiev autoritárskeho štátu, meniaceho sa na totalitný štát.

Toto sú tri filmy nakrútené v krátkom čase: „Ostrov“, „Dirigent“, „Cár“. Je to svedectvo aj vášho osobného hľadania viery? Hľadania niečoho duchovného alebo je to len taká náhoda?

No, samozrejme, nejde o náhodu. Viete, v prvých filmoch som sa snažil vydať svedectvo o dobe. Dlho som nemohol nakrúcať. A tak „Taxi Blues“, „Luna Park“, „Svadba“, „Oligarcha“ - to všetko sú filmy, ktoré vypovedajú o dobe. Teda, čo je svedectvom doby - nové charaktery, nové konflikty, nové je to, čo cítiš na ulici, v metre.

Potom pochopíš, ako sa napríklad veľká ideológia rozpadá a je nahradená mnohými malými, ako napríklad neviem, nacionalizmom, napríklad hejtom. Vtedy  neexistovalo slovo hejtovanie, ale toto hejterstvo sa z veľkej ideológie náhle rozšírilo do takýchto rôznych podôb.

Potom sa zrazu tieto zmeny zastavili a všetko akosi zamrzlo. A z toho sa zvláštnym spôsobom zrodil film „Ostrov“, pretože akosi zrazu vyplávali na povrch niektoré metafyzické otázky. Zrazu vyšlo najavo, že sme nezomreli, je zrejmé, že sme prežili, je zrejmé, že žijeme pravdepodobne oveľa lepšie než predtým, je zrejmé, že lepšie jeme aj lepšie jazdíme atď. Vyvstala však otázka: prečo žijeme a vôbec aký je zmysel? Hanbíme sa alebo nehanbíme? Ako to celé vzniklo? A potom vznikla celá séria týchto filmov.

Pre mňa sú to celkovo filmy o hanbe, o prebudení duše v človeku, o prebudení pocitu Boha, o prebudení nie konkrétne náboženského Boha, ale Boha ako pocitu akejsi hlbokej spravodlivosti. Ak cítiš tento svet, vesmír, ktorý je nejako rozumne usporiadaný, usporiadaný nádherne a proporčne, potom musíš cítiť aj svoju vlastnú nepravdu alebo akúsi podlosť. „Hrozný“ je film, ktorý mi je obzvlášť drahý, pretože je to predovšetkým skutočný príbeh.

Zdá sa mi, že z týchto filmov, samozrejme, vyniká „Cár“. „Cár“ nám, človeku kladie veľmi veľa otázok. Maľujete tohto strašného cára, strašného Ivana Hrozného a potom hovoríte, že sa krútime ako historický kolotoč. Niekde stojí prízrak Ivana Hrozného, niekedy sme pri ňom bližšie a niekedy ďalej. Kde sme teraz?

Bližšie.

Bližšie?

Súdiac podľa toho, že sa začína formovať akási opričnina (systém krutého potlačenia šľachtickej opozície za Ivana Hrozného, pozn. red.), ktorá sa úplne nesformovala, ale opričníci skutočne vždy existovali. A vidíte, jeden z prvých dekrétov z konca roku 1917 - ihneď vytvorili Čeku. Koľko času uplynulo od prevratu a už niekedy v decembri vznikla Čeka, pretože  je potrebné spoliehať sa, samozrejme, na takúto politickú políciu.

Po filme rozmýšlaš, že vždy, keď je na tróne dlho krutý človek, ako bol Ivan Hrozný, či neskôr Stalin, vždy sa nakoniec bude spoliehať na Maljutu Skuratova (opričnik, pomocník Ivana Hrozneho, pozn. red.).

Samozrejme, ale to je pochopiteľné. Najzaujímavejšie je, že keď je človek na tróne dlho, chce byť bohom. Nestačí mu byť cárom. Celý čas od cára si robí rebrík k Bohu a Boh - to je taká… Chápete, Boh je akoby všetko! Povedal, že teraz je noc - bude noc, povedal, že niet pravdy, ale existuje lož, povedal, že čierna je biela. Tým sa v spoločnosti vytvára určitá schizofrénia a vtedy je samozrejme opričnina nevyhnutná.

Opričnina je potrebná, aby vbíjala do hláv, že ak povedali noc, tak spať, a ak o polnoci budú v kostole slúžit službu, ako to robil Ivan Hrozný, potom je deň, znamená slúžiť atď. Nechcem o tom ale tak dlho rozprávať. Všeobecne je to všetko známe.

Úžasné, viete, čo ma dostalo? Tento príbeh mi porozprával môj priatel Alexej Lidov. Je to špecialista, expert na Byzanciu a expert na naše pravoslávie. Porozprával mi príbeh o Ivanovi Hroznom a metropolite Filipovi, ktorý bol akoby jeho priateľ. Rozmýšľal som: aby si ľudia uvedomili, že je Hrozný a je svätec. Tento príbeh pochádza z hagiografických prameňov. Tam som citáty prakticky nemenil. A tento film si pozrelo dosť ľudí. Bol takpovediac kasový.

Prebehla okolo neho diskusia.

Áno, aj veľa sporov. Veľmi veľa, to áno, ale ľudia sa väčšinou postavili na stranu Hrozného, proti svätcovi.

A teraz začínam chápať a ľutovať, prečo ste nenakrútili film o Gorbačovovi. Chceli ste o ňom natočiť film, však?

