Komentár Vladimíra Kudrjaceva (Fond strategickej kultúry)

Čo stojí za únikom informácií proti Johnovi Kerrymu

Pred časom v The New York Times písali o tom, že bývalý minister zahraničia USA John Kerry poskytol Iránu informáciu o tajných izraelských operáciách v Sýrii. Kerry obvinenia poprel, tento materiál však vyvoláva množstvo otázok.

Najmä vzťahy v trojuholníku Amerika - Izrael - Irán sa javia v úplne inom svetle. Hlavný zmysel úniku informácií však môže súvisieť s rozpormi vo vnútri súčasnej administratívy prezidenta USA. Tie sa týkajú hlavného smerovania zahraničnej politiky USA.

Možno sa tento príbeh začal začiatkom apríla tohto roku v Indii, kde sa Bidenov osobitný vyslanec pre klimatické otázky Kerry stretol a rokoval s ruským ministrom zahraničných vecí Sergejom Lavrovom. Tvrdia, že rokovania boli neplánované a diskutovalo sa iba o klimatických otázkach. Prvému aj druhému tvrdeniu je však ťažké uveriť.



A potom Joe Biden zatelefonoval Vladimírovi Putinom. Predtým sa americký prezident o svojom ruskom partnerovi vyjadroval nelichotivo a zdalo sa, že vzťahy medzi oboma krajinami „prelomili dno“. A v tom telefonát s návrhom stretnúť sa a prediskutovať celý rad aktuálnych otázok.

Vzniká podozrenie, že telefonický rozhovor oboch prezidentov „pretlačil“ práve Kerry, ktorý sa zvyčajne zasadzoval za konštruktívny dialóg v medzinárodných vzťahoch a ktorému sa často podarilo nájsť spoločný jazyk s tým istým Lavrovom (napríklad v prípade Sýrie). Tieto dohody však potom boli často zmarené (pravdepodobne vplyvom síl, ktoré nemali záujem na kompromisnom vývoji udalostí).

Zaujímavé však je to, že takmer okamžite po Bidenovom telefonáte Putinovi USA uvalili sankcie voči ruskému štátnemu dlhu. A potom sa objavila vyššie spomínaná publikácia The New York Times, čo po zohľadnení toho, čo už bolo povedané vyzerá ako čiasi snaha stlmiť Kerryho zahraničnopolitický zápal tak, aby sa zaoberal podnebím a nemiešal sa do záležitostí, do ktorých mu nič nie je. V celku to vyzerá tak, že zatiaľ čo sa niektorí členovia americkej administratívy snažia „obrusovať hrany“ vo vzťahoch s Ruskom, iní hrajú hru s nulovým súčtom.

Je pravda, že varianta, že schéma „zabiják“ - telefonát - sankcie je klasickou politikou „cukru a biča“, ale ďalšie okolnosti vypovedajú o tom, že vo vnútri Bidenovho tímu panujú v otázkach medzinárodnej politiky rozpory.



Takže,začiatkom marca bol na webovej stránke Atlantickej rady, ktorá je blízka Demokratickej strane, uverejnený článok s názvom „Kontrola reálneho stavu vecí č. 4: pokiaľ ide o Rusko, pozornosť by sa mala zameriavať na záujmy a nie na ľudské práva’’. Autori článku  píšu, v dialógu s Moskvou by pri presadzovaní amerických záujmov bol lepší racionálny prístup, než hodnoty. A v tom veľký počet zamestnancov a partnerov Atlantickej rady verejne (!) vychrlilo na adresu publikácie kritiku a označili ju za nesprávnu.

Takým spôsobom sa nám naskytuje zaujímavý obraz. Zdalo sa, že chaos v zahraničnej politike USA bol za éry Trumpa a s príchodom Bidena bude politika zreteľná a konzistentná. A tu sa ukazuje, že opäť „medzi súdruhmi nie je zhoda“. Možno je to spôsobené tým, že súčasný pán Bieleho domu čisto fyzicky nemôže udržať všetky záležitosti pod kontrolou a viac ako predchádzajúci prezidenti závisí od svojej suity, ktorá, ako sa zdá, nie je tímom úplne rovnako zmýšľajúcich ľudí. V Bidenovom tíme sa vedie boj o vplyv. Zostáva len pochopiť, kto akú čiaru kreslí.

Kto teraz v Spojených štátoch patrí ku kľúčovým figúrkam zahraničnej politiky? Minister zahraničia Anthony Blinken, poradca pre národnú bezpečnosť Jake Sullivan a šéf CIA William Burns (no a John Kerry je niekde nablízku). A tu sa opäť rysuje zaujímavý obrázok. Ak si prečítate čo sa o týchto ľuďoch píše v tlači, tak si v žiadnom prípade nepoviete, že sú to jastrabi.

Napríklad tí, ktorí spolupracovali s Burnsom na americkom ministerstve zahraničia, hovoria, že sa vyznačuje zdržanlivosťou a schopnosťou pracovať v tíme. Mnoho ľudí si všimlo jeho schopnosť ostať nenapadným a splynúť s okolitým prostredím. Blinkena a Sullivana považujú za priateľov s podobnými názormi, nie sú ako Hillary Clintonová alebo John Bolton.

Inými slovami, všetky tieto postavy, vrátane Kerryho, sú kolektívny Barack Obama, ktorý napríklad v prípade sýrskych chemických zbraní pristúpil na dohodu, len aby zabránil americkej vojenskej operácii proti Sýrii. Otázka však potom znie: kto po Donaldovi Trumpovi teda vyostruje zahraničnú politiku USA?



Mohla by to byť viceprezidentka Kamala Harrisová, ktorá, podľa médií, často rokuje so zahraničnými lídrami namiesto Bidena? A opäť sa zdá, že to nie je ona. Ako už bolo spomenuté odborníkmi, medzinárodné vzťahy - to nie je jej cesta, pokiaľ ide o vedomosti a túžbu prejaviť sa.

V tom sa natíska záver: celá Bidenova administrativa je len fasáda, vývesná tabuľa, ktorá nevysvetľuje, ale iba odráža čiesi hlboké plány. V hĺbinách, napríklad, ministerstva zahraničia sú skrytí ozajstní jastrabi ako Victoria Nulandová, ktorá sa zdá byť „strážkyňou“ „hlbokého štátu“ a možno hrá v zahraničnej politike USA väčšiu úlohu než samotný minister. A koľko takých Nulandových je v Bielom dome, Pentagone, CIA...

Všeobecne treba povedať, že za Bidena sa americký globalistický imperializmus, ktorý sa Trump snažil zadržiavať, mal prejaviť v celej svojej kráse. Prekvapivé je, že sa prejavuje zatiaľ len slovne, v skutočnosti sa Amerika správa dosť zdržanlivo. Možno preto, že sa ešte stále oboznamuje so situáciou v rôznych smeroch a pripravuje sa na útoky.

A najzaujímavejšie je, že v zahraničnej politike USA sa konfrontácia medzi pragmatikmi a jastrabmi zachovala, jej závažnosť potvrdzujú pozorované udalosti. A stále nie je úplne jasné, kto dnes po dosadení Bidena a jeho tímu do Bieleho domu určuje medzinárodné smerovanie Spojených štátov.

Znamená to, že nás čaká veľa prekvapení.