"Ľudovít Makó sa nikdy nepovažoval za pešiaka, ale za hráča. Hoci nie vždy na to mal. Makó udal každého, na koho si spomenul. Výmenou za očakávané zníženie trestu a prepustenie z väzby (to druhé sa mu podarilo, je stíhaný na slobode). Ako to bolo naozaj? Pýta sa komentátor Dag Daniš.

"Kariéru na Kriminálnom úrade Finančnej správy začal v roku 2014. Dovtedy podnikal v oblasti bezpečnostných služieb. V spolupráci s bödörovcami. Ponuku na riaditeľa úradu dostal – ako to za Fica chodilo – od oligarchu a podnikateľa Norberta Bödöra." Začína svoj prehľad redaktor denníka Postoj.

"Začal zostra. Usúdil, že z platu tritisíc eur mesačne nevyžije. Vyriešilo sa to tak, že figuroval na výplatnej páske Bödöra, ktorý mu mesačne k služobnému platu vyplácal 10 tisíc eur (z fondov súkromnej bezpečnostnej agentúry Bonul)." Pokračuje.



Láska k peniazom

"Makó bol súčasťou zločineckej skupiny bödörovocov, šéfov polície, siskárov a prokurátora Kováčika, ktorá vydierala podnikateľov a za úplatky im vybavovala beztrestnosť (alebo daňové odpustky).

Popri tom robil vlastné obchody – ako riaditeľ daňových kriminalistov mal vyberať úplatky. A rozširovať svoj majetok, registrovaný cez sieť rodinných firiem.

Po voľbách 2016 začal Makó vynášať niektorým novinárom informácie o daňových kauzách, namierených proti Imreczemu a Kaliňákovi. Zrejme chcel v hierarchii postúpiť vyššie." Upozorňuje Daniš.



S každým režimom

Ako ďalej uvádza: "V roku 2017 mal ponúkať spojenectvo Andrejovi Dankovi. Tváril sa ako jeho človek a pokúšal sa presadiť vo vedení polície za SNS. Neúspešne.

Po zmene vlády v roku 2018 ponúkal spojeneckú zmluvu novému premiérovi Pellegrinimu a jeho skupine. Pravdepodobne sa pokúšal nahradiť Imreczeho vo vedení Finančnej správy. Nevyšlo.

Potom prišli voľby 2020 a radikálna zmena. Makó ponúkol spojenectvo Matovičovi. Chcel si zaistiť krytie a stiahnuť sa dočasne do zahraničia. Ani to mu nevyšlo."

Matovič je v tom vraj tentoraz "nevinne"

"Ak sa vrátime k otázke z titulku komentára, môžeme to uzavrieť tak, že Matovič nemá spoločné s udavačom Makóom dokopy nič." Myslí si Dag Daniš. "Bol zrejme len ďalším z tých, ktorých Makó otravoval svojimi ambíciami. Bez uspokojivého výsledku. Matovič možno prikývol, aby si ho – aj s jeho informáciami – adoptovala SIS. No nijaké krytie mu nová vládna moc neposkytla. „Hráč“ Ľudovít M. pohorel.

Na druhej strane: slušné výsledky vidíme pri jeho stíhaní. Stal sa symbolom udavača, ktorý do radu kosí jedného komplica za druhým. Od policajtov, siskárov cez špeciálneho prokurátora až po oligarchov typu Bödör či Brhel. Makó ide ako píla." Dodáva Daniš s tým, že "Makó udal každého, na koho si spomenul."

"Výmenou za očakávané zníženie trestu a prepustenie z väzby," pričom, ako Dag Daniš správne upozorňuje - keďže je stíhaný na slobode, to druhé sa mu aj podarilo.



Nápomocný Makó

"Práve vďaka jeho zradnej povahe sa vlastne Matovičovi darí napĺňať veľkú časť volebných očakávaní. Hlavne tých o zúčtovaní s korupciou a oligarchami.

Nakoniec teda Makó nevyužil Matoviča, ale skôr Matovič – a jeho ľudia – Makóa. Stačilo pritvrdiť raziou, zadržaním, väzobným stíhaním. Nasledovala blesková dezercia Makóa na druhú stranu frontu."

Falošný kajúcnik

"Jediné, čo chýba spravodlivému ukončeniu jeho príbehu, je trest. Niektorí v ňom možno vidia tzv. kajúcnika, vďaka ktorému sa darí stíhať zločiny tých vyššie postavených. Za to by si vraj zaslúžil zmiernenie trestu…" Uvažuje Daniš.

"Makó má však od skutočného významu slova „kajanie“ ďaleko. Jediné, čo spoľahlivo preukázal, boli podrazy. Na všetky svetové strany.Aby sme to uzavreli: taký človek, ktorý by mohol mať spojeneckú dohodu s Makóom, sa ešte nenarodil." Uzatvára svoj komentár Dag Daniš.