Viete, vôbec ma nepodporili. Niekedy predbieham dobu. Jednoducho mi naň nikto nedal peniaze. O Gorbačova nemal nikto záujem. Chcel som nakrútiť film o láske, o tom, ako láska zmenila tento svet. Pretože, samozrejme, Gorbačov by nebol bez lásky k Raise, bez spojenectva s Raisou. To som si istý. Hoci on so mnou nemusí súhlasiť...

Štátne divadlo národov o tom pripravilo hru.

S týmto konceptom som prišiel pred 20 rokmi. Vymyslel som aj začiatok, aj koniec, je tam všetko, aj s jej chorobou, aj so všetkým. Nikto to nechcel financovať, ani jeden z našich vynikajúcich...

...boháčov.

Áno, chodil som k Michailovi Sergejevičovi. Rozprávali sme sa s ním, ako prvý som čítal jeho knihu a potom nás oboch tieto márne pokusy akosi unavili.

Mám podozrenie, že vám nie je ľahostajné, čo o vašich filmoch píšu, čo hovoria, ako ktorejkoľvek osobe. Ale máte človeka alebo ľudí, keď je to pre vás samého dôležité, aby vám povedali: „To je dobré, skvelé“.

Neviem. Podíde ku mne muž... Idem niekde, neviem, do Jekaterinburgu. Vo výťahu ku mne podišiel obrovský muž, objal ma a povedal: „Som bagrista a chcem ti poďakovať“. To sa mi páči, ale zdá sa mi, že moje filmy nie sú natoľko komplikované a prepracované, aby ich milovali profesionálni kritici. Pretože oni musia lúštiť rébusy. Nepotrebujú cítiť emóciu. Preto sa stále zameriavam na emóciu a na to, aby ľudia premýšľali a cítili ako ja. Preto sa naozaj nijako neurážam. Spočiatku som sa urážal, radoval. Potom som si uvedomil, že je to iba chaos. Dokonca nemám ani Facebook.

Možno aj dobre. Bol by som rád, keby ste sa vyjadrili ešte k jednej vašej myšlienke. "Ľudia nechcú byť komplikovaní, povedali ste, - jednoduchosť je najväčšie nebezpečenstvo modernej doby’’. Ešte: „Ľudia si vytvorili akúsi strašnú vnútornú netolerantnost“. Vyplýva jedna vec z druhej? Jednoduchosť - netolerantnosť?

Samozrejme, komplikovanosť sveta. No viete, jednoduchosť je príšerná. Existuje dokonca aj ruské príslovie - „jednoduchosť je horšia ako krádež“. A nie náhodou, pretože so zlodejom sa môžete aspoň dohodnúť. Viete, život sa celkovo komplikuje. Život sa veľmi komplikuje. Komplikuje sa fyzicky. Komplikuje sa chemicky, tým, čo jeme, tým, čo si myslíme, tým, ako žijeme.

Väčšina ľudí je nešťastná, nešťastní sú prave preto, že neuchopili túto rozmanitosť, zložitosť a viacúrovňový život. Preto hovoria: späť do ZSSR, alebo neviem kam, k šamanom. K Perunovi…

To je tých 60%, ktorí chcú spät do ZSSR, to práve preto?

No samozrejme. Sú to len ľudia, ktorí niekto z nešťastia, niekto zo zaostalosti... Oni iba, ako to povedať, vnímajú život: buď majú popcorn alebo Kentucky Fried Chicken a ich práca a vzťah k prírode, k politike sú v úplne inom šuflíku. Večne by chcel jesť tieto Kentucky Fried Chicken a žiť ďalej. Chápete a to nie je možné. A samozrejme nie náhodou sa vedie boj o vzdelanie, boj o školy. A tu sa pripojím k Bykovovi.

Nesúhlasím so všetkým, ale vo všeobecnosti je hlavným bojiskom samozrejme škola, kde treba ľudí naučiť myslieť a uvažovať.

Pravdepodobne by nebolo správne, keby som sa nespýtal, na čom teraz pracujete?

Viete, teraz pracujem na rozprávke, ktorú chcem naozaj urobiť. Je tak trochu verziou modernej Snehovej kráľovnej. O chlapcovi, ktorý spadol do telefónu, zmizol v telefóne, o Snehovej kráľovnej...

Poznám niekoľko takýchto chlapcov...

...ktorá žije lajkami a mladne z lajkov. Ak Boh dá, samozrejme, ešte nikdy som nerobil rozprávky… Celkovo sa pripravujem na veľmi veľkú prácu. Mám napísaný scenár. Dúfam, že bude. Sfilmoval som knihu „Strmá cesta“ od Jevgenije Ginzburgovej a osemdielny seriál. Dúfam, že sa to podarí.

Bude to televízna verzia?

Áno.

S akým televíznym kanálom komunikujete?

S platformami.

Ďakujem, Pavel Semionovič. Na záver by som vám chcel zložiť kompliment. Uhádli ste všeobecnú otázku aj Afgáncov, aj novinárov, aj režisérov a pravdepodobne aj prezidenta. V rôznych rozhovoroch ste niekoľkokrát povedali: „Chcel by som milovať, chcel by som lásku“. Toto chce podľa mňa úplne každý. Ďakujem vám veľmi pekne.

Ďakujem, Viktor.