"Komunistický režim vnímam ako násilnú, prehnanú a tragicky chybnú reakciu na zlyhania a slabiny kapitalizmu. No vzdať sa kvôli tomu ideálov sociálnej spravodlivosti, slobody a demokracie považujem za omyl, ak nie rovnako veľké zlyhanie," hovorí Chmelár. 

Štandardná ľavica zmizla

Ste považovaný za jedného z najväčších znalcov ľavicového prostredia u nás. Ľavica v Európe stojí na križovatke. V zahraničí sa vedú vášnivé diskusie, či by mala byť skôr konzervatívna alebo liberálna. Čo si myslíte vy?

Myslím si, že takto otázka nestojí. Ľavica mala v sebe obsiahnuté vždy obe krídla. Tieto otázky boli sekundárne, lebo ústrednou témou bola sociálno-ekonomická os, ktorá robila ľavicu ľavicou. Problém je, že toto postavenie si nechala vziať. Prestala hrať svoju hru a začala riešiť zástupné problémy, ktoré ju nedefinovali. Inými slovami ľavica stratila iniciatívu. Dovolila, aby sa hlavný zápas viedol medzi konzervativizmom a liberalizmom.



To, že je ľavica v kríze, nepopierate...

Nepopieram, ale aj tu vás musím doplniť, že v kríze je celé klasické politické spektrum. Zmizla nielen štandardná ľavica, ale aj pravica. Sme svedkami vyprázdňovania politiky a presunu moci do nevolenej sféry.

Historicky zlyhala komunistická koncepcia aj sociálna demokracia

Čím si to vysvetľujete?

To je zložitá otázka, ktorá by nám zabrala veľa času. Zostaňme pri tej ľavici. Ak by bola demokratická ľavica poctivá, musela by priznať, že historicky zlyhala. Nielen komunistická koncepcia, ale aj sociálno-demokratická. Predstava, že kapitalizmus možno krotiť, bola naivná a po neoliberálnej demontáži sociálneho štátu úplne stroskotala. Úspech sociálneho štátu v šesťdesiatych rokoch minulého storočia bol len dočasný kompromis medzi silami trhu a sociálnou spravodlivosťou. Priznajme si, držal ho pri živote len tlak konkurenčného sovietskeho modelu.

V momente, ako sa sovietske impérium rozpadlo, konkurenčný tlak sa vytratil. A tým aj ochota mocenských elít na západe udržiavať štedrý štát sociálneho blahobytu. Nebola to len zrada ľavicových politikov, ale aj ekonomická nasýtenosť širokých stredných vrstiev, ktorá vytvorila podmienky pre nástup neoliberalizmu. Jednoducho odrazu chýbal elektorát pre radikálnejšiu ľavicovú politiku.

Po revolúcii sme boli ekonomicky kolonizovaní

U nás predsa po novembri 1989 kapitalizmus takmer nikto nechcel, nie?

Nás sa ani nikto na nič nepýtal. Uvedomte si, že to, že sme získali slobodu, je len naše vnímanie toho, čo sa stalo. Na západe to chápali tak, že sme prehrali studenú vojnu. Boli sme ekonomicky kolonizovaní. Legenda, že sme si slobodne vybrali svoju cestu, je rozprávka pre jednoduchších. Keby sme mali naozaj slobodu výberu, tak si na začiatku deväťdesiatych rokov nevyberieme šokovú terapiu, ktorá zruinovala ekonomiky strednej a východnej Európy, ale Komárkove sociálne únosné reformy.

Vybrali by sme si po skúsenostiach studenej vojny neutralitu, nie členstvo v NATO. Neodovzdali by sme výnosné strategické podniky do rúk zahraničným štátnym firmám. A nenazvali to podvodne privatizáciou. Vtĺkali nám do hláv, že sa musíme vzdať plynární a elektrární, lebo štát je zlý vlastník. A dali sme to za babku iným štátom. Ja túto krádež storočia nazývam ekonomickou vlastizradou.

Najväčším problémom je kapitalizmus

Vráťme sa k ľavici. Čo považujete za hlavnú príčinu jej zlyhania?

To, že sa vzdala historického cieľa, pre ktorý vznikla. A tým je prekonanie kapitalizmu. Pravica sa snaží v rámci tohto systému o uchovanie status quo. Avšak ľavica vznikla preto, aby ten systém zmenila. A ak ho meniť nechce, ak stratila odvahu formulovať radikálne požiadavky systémovej zmeny, potom je zbytočná.

