Pred viac ako tridsiatimi rokmi stačilo byť dobrý a iniciatívny  "západofób". Dnes je to naopak - cestou k úspechu je "rusofóbia". Niekedy dokonca aj u tých istých.

Žiadnou inou nenávisťou sa nestanete tak zaujímavým, ako fóbiou voči Rusku. Rusom a všetkému čo odtiaľ pochádza. Ešte aj ten Čajkovskij bol iba taký akýsi amatér! (Ivan Brožík)

Skúste nadávať na Holanďanov! Nórov, alebo ešte aj Britov! Nikto si vás ani len nevšimne. Ak si však zanadávate na Rusov, cesta do politiky sa vám tým otvára. Niektorí sa na nenávisti k Rusku v politike vezú celých tridsať rokov. V médiách sa za to dostávajú najrôznejšie ocenenia, platia vás najrôznejšie nadácie, poberáte granty a užívate si študijné pobyty. Samozrejme, na opačnej strane planéty, ako je Rusko.

Rusofóbia vynáša

Statočný, telom i dušou oddaný rusofób nenávidí iba Rusko. Svoj odpor adresuje voči všetkým, ktorí ho považujú za viac, ako "planétu opíc". Či už v obchode, alebo v politike. Aj voči celým národom. Tu a tam sa ide postaviť na nejaký protest pred veľvyslanectvo Ruskej federácie alebo jej spriatelenej krajiny. Buď ako politik, alebo ako novinár, sympatizujúci s politikom, trpiacim averziou na Rusko.

Neskutočné množstvo nadácií a mimovládok sa takémuto jedincovi postará o spokojný a príjemný život medzi jednotlivými návštevami chodníka pred ruskou ambasádou.

Medzi vyvolených iba ako rusofób

Občas nejaký večierok na nejakom inom veľvyslanectve. Občas študijná či prednášková cesta po Spojených štátoch Amerických. Rusofóbia je výnosné zamestnanie. Kedysi sa chodilo na stáže do Moskvy, teda, tí vyvolení. A na dovolenky do Soči, alebo na Jaltu. Teda, tí vyvolení.

Dnes sa v komunite rusofóbov chodí na stáže do USA, prípadne do Izraela (hoci, uznajme, tam fakt menej) a dovolenkuje sa na Miami či na americkom Stredozápade. Teda, medzi tými rusofóbmi. Tými vyvolenými.

Za peniaze všetko

Podivným paradoxom je, že na Slovensku žije tak do päťdesiat rusofóbov z povolania. V politike aj v médiách dokopy. Pritom neraz dokážu ovplyvniť myslenie takmer celej dospelej populácie. Takmer. Existujú aj samostatne mysliaci. Žiaľ, ich hlas zväčša nepočuť.

V krajine, v ktorej komerčné médiá vysielajú pornografiu chudoby a verejnoprávne zas chudobnú pornografiu, to nie je zas až taká anomália. Za peniaze alebo holý zadok je tu možné kohokoľvek (s obligátnym takmer) ovplyvniť účinne, rýchlo a najmä dlhodobo.

Krajina bez tváre

Rusofóbne Slovensko stratilo vlastnú tvár. Presne tak, ako tí, o ktorých je tento názor. Zahraničná politika Slovákov neexistuje, Slovensko má iba zahraničnú politiku "niekoho". Armádu na obranu vlasti nemáme, máme iba jednotky na dopĺňanie stavov armád USA a NATO v ich zahraničných "misiách". A smutno-smiešnu karikatúru politika na jej čele. Hŕstke rusofóbnych lokajov to stačí.

Koniec skládkovaniu

Nikomu neprekáža, akú hanbu nám títo rektálni alpinisti v civilizáciách navôkol nás robia. Slovensko nevyhnutne potrebuje nových politikov, nové politické strany, nové médiá. Nie ten 30 rokov pred každými voľbami recyklovaný amorálny odpad. Slovensko to potrebuje, ale, Slovensko si to aj zaslúži.

V opačnom prípade sa naši národní buditelia a dejatelia musia donekonečna obracať v hrobe. Slovensko potrebuje raz navždy vysmiať a umlčať rusofóbov vo verejnom živote. Je to odkaz pre nás od Janka Matúšku. Odkaz, ktorý by sa nemal pripomínať iba na hokejovom šampionáte.

P.S. Na stene mi visí brezová aleja od Isaaca Levitana. Najlepšieho krajinkára sveta. Rusa z Litvy.