Naším problémom totiž nie je Fico, ale kapitalizmus. Korupcia je jeho systémový prvok. Za Fica sa vytvorila oligarchická štruktúra. Lenže tá by vznikla za akejkoľvek vlády. Kradlo sa aj za Dzurindu, kradne sa aj za Matoviča. Toto sa neskončí výmenou vlády, ale jedine zmenou systému. Povaha kapitalizmu zasahuje do všetkých sfér života vrátane klimatickej krízy. Udržateľnú spoločnosť nemôžete vybudovať v rámci systému zameraného na rast a zisk. Tento systém treba odmietnuť.

Komunizmus bol chybnou reakciou na kapitalizmus

Tento pokus tu však už raz bol a dopadol katastrofálne...

Veď práve preto považujem komunistický režim za skompromitovaný. Treba si však uvedomiť jednu vec, ktorú najlepšie vystihol český spisovateľ Ludvík Vaculík slovami: Komunizmus sa zrútil, no príčiny, pre ktoré vznikol, tu zostali. Ba čo viac, dodajme, oni sa ešte aj prehĺbili.

Komunistický režim vnímam ako násilnú, prehnanú a tragicky chybnú reakciu na zlyhania a slabiny kapitalizmu. No vzdať sa kvôli tomu ideálov sociálnej spravodlivosti, slobody a demokracie považujem za omyl. Ak nie rovnako veľké zlyhanie. Ľudia, ktorí nikdy nič nečítali od vplyvných ľavicových mysliteľov, nepoznajú dejiny socialistického hnutia, budú preto zrejme šokovaní, keď poviem, že skutočným historickým cieľom socializmu bola demokracia.

Demokracia a liberalizmus boli v čase Marxa dve rozdielne veci

Človek by skôr povedal, že to boli sociálne otázky. Nemyslíte?

Väčšina súčasníkov ani netuší, že v Marxovej dobe boli demokracia a liberalizmus dve odlišné politické doktríny. Demokracia sa sústreďovala na zdroj politickej moci. Teda na otázku, kto mi vládne. Liberalizmus riešil hranice moci. Čiže rozsah prípustnej intervencie vlády. Preto je základným pojmom demokracie suverenita ľudu. Tak ako to sformuloval Jean Jacques Rousseau. Liberalizmus sa odvoláva na neodňateľné ľudské práva, ktoré obmedzujú rozsah moci vlády vrátane tej demokratickej. Tým do istej miery vyvracajú koncepciu suverenity ľudu. Snaha o odstránenie kapitalizmu bola reakciou na to, že v tomto systéme pracujúci ľud nemá dostatočne zabezpečené svoje práva. Dnes to znie bizarne, ale komunisti sa spočiatku skutočne usilovali demokraciu prehĺbiť. Zlyhali práve v pokuse o skĺbenie sociálnej spravodlivosti so slobodou a demokraciou.



Ale čo diktatúra proletariátu?

To bol nepochopený termín. Marx nechápal diktatúru v súčasnom slova zmysle ako teror, ale ako dočasný mocenský mandát na uskutočnenie nevyhnutných zmien. Tak ako to fungovalo napríklad v antickom Ríme. Senát mohol udeliť na spravidla šesť mesiacov konzulovi titul diktátora s presne vymedzeným mandátom.

Korene treba hľadať na Slovensku už v osvietenstve

Vznikala na takýchto demokratických základoch aj ľavica na Slovensku?

Samozrejme. Predchodcami dnešnej ľavice boli revoluční demokrati. Korene treba hľadať už v osvietenstve. Napríklad Adam František Kollár v roku 1764 žiadal ako prvý v habsburskej monarchii zdaňovanie šľachty a cirkví. Ideológ uhorského jakobínskeho hnutia Jozef Hajnóci žiadal vo februári 1790 uznanie politických práv pre všetkých obyvateľov Uhorska. Ďalej verejnú kontrolu súdnictva, rovnosť pred zákonom, zdanenie šľachty, odobratie cirkevných majetkov a sekularizáciu štátu. Vystúpil ako prvý Slovák aj za slobodu tlače. Podieľal sa na návrhu federalizácie Uhorska s osobitnou Slovenskou provinciou. Nie však z národnostných, ale demokratizačných dôvodov. Položil základy liberálneho myslenia na Slovensku i v celom Uhorsku.

Štúr bol monarchista, Vrchovský bol ateista a demokrat

Bolo ich na Slovensku viac?

Potom tu bol ešte Ján Horárik, prvý slovenský ateista so svojou koncepciou demokratického humanizmu. A netreba zabúdať ani na Alexandra Boleslava Vrchovského, ktorý prehral so Štúrom zápas o vplyv v národnom hnutí. Áno, dobre počujete. Dnes už z našej historickej pamäti úplne vypadlo, že v tom období tu bol ešte jeden vodca Slovákov, ktorý bol vzdelanejší a rozhľadenejší ako Štúr. Mal na rozdiel od neho liberálne zmýšľanie a zapaľoval slovenských národovcov za demokraciu a republiku. Štúr zatiaľ vzýval monarchiu a konzervatívny poriadok.

Kým Štúr nabádal k opatrnosti, aby sme sa uspokojili len s pestovaním reči, Vrchovský navrhol Maticu slovenskú a sformuloval požiadavku samostatného slovenského územia a vlastného snemu pod ochranou kráľa. Hovoril nielen o národe, ale aj o slobode. Varoval pred zaslepenosťou a krikom. Nabádal nás k väčšej znášanlivosti. Lenže dvaja kohúti sa na jednom smetisku nezniesli. Potom, čo sa Vrchovský roztrpčený stiahol z verejného života, prebral od neho autoritatívnejší Štúr všetky myšlienky.

Prvým socialistom na Slovensku bol Janko Kráľ

Koho by ste označili za prvého slovenského socialistu?

To je zložitá otázka. Myslím si, že toto označenie patrí básnikovi Jankovi Kráľovi, ktorého Laco Novomeský nazval trochu prehnane „prvým slovenským komunistom“. Úrady síce naozaj obviňovali Kráľa z „hlásania komunizmu“, ale takto vtedy nálepkovali hocikoho. Aj Štúra, bola to hlúposť. Najväčší vplyv na politické dozrievanie Janka Kráľa nemal Štúr, ale spomínaný revolučný demokrat Alexander Boleslav Vrchovský. U neho mladý básnik istý čas býval. Jeho pôsobenie počas revolúcie roku 1848, keď burcoval ľud do povstania proti feudálom, žiadal rozdelenie panských hôr občanom. Hlásal, že národnú otázku nemožno vyriešiť bez sociálnej. To ho jednoznačne zaraďuje do ľavého spektra. On sám však takéto politické označenia nepoužíval.

Prvým slovenským ľavicovým politikom V. Paulíny-Tóth

Kto teda?

Budete sa čudovať, ale prvým slovenským ľavicovým politikom bol Viliam Pauliny-Tóth. Áno, ten, ktorého si dnešná SNS prisvojuje ako prvého predsedu Slovenskej národnej strany. Pauliny bol však v rokoch 1869 – 1872 poslancom Uhorského snemu. Ako sám spomínal, osvojil si program „krajinskej strednej ľavice“, pretože sa „úplne zhodoval“ s jeho „názormi a zásadami“. Veľa sa venoval rozvoju železničnej dopravy, kritike záujmov veľkostatkárov a, prirodzene, národnej otázke. Jeho rozsiahly plán na riešenie dopravnej siete v Uhorsku by si zaslúžil väčšiu pozornosť.

Viliam Pauliny-Tóth bol aj prvým slovenským politikom, ktorý sa v roku 1871 usiloval cielene získať príslušníkov židovskej národnosti a vierovyznania pre politické ciele Slovákov. Na pozadí dobového antisemitizmu to bolo naozaj výnimočné. Za emancipáciu Židov sa zasadzoval aj novinár Ján Bobula v Slovenských novinách, ktorý navyše napísal aj prvý článok o rovnoprávnosti žien. Prvým jednoznačne ľavicovým časopisom bol však až mesačník Svetlo. V roku 1887 ho založil bývalý kapitán slovenských dobrovoľníkov z roku 1848 a v tom čase už disident a oponent politiky martinského centra Samuel Štefanovič. Otvorene v ňom vyjadruje sympatie k sociálnej demokracii, zavrhuje spoločnosť, v ktorej je blahobyt iba výsadou boháčov. Vyzýva na hľadanie spôsobu, ako vyslobodiť ľud z rúk kapitalistov a dopomôcť mu ku kapitálu. Zároveň však pripomína, že nikdy nebude súhlasiť s násilným dožadovaním sa práva a pravdy. Treba však zdôrazniť, že to boli v tom čase dosť ojedinelé hlasy.

Byť ľavičiarom znamenalo spájať sa s vylúčenými

Čím si to vysvetľujete?

Byť ľavičiarom v tých časoch znamenalo spájať sa s vylúčenými, vykorenenými a bezperspektívnymi vrstvami spoločnosti. Nazývali ich niktošmi, neznabohmi, lumpami a pre príslušníkov inteligencie znamenalo prihlásenie sa k tejto spoločenskej triede isté deklasovanie. Preto sa aj mnohí, napríklad spomínaný Samuel Štefanovič, bránili označeniu ľavičiar. A tak kým socialistické hnutie v západnej Európe, ale aj v Česku, Maďarsku či Rusku vytváralo spojenectvo s inteligenciou už koncom 19. storočia, na Slovensku boli prvou výraznejšou ľavicovou generáciou až davisti v dvadsiatych rokoch minulého storočia.

Samozrejme, organizovaná ľavica vznikla oveľa skôr. V júni 1905 vznikla v Petőfiho dvorane, neskoršom Bábkovom divadle na Dunajskej ulici v Bratislave, Slovenská sociálnodemokratická strana Uhorska na čele s Emanuelom Lehockým. V januári 1921, štyri mesiace pred oficiálnym založením KSČ, bola v Ľubochni ustanovená marxistická ľavica na čele s Júliusom Verčíkom a Marekom Čulenom. Ani Lehocký, ani Čulen a už vôbec nie Július Verčík (popredný organizátor komunistického hnutia na Slovensku v dvadsiatych rokoch minulého storočia) však neboli intelektuáli.



V súvislosti s nedávnym 100. výročím založenia Komunistickej strany Československa je zvláštne, že o Júliusovi Verčíkovi počujem po prvýkrát. Ani bývalý režim jeho meno neoslavoval...

Július Verčík bol v začiatkoch komunistického hnutia u nás jednotka, najvyššie postaveným komunistom na Slovensku. Na zjazde v Ľubochni mal strhujúci prejav. Okrem toho bol obdivovaný, lebo sa práve vrátil z Petrohradu, kde sa stretol s hviezdami boľševickej revolúcie Zinovjevom a Bucharinom. Oboch dal neskôr Stalin zastreliť. Lenže neskôr sa Verčík pohádal s Gottwaldom, vylúčili ho zo strany a v päťdesiatych rokoch ho vo vykonštruovanom procese odsúdili na dlhoročné väzenie, takže z učebníc bol vymazaný.

Boľševizáciu u nás začal až Gottwald

Vrátim sa ešte k vašej myšlienke, že historickým cieľom socializmu je demokracia. Mnohým to bude pripadať po štyridsiatich rokoch totalitného režimu naozaj zvláštne...

Veď som povedal, že som si toho vedomý. Dejiny socialistického hnutia nemá naštudované ani drvivá väčšina komunistov. Avšak práve tak, ako myšlienku kresťanstva nemôžete zúžiť na inkvizičné procesy, tak myšlienku socializmu nemôžete odpáliť stalinistickými monsterprocesmi. Významný maďarský filozof Gáspár Tamás nie náhodou označuje bývalý režim za štátny kapitalizmus, ktorý nemal s myšlienkou socializmu nič spoločné. Naša selektívna pamäť chce z histórie vymazať aj to, že zakladateľ KSČ Bohumír Šmeral si nevedel predstaviť socializmus bez demokracie. Boľševizáciu začal až Gottwald, ktorý Šmerala z vedenia komunistickej strany vytlačil. Rovnako deformovane sa pozeráme aj na najcennejšie dedičstvo našej ľavice, socializmus s ľudskou tvárou, ktoré pravica sústavne spochybňuje.

Dubčekov demokratický socializmus je inšpiratívna myšlienka

O Pražskej jari sa prezidentka Čaputová minulý rok vyjadrila, že tento experiment zlyhal, lebo „tanky rozdrvili teóriu, že socializmus môže byť aj demokratický“.

To je smiešne. Dubčekov demokratický socializmus nezlyhal. V čom, že ho krvavo potlačili? Znamená to, že o tom, či je niečo životaschopné, rozhoduje hrubá moc? Práve naopak. Dubčekov demokratický socializmus je živá a inšpiratívna myšlienka. Keby bol pokračoval, presadila by sa ekonomická demokracia. Vláda napríklad tesne pred inváziou schválila zákon o zriadení takzvaných rád pracujúcich, ktoré sa mali ako kolektívne orgány zúčastňovať na riadení podnikov, rozhodovať o ich dlhodobej koncepcii rozvoja i o rozdeľovaní ziskov. Bolo to naplnenie sna niekoľkých generácií európskych ľavicových intelektuálov od Sartra cez Marcusa až po Fromma, ktorí presadzovali, že demokracia nesmie zastať pred bránami fabrík a dverami kancelárií.

O tom, či niečo zlyhalo, nemôžu rozhodnúť ani tanky, ani nejaká šľahačková bábika, ale jedine prax. Je príznačné, že úspech demokratického socializmu si neželalo ani sovietske politbyro, ani vláda USA. Mali by sme preto viac hovoriť o roku 1968 nie ako o invázii vojsk Varšavskej zmluvy, ale ako o obrodnom procese, na ktorý sa raz budeme podľa môjho názoru pozerať ako na významnejší historický medzník, než ten, ktorý nastal po roku 1989.

Pražská jar bola podľa vás významnejšia ako nežná revolúcia?

Z dlhodobého hľadiska určite. Pretože nežná revolúcia nebola v pravom zmysle slova revolúciou, ale skôr reštauráciou starého systému so všetkými jeho chybami, ktoré naši predkovia odmietli. Alebo inak, ak sa chcete pozerať na rok 1989 ako na medzník, tak ten sa v určitom zmysle slova konal, ale nie vo východnej Európe, ale v Latinskej Amerike. Tam totiž vtedy vznikla participatívna demokracia. Rozvíjajú sa tam inovatívne demokratické teórie, za všetky spomeniem Ernesta Laclaua, a podobne.

Ponovembrová ľavica? Bezradná

Aby sme sa teda preniesli do súčasnosti, v čom vidíte zlyhanie ponovembrovej ľavice?

Ponovembrovú ľavicu vnímam v značnej miere ako bezradnú. Generácia lídrov SDĽ sa usilovala zachrániť, čo sa dalo, ale intelektuálne žila skôr z perestrojkového obdobia druhej polovice osemdesiatych rokov. To nebola sociálno-demokratická strana, ale skôr postkomunistická. Jej nástupca Smer-SD najprv vajatal, že nie sú žiadnou ľavicou, ale treťou cestou, no hoci sa jej bývalý ideológ Boris Zala snaží prepisovať dejiny, pre sociálno-demokratickú cestu sa rozhodli celkom pragmaticky, po vyprázdnení tohto priestoru zaniknutou SDĽ. A ďalej ako ku značke sa nikdy nedopracovali. Parafrázujúc Thomasa Jeffersona, sociálnu demokraciu už máme, ešte keby sme mali aj sociálnych demokratov. Smer-SD nikdy nebol ľavicovou stranou, ak mám byť k nim veľmi zdvorilý, tak ideológiou sa skôr blížia k bavorskej Kresťansko-sociálnej únii, ale so sociálnou demokraciou to nemá nič spoločné.

Sociálny neznamená byť ľavicový

Robert Fico by vám oponoval, že jeho strana je tvrdo sociálna.

Iste. Háčik je v tom, že byť sociálny neznamená byť ľavicový. Sociálna je aj SNS, aj KDH, aj ľudáci boli sociálni, aj maďarský Fidesz či poľské Právo a spravodlivosť sú sociálne politické subjekty. Vy si myslíte, že keď zvýšite minimálnu mzdu, pridáte niečo dôchodcom alebo pošlete 300-eurové príplatky rodinám, že to z vás robí ľavicu? To je strašný omyl. Ak rozdávate peniaze priamo, ak obchádzate sociálny systém a neinvestujete finančné zdroje do školstva, zdravotníctva či sociálnej starostlivosti, oslabujete verejný sektor a verejné služby. V konečnom dôsledku si bežní ľudia priplatia za tento servis viac. Smer-SD nijako zásadne nezlepšil postavenie pracujúcich, ignoroval problémy nemocníc a škôl, nezasiahol výraznejšie do prerozdeľovania spoločného bohatstva a neriešil čoraz agresívnejšie dobývanie renty. Ľavica netrestá, ľavica motivuje. A toto všetko tu chýba.

Politika je však predovšetkým o moci a na tomto poli je Smer-SD úspešný.

Ak to vnímate takto, potom samozrejme. Poznám jedného veľmi zlomyseľného ľavicového filozofa, ktorý sa necháva platiť vždy tými, ktorí sú pri moci a vyškiera sa, aby som porovnal, koľkým ľuďom zabezpečil kariéru Smer-SD a koľkým Socialisti.sk. Na to môžem odpovedať jedine to, že ak má na mysli Počiatka, Kaliňáka, Žigu, Kičuru a podobných, potom som rád, že nikto taký z našich radov nevyšiel. Takých konjunkturalistov poznám strašne veľa a sú to všetko predovšetkým bezcharakterní ľudia.

Ja však vnímam politiku ako verejnú službu, nech to znie akokoľvek gýčovito, na tomto nenaplnenom ideáli sa nič nezmenilo. A ak máte nejaký ideál, ak niečomu naozaj veríte, potom pri týchto hodnotách zotrvávate bez ohľadu na to, či sú momentálne víťazné alebo porazené.

Budúcnosťou ľavice je radikálna demokracia

To neznie ako úspešná stratégia...

Pre mňa sú ideály slobody, rovnosti a bratstva viac ako politika. Je to životný štýl. Pozrite sa, ja neviem, či je vôbec autentická ľavica pri dnešnom hodnotovom nastavení spoločnosti voliteľná. Napriek tomu si myslím, že je to správna cesta. Budúcnosťou ľavice je radikálna demokracia. Odmietnutie všetkých foriem násilia, manipulácie a nátlaku. Dogmatickí komunisti zabudli, že kapitalizmus sa vyvíja, a tak si nevšimli, že proletariát už neexistuje. Sociálni demokrati si zasa neuvedomili, že kapitalizmus sa síce vyvíja, ale jeho podstata zostáva rovnaká. S týmto systémom nemôžete zvládnuť ani klimatickú krízu, ani sociálnu nespravodlivosť a už vôbec s ním nemôžete udržať svetový mier.

Majú Socialisti.sk na to, aby boli takouto silou?

To neviem. No rozhodne a nespochybniteľne majú bezkonkurenčne najlepší program zo všetkých strán, ktoré sa hlásia k ľavici. Viem, že to nestačí, ale bez dobrého programu a jasného cieľa sa nikdy nestanete stabilnou silou politickej scény.

Socialistov.sk nepočuť...

A kde je teda problém? V predsedovi?

Nemyslím si to. Artur Bekmatov za ten rok ukázal, že je perspektívny politik a nové vedenie sa v rámci svojich možností usiluje dobudovať stranícke štruktúry. Nechcel by som všetko zvaľovať na nedostatok peňazí a mediálnej pozornosti, hoci bez toho sa politika robiť nedá. Problém vidím skôr v tom, že žiadnu politiku nerobia. Komentáre k aktuálnemu dianiu na FB nestačia, ich názory na Matoviča alebo situáciu na Ukrajine nikoho nezaujímajú, kým nie sú parlamentným hnutím. Zaujať môžu len vlastnými témami. A tie predsa majú. Je nešťastím, ak sa nám pred voľbami posmievali za návrh skracovania pracovného času a dnes sa už tejto agendy chytil hocikto, no Socialistov.sk nepočuť.

Váš hlas počuť stále najvýraznejšie.

Mrzí ma, že musím toľkokrát opakovať, že som voličom dal svoju ponuku, oni ju odmietli a keďže nestoja o moje služby, z politiky som odišiel. To je úplne logický krok, v európskej politike štandardný a bol by som rád, keby sme si túto politickú kultúru osvojili aj na Slovensku a zakaždým sa jej nečudovali. Na nešťastie svojich nepriateľov však vždy budem prítomný vo verejnom živote, lebo vyjadrovať sa k rôznym otázkam cítim ako svoju občiansku povinnosť.

Nebudete teda kandidovať v prípade predčasných volieb?

Túto možnosť môžem jednoznačne vylúčiť.